Robíte zle deťom, keď idete sebecky za svojimi záujmami

Ktorý prípad z rodinných sporov vám najviac utkvel v pamäti?

Ešte za mojej praxe na súde v Pezinku mi utkvel prípad rodičov, kde otec bol Angličan, matka Slovenka a išlo o maloleté dieťa. Začiatok bol klasický – matka odišla za prácou do Anglicka, našla si tam partnera, mali spolu vzťah, dieťa, žili spolu asi päť rokov. Mali ďalšie dieťa, no postupne došlo medzi nimi ku konfliktom a matka požiadala anglický súd, aby jej umožnil odchod na Slovensko aj s oboma deťmi. Aj na súde v Británii uspela. Tamojší kráľovský súd rozhodol neskutočne krásnym rozhodnutím, ktoré malo 57 strán. Bol som milo prekvapený, koľko mal ten sudca času na vypracovanie rozhodnutia. Zaoberal sa v ňom dokonca svojimi pocitmi. Každým detailom, prečo deťom bude asi na Slovensku lepšie ako v Británii. Dodnes mám to rozhodnutie odložené.

Ako ste sa dostali k prípadu vy?

Ja som sa dostal k prípadu tak, že na Slovensku chcel otec potom upraviť podmienky stretávania sa, a to bolo dosť komplikované. Spočiatku cestoval za deťmi raz mesačne z Británie, stretávali sa v hoteli, čo však nebolo ideálne. Takže otec ma presvedčil, že by bolo dobré, ak by si deti zobral do Británie na dlhší čas – na letné prázdniny. Matka sa ale bránila, nechcela to dovoliť. Mal som to šťastie, že som sa s tým prípadom stretol potom ešte raz. Otec chcel ešte viac rozšíriť stretávanie. To už bola matka spokojná, mala dobrú skúsenosť po návrate detí z Británie. Stretli sa tam s babkou, dedkom a otec ich vrátil včas.

Nemecký sudca Jürgen Rudolph raz povedal, že ak z pojednávacej miestnosti odchádza jeden rodič ako víťaz, dieťa prehralo. Stotožňujete sa s tým?

Jednoznačne áno.

Jeden slovenský sudca trestného súdu, ktorý rozhoduje ťažké veci a posiela vrahov za mreže, na otázku, či sa neobáva toho, že niektorý z odsúdených sa raz vráti na slobodu a bude ho atakovať, odpovedal, že tohto sa neobáva. Ale bál sa jediný raz, keď rozhodoval rodinnú vec. Boli tam také emócie partnera, že vtedy mal naozaj obavy z napadnutia.

Treba si uvedomiť, že ide o maloleté dieťa a dieťa je ešte stále subjekt práva, o ktorý ľudia najviac bojujú. Je to to najcennejšie, čo máte. Tak na strane jedného rodiča, ako aj druhého. Rozhodovania súdov v rodinných veciach patria medzi najemotívnejšie. Už len výsluch dieťaťa je veľmi emočná záležitosť. Na to musí byť človek veľmi dobre pripravený. Nielen profesionálne, ale aj emotívne. Stáva sa, že vám účastníci dajú jasne najavo svoju nevôľu. Dokonca som mal osobne prípad, keď som musel odobrať dieťa a zveriť ho do náhradnej starostlivosti. Išlo o dvoch bezdomovcov, ktorí nemali pre dieťa podmienky. Dieťa bolo v strašnom stave, niekoľkokrát skončilo na pohotovosti, lebo bolo veľmi zanedbané. Po rozsudku išiel otec dokonca za mnou k autu, pretože som zobral dieťa jeho partnerke. Vzhľadom na moje fyzické danosti nakoniec odišiel v mieri. Preto stále tvrdím, že rozhodovať o deťoch a ich právach by mali sudcovia špecialisti.

Približne v tretine prípadov sú prieťahy, lebo ľudia na pojednávanie neprišli.

Ako sa vám darí špecializáciu presadzovať?

Snažíme sa o to v podstate od roku 2011, keď bola prvýkrát ministerkou terajšia ministerka spravodlivosti Lucia Žitňanská. Vtedy sa nám to sčasti podarilo presadiť. V zásade sa určilo, že veci, ktoré sa týkajú maloletých detí, budú skumulované a budú o nich rozhodovať sudcovia špecialisti.

