História mužského „biznis“ odevu na Slovensku je pestrejšia, ako by sa pri pohľade na oblečenie súčasných biznismenov mohlo zdať. Saká a dlhé nohavice patria medzi najmladšie súčiastky šatníkov mužov.
Zhruba od 16. do začiatku 19. storočia bol typickým mužským odevom tradičný uhorský odev. Ten sa skladal z mentieky – ozdobeného kabáta prehodeného cez plece, dolománu, čo bol kabát zdobený šnúrkami, a hodvábnych nohavíc. A šable, keďže všetci uhorskí šľachtici reprezentovali aj vojsko.
Ako opisuje Eva Hasalová, kurátorka zbierky historických textílií a odevov Historického múzea SNM, cieľom bolo deklarovať príslušnosť k Uhorsku. A tak v zásade nebol vizuálny rozdiel medzi odevom, aký nosil zeman, gróf či dokonca rakúsko-uhorský panovník.
„Napríklad manžel kráľovnej Sisi Franz Jozef má portrét v typickom uhorskom odeve, pretože bol zároveň uhorským kráľom. Tradícia jednotného odevu sa prísne rešpektovala,“ potvrdzuje E. Hasalová základné odevné pravidlo. No tento odev mohol byť tak tmavohnedý, ako aj sýtočervený či dokonca ružový. Farebnosti sa medze ani pravidlá nekládli.
Módny návrh Boris Hanečka by viac pestrosti chcel vidieť aj v súčasnej biznis móde. Podľa neho sú terajší manažéri v obliekaní až priveľmi opatrní a konzervatívni.
Aj v biznis-móde sa striedajú trendy. Skôr ako o farbách sú však o strihoch a kvalitných materiáloch použitých na obleky Zdroj: Profimedia.cz
Odevné kódexy
Ale späť k histórii. Rakúska šľachta na rozdiel od uhorskej nosila viditeľne zdobené odevy inšpirované francúzskym kráľovským dvorom. Už samotné látky, z ktorých boli odevy šité, boli bohato zdobené. K tomu nosili muži na sebe čipky a stuhy. Už vtedy sa veľký dôraz kládol na úpravu krku muža, ktorý často okrem šatky, predchodcu dnešnej viazanky, zdobilo čipkové žabó a aj veľká farebná mašľa. U mužov boli bežné opätky.
Dokonca do 18. storočia platili takzvané vrchnostenské nariadenia, čo boli v podstate odevné kódexy. Presadila ich šľachta a vymedzovali, čo môžu a nemôžu nosiť mešťania a čo môže nosiť len šľachta. Napríklad mešťania mali zakázané odevy z hodvábu, ozdoby a všeobecne drahé kovy či isté typy kožušín. Ženy meštianky nemohli nosiť vlečky ani také široké sukne ako aristokracia.
„Odevy roľníkov sa neriešili, pretože tí nemali na to peniaze. Ale bohatí mešťania už mohli šľachte oblečením konkurovať, preto sa zaviedli pre nich obmedzenia. Reálne sa aj vynucovali sankciami,“ dodáva E. Hasalová. Napríklad mešťana mohli z nevhodného odevu vyzliecť. Pokutovali ho aj vtedy, ak jeho žena mala na sebe neprimerane luxusný odev a drahé kovy.
Uhorskí šľachtici sa nechávali portrétovať v typickom uhorskom odeve Zdroj: SNM-HM/Foto Repro
Saká najskôr na šport
Podobu súčasného žaketu, redingotu či fraku, všetko dlhých mužských kabátov, možno nájsť v tunajších mužských odevov už od 18. storočia, no išlo skôr o denný odev. Frak ako slávnostnejšie večerné oblečenie sa začal objavovať až neskôr. Džentlmeni sa do nich obliekali zvyčajne večer, pri bežných návštevách, na bály. Dôležitá bola nielen ich dĺžka, ale aj kopírovanie postavy, vypasovanie. No ešte stále sa na oficiálne udalosti muži odievali do uhorskej „uniformy“.
