Rodina, ktorá v hoteli aj žije. To sú Kičovci a Partizán

Jeho syn Michal Kič starší zakotvil o niekoľko kilometrov ďalej, je majiteľom Hotela Partizán na Táľoch. Jeho najstarší syn Michal Kič mladší tento hotel de facto už niekoľko rokov vedie. Najmladší z Michalov je sedemročný Miško, prvorodený syn súčasného riaditeľa a možno o niekoľko rokov pokračovateľ rodinnej hotelierskej tradície.

O rodine Kičovcov sa naozaj dá hovoriť ako o tradičnej hotelierskej. Michal Kič st. spomína, že ako jedenásťročný pomáhal po škole a cez víkendy škrabať zemiaky alebo prezliekal posteľnú bielizeň v Chate pod Čertovicou. Neodradilo ho to, v hotelierstve zostal. Aj keď jeho profesijná cesta z Čertovice na Tále, čo je len niekoľko kilometrov, viedla okľukou – cez vysokú školu v Bratislave a Banskej Bystrici, ako aj pôsobenie v hoteloch vo Vysokých Tatrách a v Bratislave.

Na vysokej škole sa spoznal so svojou manželkou Miloslavou, ktorá však pochádza z úplne iného kraja, teraz dokonca zo zahraničia – do Banskej Bystrice prišla študovať z Veselí nad Moravou. No ak by ste to nevedeli, podľa prízvuku určite neodhalíte, že slovenčina nie je jej rodná reč.

Za všetko môže alergia

Po vysokej škole pôsobili manželia Kičovci v Starom Smokovci a neskôr sa rodina presunula do Bratislavy, kde M. Kič st. robil vo vládnom hoteli Bôrik. V Bratislave žili desať rokov, ale strednému z troch detí, dcére Simone, ovzdušie v hlavnom meste, kam prišli z Tatier, neprospievalo. Jeden infekt striedal u nej druhý a diagnóza lekárov znela – alergia na bratislavské ovzdušie. Takže rodina musela zvažovať presťahovanie. „Vtedy mi volal brat, že v Hoteli Partizán na Táľoch robia konkurz na riaditeľa a je posledný deň na posielanie prihlášok, či o tom viem. Nevedel som, ale keďže na poslanie poštou bolo neskoro, zavolal som tam. Moju telefonickú prihlášku akceptovali a konkurz som vyhral. Onedlho som nastúpil na pozíciu riaditeľa, a tak sme sa v roku 1989 presťahovali do môjho rodného kraja,“ spomína Michal Kič st.

Keď sa začala prvá vlna veľkej privatizácie, rozhodol sa s manželkou podať projekt na hotel a uspel. Privatizačné podmienky boli tvrdé, získanie financovania od bánk takmer nemožné a úrokové sadzby dvojciferné. K úveru im nakoniec pomohli kontakty – v banke stretol M. Kič st. starého kamaráta a úver dostali. Spomína, že v rámci privatizácie hotelov boli pilotný projekt, na nich sa učili ostatní. Po takmer 25 rokoch sa dá povedať, že aj jeden z veľmi mála úspešných. Hotelov, ktoré boli sprivatizované začiatkom 90. rokov a stále fungujú s tými istými majiteľmi, naozaj veľa nie je.

Zdroj: Hotel Partizán

Jablká pri strome

O tom, že jablko nepadá ďaleko od stromu, svedčí v príbehu rodiny Kičovcov aj doterajšia životná dráha synov Michala Kiča st. Obaja pôsobia v hoteli a len dcéra Simona, ktorá bola „prapríčinou“ návratu na Tále, sa do rodinného biznisu nezapojila – žije vo Švajčiarsku a venuje sa privátnemu bankovníctvu. Deti Kičovcov vyrastali v hoteli a hoci najstarší Michal nastúpil po základnej škole na gymnázium, už v priebehu prvého ročníka „dezertoval“ na strednú hotelovú školu v Brezne. „Boli sme s manželkou preč, keď nám volal, že dúfa, že ho nezabijeme, ale rozhodol sa zmeniť školu, nastupuje na hotelovku. Všetko si vybavil sám, a to mal 15 rokov,“ smeje sa M. Kič starší.

