Rumunsko nazrelo na západ. A znova mu hrozí pád na Balkán

V Prahe a Bratislave už bolo skoro hotové, keď sa to v Rumunsku ešte len začínalo. V rozbúrenej Bukurešti mala revolúcia proti komunistickému diktátorovi Nicolaeovi Ceausescovi ako jediná vo východnej Európe krvavý priebeh a v uliciach hlavného mesta sa skutočne tvrdo bojovalo. Revolúcia zvíťazila, až keď sa časť armády aj komunistov postavila proti Ceausescovi a jednotkám jeho tajnej polície Securitate. Ceausescu počas svojej 20-ročnej vlády prekonal premenu z prozápadného reformátora, ktorý odmietol poslať rumunské tanky proti Pražskej jari a schádzal sa s americkými prezidentmi, až po posledného stalinistického diktátora, ktorý Rumunsko neslýchane zbedačil.

Zanechal po sebe pomník v podobe pompézneho obrovského stalinistického paláca, na ktorý išla veľká časť rumunského rozpočtu a kvôli ktorému zmizla väčšina historickej Bukurešti. V roku 2008 sa v ňom konal kľúčový samit NATO, na ktorom Ukrajina márne žiadala o vstup do aliancie. Zo strechy tejto budovy sa Ceausescu pokúsil utiecť vrtuľníkom, keď 22. decembra 1989 jednotky armády prešli na stranu revolúcie. Revolucionári ho však zadržali, v bleskovom procese aj s manželkou odsúdili na trest smrti a ihneď aj popravili.

Komunisti namiesto komunistov

Je to už 35 rokov, ale čosi z DNA tejto jedinej krvavej revolúcie, ktorej počty obetí pôvodne odhadované na desaťtisíce sa dnes počítajú už „len“ na tisíce, niekde pod kožou Rumunska stále zostáva. V rumunskej revolúcii totiž nezvíťazili ani tak odporcovia komunizmu, ale hlavne armáda a časť vládnucich komunistov, ktorá sa v rozhodujúci okamih postavila proti diktátorovi. Kľúčovým politikom prvých rokov nového Rumunska sa stal Ion Iliescu, ktorý sa postavil do čela Fronty národnej spásy. Vysokopostavený komunista a minister odsunutý diktátorom ako nebezpečný konkurent mimo vedenia strany. S veľkým zjednodušením možno jeho postavenie prirovnať k tomu, ako keby sa vodcom Nežnej revolúcie v roku 1989 stal namiesto Václava Havla bývalý komunistický premiér Lubomír Štrougal, tiež odsunutý rok pred Novembrom 1989 klikou okolo šéfa komunistov Miloša Jakeša do ústrania.

Iliescu vládol krajine ako prezident nielen v prvých siedmich rokoch po roku 1989, ale do najvyššieho úradu sa dokázal vrátiť ešte na jedno funkčné obdobie v rokoch 2000 až 2004. V Rumunsku síce v minulých troch desaťročiach dochádzalo k striedaniu vlád, ale rozhodujúcu úlohu si väčšinu času dokázali udržať bývalí komunisti, zmenený na socialistickú stranu zvonku západoeurópskeho strihu. Rumunsko vstúpilo do NATO v roku 2004, ale do Európskej únie sa dostalo až v roku 2007, a to takzvane na podmienku. Dôvodom bola korupcia a mocenský korupčný kartel okolo socialistov, ktorý prerastal celým politickým, súdnym a policajným systémom. Až natoľko, že Európska únia v prvých rokoch členstva pozastavila krajine výplatu peňazí z európskych fondov. Rumunsko tiež muselo až do roku 2024 z obdobných dôvodov čakať na vstup do Schengenu. Rumuni, preťahujúci sa s Bulharmi o pozíciu najchudobnejšieho štátu EÚ, hlasovali v minulých desaťročiach nohami a počet obyvateľov kvôli hromadnému odchodu za prácou na Západ klesol z 23 miliónov na devätnásť.

Všetci skončia v base