Prvého februára 2020 odchádza za podobne podivných okolností z Európskej únie Spojené kráľovstvo. Obávam sa, že aj po tridsiatich rokoch, keď budem mať už vyše osemdesiat a vnuci či pravnuci sa ma budú pýtať, prečo z Európskej únie odišlo, na to budem ťažko hľadať odpoveď. Rovnako ako dnes, keď sa ma pýtajú moje deti, prečo sa rozpadlo Česko-Slovensko. Prečo sa rozpadlo, keď v súčasnosti na českých vysokých školách doslova zakopávajú o slovenských spolužiakov, keď je českým premiérom Slovák, keď slovenčinu na uliciach počujú možno častejšie, ako som ju v Prahe na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov počúval ja. I českých kníh sú vo slovenských kníhkupectvách stále stohy.
Možnože za tých tridsať rokov bude angličtina ešte viac súčasťou nášho života, než to je dnes. Ale Británia bude cudzinou nie za riekou Morava, ale za trochu širším Lamanšským prielivom. Krajinou mimo Európskej únie. Múdrejšia Británia bude veľmi blízko Európskej únii, ako je dnes Švajčiarsko a Nórsko, čo sú také členské-nečlenské štáty. A keď idete napríklad do Nórska, tak to, že nie ste v Únii, skoro nespoznáte. Ani na hraniciach vás nekontrolujú, pretože aj Nórsko a Švajčiarsko sú v schengene.
Mimochodom, tak to po niekoľkých rokoch prešľapovania dopadlo aj s nami Čechmi a Slovákmi. Najprv musel odísť z čela vlády Vladimír Mečiar a Václav Klaus, ľudia, ktorí Česko-Slovensko rozdelili. Aby mohol prísť Mikuláš Dzurinda a Miloš Zeman, ľudia, ktorí Česko-Slovensko rozdeliť nechceli, aby sa mohli dohodnúť. Dohodnúť na tom, že z Česko-Slovenska zachránia všetko, čo sa zachrániť dá. Aj vďaka nim majú Česko a Slovensko „najbližšie vzťahy“ zo všetkých štátov sveta. Dúfajme, že to takto časom dopadne aj s nami a so Spojeným kráľovstvom. Dúfať vo viac je sen. Ako sen o Česko-Slovensku.
