Vo chvíli, keď píšem tento zápisník, je pre českého novinára ťažké sústrediť sa na niečo iné než na aféru okolo (zatiaľ) premiéra Petra Nečasa. Ale možno nie je zlé si pripomenúť, že z aspoň trochu širšieho pohľadu sú podstatné dôležitejšie veci. Jednou z nich je perspektíva zóny voľného obchodu medzi Európskou úniou a USA, ktorá sa začína črtať ako reálna možnosť.
O zóne voľného obchodu sa na obidvoch stranách Atlantiku hovorí už mnoho rokov, ale ekonomická kríza dodala myšlienke naliehavosť. Vo februári preto americký prezident Barack Obama a vedúci predstavitelia únie oznámili, že sa začnú o dohodu snažiť.
Napriek vzájomnej výhodnosti si nikto nerobí ilúzie, že to bude jednoduché. V prvom dejstve zrejme dlhej drámy zohralo hlavnú úlohu Francúzsko. Celkom podľa očakávania sa pustilo do boja za svoju kultúrnu výnimku a chcelo, aby z rokovania bolo vopred vyňaté audiovizuálne služby vrátane online médií a kultúra vôbec.
Nejde ani tak o obsah požiadavky. Väčšina z krajín s Francúzskom súhlasí, že možnosť rozhodovať o podpore vlastnej kultúry by mali mať výlučne členské štáty. Ale súčasne tiež nechceli vopred popudzovať Spojené štáty, ktoré by mohli odpovedať tým, že by vopred vylúčili rokovania o záležitostiach, ktoré sú citlivé pre nich, trebárs o poľnohospodárstve, prípadne finančných službách, pravidlách pre bezpečnosť potravín, farmaceutický priemysel alebo zadávanie verejných zákaziek.
O čo vo francúzskej výnimke ide? Ide predovšetkým o možnosť dotovať svoje audiovizuálne služby. Napríklad televízia musí časť ziskov venovať na natočenie francúzskych filmov, na domácu kinematografiu ide aj časť z ceny každej vstupenky do kina (aj na americký film, na veľkú radosť hollywoodskych producentov). Kvóty platia takisto na objem vysielania francúzskych filmov a piesní v televízii aj rozhlase. Rôzne obmedzenia majú aj ďalšie štáty, ale žiadny nechcel preto ísť s Američanmi do konfliktu ešte pred začatím rozhovorov.
Francúzi však trvali na svojom a vyvolali niekoľkotýždňové horúčkovité preťahovanie, ktoré vyvrcholilo v piatok 14. júna v Luxemburgu. Ministri obchodu sa tam nakoniec po maratónskom dvanásťhodinovom rokovaní dohodli na spoločnom mandáte pre rokovania. Podľa neho bude kultúrny sektor vylúčený z rokovaní, ale ak Európska komisia uzná za vhodné, môže ho do rokovaní vrátiť. Takže taký typický únijný kompromis – trochu komplikovaný a trochu nejasný. V otázkach kultúry majú štáty právo veta, takže Francúzsko môže taký krok blokovať.
Ale dôležité je, že B. Obama a vedenie EÚ môže teraz na samite skupiny G8 v Severnom Írsku oznámiť prelomové rozhovory, ktoré by mohli fakticky odštartovať už začiatkom júna.
Ponáhľaniu obidvoch strán sa teda nemožno čudovať. Zóna voľného obchodu je atraktívna predovšetkým pre EÚ, potácajúcu sa v recesii. Ale pomôže aj USA, ktorých ekonomické oživenie tiež nie je práve raketové. Už teraz obidve strany predstavujú približne polovicu svetovej ekonomiky a tretinu svetového obchodu. Podľa štúdie Európskej komisie by zóna znamenala ročné zvýšenie únijnej produkcie o 119 miliárd eur a v prípade Ameriky o 95 miliárd eur. Dohoda by mohla predstavovať v Európskej únii 400-tisíc pracovných miest navyše, povedal írsky minister obchodu Richard Bruton, ktorý rokovaniu v Luxemburgu predsedal.
Navyše dohoda by sa mala týkať nielen ciel, ktoré sú napokon už teraz pomerne nízke (okolo štyroch percent), ale mala by zahŕňať aj spoločné štandardy a harmonizáciu regulácií. Otázkou, samozrejme, je, za ako dlho by sa mohla dohoda dosiahnuť. Európskej únii priemerne trvá vyjednanie zóny voľného obchodu tri roky. Eurokomisár pre obchod Karel De Gucht, ktorý bude s USA rokovať, však verí, že to pôjde rýchlejšie a chcel by rozhovory úspešne uzatvoriť do konca svojho mandátu v lete budúceho roku.
Autor je spravodajca ČTK v Bruseli.
