Politológ Fareed Zakaria ešte v roku 1998 napísal svoju slávnu štúdiu o neliberálnych demokraciách. Definoval ich ako režimy, v ktorých demokraticky zvolené vlády „ignorujú ústavný rámec svojej moci a občanov zbavujú základných práv a slobôd“. Poznamenal, že počet neliberálnych demokracií narastá „od Sierry Leone po Slovensko“. Keby rovnakú tému spracoval dnes, musel by Slovensko nahradiť Maďarskom. S ľuďmi, ktorí vyhlasujú, že Viktor Orbán nie je Vladimír Mečiar, sa dá iba súhlasiť. To, o čo sa Mečiar iba často márne pokúšal, Orbán fakticky uskutočnil. Lebo má niečo, čo Mečiarovi chýbalo –ústavnú väčšinu. Strana Fidesz vyhrala voľby tak drasticky, že sa po nich „ústavne“ zbavila všetkého, čo jej mohlo klásť odpor. Možnosť, že by niekto na Slovensku vyhral voľby až tak brutálne, je nepravdepodobná. Preto nehrozí, že si tu jedna strana uzurpuje všetku moc „ústavnou“ cestou. Iná vec je, že tak ako sa v Maďarsku zmenila ekonomika na orbánomiku, k podobnej zmene môže dôjsť aj na Slovensku. Len by mala podobu ficonomiky. Majú totiž veľa spoločného. Keď sú v opozícii, strana Fidesz i strana Smer vytĺkajú politický profit z toho, že vláda robí racionálne, ale bolestivé a nepopulárne kroky. Obaja predsedovia nechcú riešiť vážne problémy štrukturálnymi reformami. Obaja dávajú prednosť „nekonvenčným“ riešeniam, aby náklady konsolidácie zaplatili nimi vybrané subjekty. Ani jednému nestačí, ak štát tvorí iba pravidlá hry – obaja chcú do nej vstupovať ako hlavní aktéri, lebo cítia, že majú mandát, aby rozhodujúcim spôsobom ovplyvňovali to, čo sa v štáte deje. Orbánomika už narazila na svoje dno, lebo aj jej tvorca musel vziať na vedomie, že bez pomoci Medzinárodného menového fondu sa krajina bankrotu nevyhne. Nie je najmenší dôvod myslieť si, že „ekonomika“ rovnakého druhu by mohla na Slovensku priniesť iné výsledky.