Jeho syn a súčasný riaditeľ hotela dodáva, že v škole to s ním učitelia nemali jednoduché, v hoteli vyrastal, a tak vedel presne, ako čo funguje. Často lepšie ako učitelia teoretici. „Raz som spôsobil škandál, lebo sme so spolužiakmi odišli z hodiny, keďže učiteľka hovorila veci, ktoré nemali s praxou nič spoločné.“

Aj mladší syn Martin je absolventom breznianskej hotelovej akadémie, hoci ten viac inklinoval k technickým veciam a dnes má v Partizáne na starosti všetko, čo sa týka hotelového „hardvéru“ – od IT až po stavebné úpravy. Vedie aj stavebnú firmu, ktorá medzičasom k hotelierskej činnosti Kičovcov pribudla ako logický výsledok ich investičnej činnosti. Kto chce držať krok s dobou a nárokmi hostí, musí neustále zlepšovať štandard a prichádzať s novinkami. Tie sa nezaobídu ani bez stavebných investícií. „Časom sme zistili, že výhodnejšie, ako si najímať stavebné firmy, je vybudovať si vlastnú. Tu je stále čo robiť a vyjde nás to oveľa lacnejšie. Čo je tiež dôležité, máme priamy dosah na kvalitu práce. Ak sa vyskytne niečo, s čím nie sme spokojní alebo čo treba prerobiť, je to jednoduchšie ako cez externú firmu,“ vysvetľuje Martin Kič.

Hotel Partizán so svojou stavebnou firmou dáva prácu 120 zamestnancom a živnostníkom

Starší Michal chcel ísť po skončení breznianskej školy do Austrálie, kam ho ťahalo srdce, respektíve priateľka, ktorá tam odišla. No vtedy zaúradovala rodičovská autorita. Otec rozhodol, že bude pokračovať v štúdiu na hotelovej škole v rakúskom Semmeringu. „Keď som ho tam viezol, celou cestou frflal, aký som krutý. Ale už o dva týždne písal, že to bolo najlepšie, čo som mohol urobiť,“ spomína M. Kič starší.

M. Kič mladší patril v škole medzi najlepších, dokonca dostal na starosť zorganizovanie vianočného banketu, čo bola veľká česť aj zodpovednosť. Po štúdiu v Rakúsku nasledovalo ďalšie v Holandsku a potom odišiel na jedenapolročnú prax do USA. Z tej bol nakoniec osemročný pracovný pobyt, pracoval napríklad v hotelovej sieti Intercontinental. Ale vrátil sa naspäť na Tále, „lebo doma je doma“.

Nie kohúti, ale na jednej vlne

No otázku, či vtedy nenastala v hoteli a vo firme situácia typu „dvaja kohúti na jednom smetisku“, obidvaja Michalovia záporne pokrútia hlavou. „My vysielame na jednej vlnovej dĺžke, sme v rodine tí, čo snívajú a vymýšľajú veci. A mama je financmajster, ktorý nás potom vráti do reality,“ konštatuje s úsmevom M. Kič mladší. Miloslava Kičová k tomu dodáva, že je dobré, keď vo firme pracujú spolu dve generácie, lebo mladí majú často iný pohľad na veci a prichádzajú s inovatívnymi nápadmi, aj keď niekedy je potrebné ich zreálniť.

Veľa nápadov M. Kiča mladšieho v hoteli aj zrealizovali. „Keď sme robili rekonštrukciu vstupných priestorov, chceli sme prerobiť náš lobby bar. Keď som ukázal projekt synovi, ktorý vtedy pracoval v USA, povedal mi, že to nie je dobre, že tam to robia inak. A celý projekt prerobil. Aj sme ho potom tak spravili a urobili sme dobre,“ spomína M. Kič starší.

Keď sa povie rodinná firma, pre Kičovcov to platí doslovne. Okrem mamy, otca a dvoch synov pracujú vo firme aj ich manželky. Tie majú na starosti skupinové rezervácie, predaj a starostlivosť o najmladšiu generáciu rodiny. „Vychádza to tak, že sa na materských a v práci striedame,“ hovorí Alena Kičová, manželka Michala Kiča ml., ktorá sa momentálne stará o najmladší prírastok v rodine, osemmesačného Adamka. O to, kto preberie v budúcnosti firmu, by nemali mať v rodine núdzu, lebo spolu majú Kičovci šesť vnúčat. Tie staršie už pomaly Michal Kič st. „vťahuje do remesla“, aj keď si od sedemročného Miška vypočuje hlášky typu „ja nezostanem v hoteli, ale pôjdem študovať a na vohľady do Anglicka“, aby vzápätí dodal, že nebude viesť štvorhviezdičkový hotel ako dedo, ale päťhviezdičkový.

Zdroj: TREND.sk

Oslava a rokovanie v jednom

Šesť členov rodiny v jednej firme – to môže byť niekedy celkom silná káva. No Kičovci zhodne tvrdia, že nezhôd majú minimum. Pôsobnosť majú striktne podelenú, ale vzájomne sa kontrolujú. Bez rešpektu a akceptovania sa to nejde. Zároveň hovoria, že všetci odovzdávajú práci a hotelu maximum. Na otázku, kto vlastne hotel vedie, keďže na začiatku sa uvádzal ako riaditeľ Michal Kič st., potom Miloslava Kičová a teraz Michal Kič ml., odpovedajú, že oficiálne „navonok“ je riaditeľom Michal Kič ml., ale v rámci rodiny to tak striktne nevnímajú, majú kolektívne vedenie.

