Šéf ČSOB Daniel Kollár: Dovolenke v karavane sa hotel nevyrovná

Dlho som rozmýšľal nad tým, ako si ľudia vyberajú koníčky, dovolenky. Naším hobby sa stávajú veci, ktoré chceme robiť nie raz, ale stále, bavia nás, rozmýšľame nad nimi. No keby nešlo o niečo tvorivé, nebolo by to pre mňa.

Je po lete, ešte sa v mysli vraciam k dovolenke. Prešli sme s rodinou karavanom Nórsko a Island a bola to naša top dovolenka. Analyzovali sme, prečo nás to tak veľmi bavilo. Potom som to zistil. Viem sa tu realizovať, a hoci si vytvorím celý plán cesty, môžem ho spontánne meniť. Ideálny na tento kreatívny typ dovolenky je však práve karavan.

S karavanom sme s rodinou doteraz prešli už Nemecko, Rakúsko, Francúzsko, Taliansko, Nórsko aj Island a teraz rozmýšľam, kam pôjdeme na budúci rok. Zdroj: Archív Daniela Kollára

Nesmú chýbať ani bicykle, aby sme sa mohli narýchlo rozhodnúť, že si niektorý kraj alebo mestečko pozrieme na dvoch kolesách. Karavan má v sebe ešte čosi neopakovateľné. Na jednej strane je to kompromis medzi stanom a hotelom, lebo dáva dosť komfortu a slobodu súčasne. No je v ňom zvláštna atmosféra blízkosti rodiny. To sa v hoteli nedá zažiť. V karavane nielenže musíme byť spolu, ale spolu musíme niečo aj robiť.

Keď sme boli v Alpách, zažili sme deň, keď strašne lialo, bola zima, museli sme si kúriť autom a nedalo sa nič robiť. Pozreli sme si spolu film a to doma naozaj nerobíme. Syn má už 19 a dcéra 12 rokov. Bol to pre mňa zážitok.

Na dovolenkách aj doma veľa fotografujem a filmujem. Dokážem sa zavrieť o jedenástej v noci a s nadšením spracúvať zábery. Dnes je k dispozícii taká technika, že aj amatér dokáže urobiť úžasné veci. Mám asi stovku vlastných filmov, radi sa k nim s rodinou vraciame.

Film je také moje malé Lego, tvorivá skladačka. Prvý som urobil pred 18 rokmi, keď začal môj syn chodiť. Som presvedčený, že dnes komunikácii vládne video, takže aj v práci som sa začal prihovárať zamestnancom cez video namiesto rozsiahlych písaných príhovorov. Aj keď zo mňa žiadny youtuber nebude, verím, že tento kanál má neskutočný potenciál.

Pravidelne behám, týždenne zo dva razy po desať kilometrov, vyčistí mi to hlavu. Mám rád golf, no ani nie preto, že je pri ňom čas hovoriť s ľuďmi. Aj golf je pre mňa skladačka, je v ňom celý príbeh. Endorfíny sa mi vyplavia po každom odpale. Keď si predstavím, že loptička letí asi stokrát, je to celkom slušná dávka šťastia. Kedysi som dúfal, že budeme hrať golf celá rodina. Ale už viem, že to nejde. Posledné dva roky som sa golfu nestíhal venovať, no teraz trénujem, lebo sa chystám na priateľský turnaj, ktorým zvykneme uzatvárať sezónu.

Snažím sa venovať deťom, a keďže sa musím stále hýbať, končíme najmä pri športe. So synom Adamom bicyklujeme v Karpatoch. To je taký krásny kraj, ten by nám mohli závidieť aj tí, čo majú Alpy. Len malé kopčeky, rútime sa lesom plnou rýchlosťou. Stačí nám hodina-dve a úplne sa vybláznime. Kúpili sme si dokonca elektrické bicykle. Nie preto, že by sme boli leniví, chceme byť rýchlejší. Je to úžasný adrenalín, tvorím si vlastnú cestu a robím to v rýchlosti. Som taký horkokrvný srdciar, všetko prežívam emotívne a tlačím vpred. Je to možno akési obrátené, ale práve syn je ten, kto ma schladzuje. A to nehovorím len o športe. On mi povie – rozvahu! Veľa sa od neho učím. S dcérou Leou chodím plávať, ale rád by som začal s basketbalom. To by mohlo byť pre nás to pravé.

Pravda je, že sa už na mňa doma niekedy hnevajú, že vymýšľam priveľa aktivít a neviem si oddýchnuť trebárs doma v záhrade. Ale ja rád pokosím aj trávnik – vôňu čerstvo pokosenej trávy milujem – aj ostrihám kríky. Na rozdiel od práce v banke hneď vidím výsledky a to ma teší, lebo v banke sa výsledky dostavia zväčša za jeden až tri roky. Ale potom sa chcem z tej záhrady posunúť zase niekam inam.