Krátke saká nosil najskôr proletariát. Do aristokratickej módy sa dostali v polovici 19. storočia, ale najskôr na športovanie a vychádzky.
Prudká zmena v mužskej móde smerom k jednoduchosti a zrovnoprávneniu prišla so spoločenskou zmenou, ktorú vyvolal nástup buržoázie v 19. storočí. Práve tá sa stala vzorom kultúry a vzdelanosti. Mužské šľachtické odevy prestali byť bohato zdobené a prešlo sa z hodvábu na vlnené látky.
„V tomto je móda možno až nedocenená, zabúda sa, že sa spolupodieľala významne na vyrovnávaní rôznych spoločenských vrstiev, na akceptácii homosexuálov, na emancipácii žien,“ zdôrazňuje E. Hasalová.
Zdroj: SNM-HM/Foto Repro
Napríklad muži z buržoáznej vrstvy sa od dvadsiatych, tridsiatych rokoch 19. storočia už prakticky obliekali rovnako, bez ohľadu na spoločenské postavenie. Pritom v tom čase existovala ešte rakúsko-uhorská monarchia a feudálny systém s poddanstvom. Rozdiely boli azda už len v materiáloch, lebo strih a zdobenie boli rovnaké.
„Učiteľ z menšieho mesta mal dlhý čierny redingot, biely nákrčník, sponu a čierne nohavice rovnako ako šľachtic,“ opisuje. Do popredia sa dostal strih odevu, základom bolo, aby na postavu oblečenie dobre sedelo. Veľká pozornosť sa nechala úprave krku – typická bola viazanka s uzlom a v ňom ihlica alebo vysoký tuhý golier, manžetové gombíky či hodinky na retiazke.
Veľkou zmenou bol nástup dlhých nohavíc, ktoré definitívne nahradili dovtedajšie kuloty – krátke nohavice doplnené hodvábnymi pančuchami. Status si však aristokracia udržiavala dodržiavaním predpísaného počtu odevov, ktorý museli vystriedať za deň. Napríklad od polovice 19. storočia musela každá šľachtičná počas dňa vystriedať šesť základných predpísaných toaliet.
Odev uhorského úradníka z prvej polovice 19. storočia Zdroj: SNM-HM/Foto Repro
Obmena a cyklenie
Obmieňanie módy sa postupne historicky zrýchľovalo. Kým napríklad v stredoveku sa jeden štýl nosil aj dvesto rokov, v súčasnosti je to otázka jednej sezóny, ktorou je ročné obdobie. No ako spresňuje E. Hasalová, v minulosti sa móda menila zhruba v päťdesiatročných cykloch a len medzi šľachticmi, ktorí si to mohli dovoliť.
Zrýchlenie prinieslo až 19. storočie, nástup módnych časopisov a obchodných domov. Móda sa dostala do literatúry a spoločenských časopisov. Nástup obchodných domov v polovici storočia umožnil kúpiť si už hotové konfekčné oblečenie, kým dovtedy sa odevy šili na mieru.
Keďže obchodníci potrebovali predávať, oblečenie sezónne obmieňali, a tak sa v prvej polovici 19. storočia móda obmieňala už po dekádach. Terajšie tempo zmien v móde a odevoch je typické od druhej svetovej vojny.
No vo vnímaní módy sa zmenilo nielen tempo obmeny šatníka. „Určite mala mužská móda v minulosti väčšiu záväznosť ako v súčasnosti. Pretože práve dodržiavanie záväzných módnych pravidiel bolo podmienkou na vstup a udržanie sa v istej spoločenskej skupine,“ porovnáva E. Hasalová.
To platilo až do konca sedemdesiatych rokov 20. storočia. Na pracovné schôdzky musel prísť muž oblečený presne podľa módnych pravidiel svojej spoločenskej triedy. V súčasnosti to špeciálne v tunajšom regióne postkomunistických krajín muži už takmer vôbec neriešia. Do práce aj na pracovné schôdzky chodia oblečení bežne aj v športovom oblečení, s krátkymi rukávmi a v sandáloch.