Michal Kič ml. sa stará najmä o prevádzku hotela a rozvoj, Michal Kič st. o vonkajšie vzťahy, Miloslava o ekonomiku, marketing, ale aj o dizajn a architektúru priestorov Partizána. „Jedinou nevýhodou, keď celá rodina pracuje vo firme, je to, že rodinné stretnutia a oslavy sa niekedy menia na pracovné stretnutia. Lebo my v hoteli aj bývame a hotelom jednoducho žijeme,“ hovorí M. Kičová.

„Všetky vlády boli a sú k problémom hotelierskej brandže hluché a slepé.“ Michal Kič ml., riaditeľ, Hotel Partizán

Podľa M. Kiča ml. je pre úspešné fungovanie rodinnej firmy podstatné, aby sa majitelia aktívne do jej chodu zapájali a aby ich v nej bolo vidieť. „Majitelia musia byť tí najpracovitejší a ísť ostatným zamestnancom príkladom. Robiť s ľuďmi a pre ľudí je náročné. Ale keď zamestnanci vidia majiteľov denne, že sa zapájajú a zaujímajú o chod hotela, vnímajú to pozitívne a odzrkadľuje sa to aj v kvalite ich práce,“ myslí si M. Kič ml. a dodáva, že byť majiteľom hotela je práca na sedem dní v týž- dni a inak ako srdcom sa to dobre robiť nedá.

Hotel, ktorý poskytuje ubytovanie pre približne 300 hostí, dnes zamestnáva spolu so svojou stavebnou firmou a ľuďmi, ktorí pre nich robia na živnosť, asi 120 ľudí. V lete k nim pribúdajú ešte brigádnici a študenti.

Roky nevšímavý štát

Nedostatok pracovnej sily však pociťujú aj tu. Riaditeľ hotela sa obáva, že bude ešte horšie, keďže zamestnanci chýbajú v hotelierstve a gastronómii aj v západnej Európe a tí šikovnejší odchádzajú zo Slovenska za vyššími zárobkami tam, hoci tam sa viac narobia.

Vrásky mu robia aj návrhy na príplatky za prácu v noci a cez víkendy. „Ak by také niečo prešlo, hotelovú brandžu by to ťažko postihlo, lebo my pracujeme v nepretržitých prevádzkach. Najviac ľudí musí byť na ,pľaci‘ cez víkendy a sviatky. Vtedy máme najviac hostí, čo je pochopiteľné. Pracujeme pre ľudí, ktorí sem chodia oddychovať,“ konštatuje M. Kič mladší.

Popri vysokých odvodoch za zamestnancov a DPH, ktorá je za hotelové služby raz taká ako v susedných krajinách, považuje návrh na príplatky cez víkendy a v noci za ďalší úder od štátu. Namiesto toho, aby turizmus, podobne ako v susednom Rakúsku, ale aj v Maďarsku či Poľsku podporoval. „U nás napríklad už teraz tvoria mzdové a personálne náklady 40 percent z tržieb, nie sedem alebo osem, o ktorých hovoril premiér. To je možno v automatizovanom priemysle. Hotelierstvo, gastronómia a služby sú mimoriadne náročné na ľudskú prácu, preto tento fakt v zahraničí pri nastavovaní podmienok na podnikanie vlády zohľadňujú. Len u nás nie,“ hovorí sklamane.

Rovnako nechápe zmenu v odpisoch budov, ktorá zaradila hotely do tej istej skupiny ako administratívne budovy s dobou odpisovania 40 rokov. „Pri súčasnom vývoji, keď sú hostia scestovaní, čoraz náročnejší a vy konkurujete nielen slovenským zariadeniam, je nutné obnovovať, budovať. Dĺžka odpisovania 40 rokov je úplný nonsens,“ vysvetľuje. Ale zo všetkého najviac ho trápi, že brandža nemá na diskusiu o týchto problémoch, ktoré ju zaťažujú, nijakého partnera. Všetky vlády boli a sú k jej problémom hluché a slepé. Aj preto napríklad Kičovci vystúpili zo Zväzu hotelov a reštaurácií SR, lebo mali pocit, že riešenia, potrebné pre brandžu, nedokáže táto profesijná organizácia presadzovať. O problémoch síce rozpráva, ale nič sa nemení.

„Keďže som študoval v Rakúsku, aj po rokoch sa s niektorými spolužiakmi, ktorí sa medzitým tiež stali hoteliermi, navštevujeme. Nevychádzam často z údivu, čo všetko tam možné je a u nás nie. Aké podmienky vytvára na podnikanie štát tam a aké u nás. Naozaj neviem, čo sa musí stať alebo čo treba urobiť, aby sa to zmenilo,“ uzatvára riaditeľ Hotela Partizán. 

Odborná spolupráca na seriáli Rodinné firmy: