Rudolf Zajac: Vraj to najlukratívnejšie som sprivatizoval. Je to úplný nezmysel

Tento rok ubehlo presne dvadsať rokov od schválenia zatiaľ jedinej komplexnej reformy zdravotníctva. Jej autora bývalého ministra zdravotníctva Rudolfa Zajaca sme sa opýtali na mýty, ktoré reformu sprevádzajú, čo by zmenil a ako vidí slovenské zdravotníctvo o desať rokov.

Ubehlo presne dvadsať rokov od vašej reformy. Urobili by ste dnes niečo inak?

Urobil by som to isté a až na drobné chyby, o ktorých dnes viem, by to nebolo iné. Princípy ako regulovaný trh, konkurencia, manažment pacienta, právo na zisk by ostali.

A tie drobné chyby?

Tie sa týkajú poplatkov za služby. V súvislosti s poskytovaním zdravotnej starostlivosti by som chcel, aby to boli príjmy zdravotnej poisťovne a ona by vyplácala lekárov a súčasne aby „odpustky“ pacientov v dispenzári a sociálne slabších, ktorí boli od poplatkov oslobodení, zdravotné poisťovne riešili so Sociálnou poisťovňou cestou dávok. Určite by som skôr presadil nariadenie vlády o spoplatnení zdravotnej starostlivosti, teda nárok poistenca, pri ktorých ochoreniach možno žiadať spoluúčasť. To doteraz nikto neurobil. A ihneď by som vydal katalóg výkonov. Vedomý si toho, aké je to dôležité, aj na základe skúseností by som oveľa rýchlejšie pripravil transformáciu nemocníc do inej právnej podoby.

Nechali by ste aj zisk zdravotných poisťovní?

Pokiaľ splnia všetky povinnosti, tak áno, podobne ako každá iná poisťovňa. Nebral by som do úvahy reči o tom, že je to nemorálne, pretože potom je nemorálny aj zisk farmafiriem a pekárov, ktorí predávajú nemocniciam rožky, aj elektrární, ktoré im predávajú elektrinu, a tak ďalej. Nemôže byť zisk všade morálny a len v prípade zdravotných poisťovní nemorálny.

Poďme na mýty, ktoré vašu reformu sprevádzajú. Prvý mýtus je, že ste predali do súkromných rúk najlukratívnejšie časti zdravotníctva, vinou čoho nemocnice prišli o laboratóriá a ostatné SVALZ, ktoré dnes majú vysoké zisky. 

Po prvé, nepredal som, ale odovzdal. Ale ani to nie je pravda. Išlo o obyčajné prenájmy, ktoré sa dávno skončili. A keď je to tak veľmi lukratívne, prečo si nemocnice nespravia znova vlastné SVALZ, vlastné CT či MR? Čo im v tom bráni? Pred tými dvadsiatimi rokmi to bolo spojené s dereguláciu nájmu. Dovtedy bol regulovaný nájom 250 korún za štvorcový meter na rok. My sme si povedali, že to nie je možné, a nájmy sme deregulovali. A tak sa tie priestory začali prenajímať lekárňam či dialýzam zhruba za tritisíc korún za štvorcový meter na rok, čiže za 12-násobok toho, čo bolo predtým. A riaditelia nemocníc si mohli zvážiť, či budú investovať do vlastných SVALZ alebo budú žiť z prenájmu. Za mojich čias si niektoré nemocnice, konkrétne v Košiciach, v Martine aj v Bratislave, kúpili CT prístroje z vlastných zdrojov. Napríklad srdcovocievne ústavy, ktoré boli v tom čase už akciovky, si na to zarobili. Takže reálne sa prenajímali priestory len pre dialýzy a biochemické laboratóriá, ktoré noví majitelia zmodernizovali a dostali ich do 21. storočia. Ale je tam aj ďalší mýtus.