Obchodník s manželkou z prelomu 19. a 20. storočia Zdroj: SNM-HM/Foto Repro
Čo bolo správne
Čo už tiež neplatí, je kritérium, kedy je človek vlastne dobre oblečený. V súčasnosti ide hlavne o kritérium estetickosti. V minulosti sa za správne oblečeného považoval džentlmen alebo dáma, ak boli oblečení primerane k ich statusu, činnosti aj úseku dňa. Žena oblečená v krásnej hodvábnej toalete s vlečkou a výstrihom v meste na obede by sa v minulosti považovala za nižšiu vrstvu, ktorá sa len učí pravidlám odievania. Pretože vtedy sa za vhodnejšie oblečenie považoval vlnený kostým.
Módny návrhár B. Hanečka konštatuje, že snaha „dobre sa obliecť“ a neurobiť chybu, brzdí v kreativite tunajších biznismenov. „Sú príliš konzervatívni,“ hodnotí módu slovenských manažérov a ľudí z politiky. Pritom majú pestrý výber, no akoby sa báli byť odvážnejší, aby nešliapli vedľa.
Aj v biznise sú podľa neho trendy, no viac ako o farbách sú o kvalitných materiáloch, o strihoch. „Aj tmavomodrá farba má množstvo odtieňov a vyberať sa dá aj medzi strihmi taký, ktorý padne postave najlepšie..“
No na ružové či žlté obleky a kostými v zasadačkách je aj podľa neho ešte nielen v tunajšej spoločnosti priskoro.
Zdroj: SNM-HM/Foto Repro
Šľachtic = vojak
Predstavitelia habsburskej monarchie museli mať vo svojej rodinnej obrazovej zbierke povinne aspoň jeden obraz, kde boli odetí v módnom štýlovom oblečení, ale aj v uhorskom odeve, lebo boli aj uhorskými panovníkmi, a niekoľko portrétov museli mať v uniforme ako najvyšší predstavitelia vojska.
Napríklad ako husári. Dodnes sa mužskí príslušníci kráľovských rodín pri slávnostných príležitostiach obliekajú do vojenských uniforiem so šabľou po boku. Pretože aristokrat je od stredoveku rytierom, teda vojakom, reprezentuje svoje vojsko a absolvuje aj vojenský výcvik.
Obchodníci vs. šľachta
Hovoriť o „biznis“ pánskom odeve by v minulosti znamenalo oddeľovať odevy aristokracie od meštianstva. Práve z radov meštianstva pochádzali obchodníci, finančníci, remeselníci, neskôr továrnici a podnikatelia. Rozdiely medzi ich odevom a oblečením šľachty pretrvali až do 19. storočia.
Šľachtici sa obliekali najmä zdôrazňujúc svoj privilegovaný stav – do nápadného, okázalého a málo praktického odevu. Pre mešťanov bola šľachta vzorom, ale z praktických dôvodov sa obliekali do menej okázalých odevov. Okrem toho existovali nariadenia, ktoré obmedzovali, čo môže nosiť meštianstvo a čo len šľachta.
Od dekoratívnosti k strohosti
Jozef II. – panovník v období osvietenstva v 18. storočí už reprezentoval konzervatívnejší štýl mocenskej mužskej módy. Jeho odev už bol oveľa strohejší v porovnaní s odevom jeho otca Františka Lotrinského, oveľa menej zdobený. V podstate sa okrem materiálu veľmi nelíšil od odevov mešťanov. Predznamenáva to zjednocovanie mužskej módy.
Liturgické textílie
Trendom sa nevyhýbali ani odevy cirkevných hodnostárov. Už len preto, lebo sa šili zo svadobných šiat šľachtičien. Darovanie šiat neviest z aristokratickej vrstvy cirkvi sa považovalo za prejav dobovej zbožnosti. Výstavu liturgických odevov si možno prezrieť do 17. januára na Bratislavskom hrade, v Historickom múzeu SNM.