Tým, že potom prišla elektronická podateľňa, že niekde sú súdy veľmi malé, tak niektorí sudcovia opäť rozhodujú jeden deň exekúcie, druhý rodinné spory.

Bohužiaľ, tesne po zmene vlády v roku 2012 prišla snaha aj všetko revidovať. Špecializáciu nebudeme mať, pretože na tých malých súdoch ani možná nie je. A my sme ani netvrdili, že má byť všade. Ale špecializácia sa dá dosiahnuť aj inými spôsobmi. Napríklad každý súd nemusí robiť každý typ agendy. Súdy so štyrmi, piatimi sudcami – aj také sú na Slovensku – nemusia nutne robiť rodinné veci. Tie môže robiť najbližší väčší súd.

Aký podiel tvorí rodinná agenda na vašej práci?

Záleží, čo všetko do agendy súdov beriete. Ak tam rátame aj exekučné veci, ktorých je neskutočne veľa, tak rodinná agenda tvorí asi jednu tretinu. Ale ak beriem čisto civilnú agendu, tak je to aj polovica. A rastie to. V roku 1984 sme z rodinnej agendy riešili na Slovensku okolo 26-tisíc vecí. O osem rokov neskôr to bolo už okolo 30-tisíc sporov. V roku 2010 38-tisíc vecí a posledný údaj z roku 2014 už hovorí o štyridsiatich tisícoch.

Čiže nesúvisí to len s tým, že by sa ľudia častejšie rozvádzali. Ale celkovo sa zvyšuje súdivosť obyvateľstva?

Slováci sa veľmi radi súdia. Keď si zoberiete štatistiky Eurostatu, tak na počet obyvateľa má Slovensko jeden z najvyšších počtov súdnych sporov.

Rastie aj komplikovanosť tých sporov?

Za socializmu boli veci jednoduchšie z dvoch dôvodov. Jednak ľudia boli dostupní. Človek žil buď v Česku, alebo na Slovensku. Nemigroval tak ako dnes. Dnes sú ľudia rozcestovaní, veľa ľudí cestuje po Európe za prácou. Máme veľký problém dostať účastníkov konania na súd. Alebo vôbec ich nájsť. A to aj na Slovensku, pretože dnes trvalý pobyt ľuďom veľa nehovorí. Čiže vy ho v systéme registra obyvateľstva nájdete, ale nepodarí sa vám mu vec doručiť. Alebo keď sa podarí vec doručiť, tak ľudia na súd neprídu. Keď som bol päť rokov predsedom súdu v Pezinku, robili sme štatistiku, prečo sudcovia nemôžu rozhodnúť vec už na pojednávaní. Vyšlo nám, že približne v tretine prípadov to bolo preto, lebo ľudia na pojednávanie neprišli. Z rozličných dôvodov.

Tento typ prieťahov by novým civilným poriadkom mal odbudnúť. Súhlasíte s tým?

Poviem otvorene, že som trochu skeptický, pokiaľ ide o nové pravidlá. Jednak preto, že za súčasnej situácie slovenskej justície a preťaženosti súdov zavádzať úplne nové pravidlá nepovažujem za najšťastnejšie. Musíme sa s tým však zmieriť, pretože trojica zákonov bola prijatá a musíme sa nimi, samozrejme, riadiť. Ale je to pomerne vážna zmena, na ktorú si musíme zvyknúť v prvom rade my, potom celá odborná verejnosť, ale aj laická verejnosť. Čo ma zaráža, že laická verejnosť nebola vôbec alebo veľmi málo informovaná o zmenách.

Čo sa týka dĺžok konaní u sporov o maloletých, veci by sa mali rozhodnúť do šiestich mesiacov. Reálny priemer je o niečo dlhší – 7,2 mesiaca, pri výživnom sa rozhoduje okolo deväť – desať mesiacov. Prečo? Je väčší problém pre ľudí dohodnúť sa, koľko na to dieťa budem platiť, ako samotné rozdelenie starostlivosti?

To je pokračovanie, čo som začal, teda porovnávanie zmien, ku ktorým došlo od starého režimu do súčasnosti. Jedna vec je dostupnosť ľudí, druhá, že za starého režimu bol každý zamestnaný. Mal plat. Ak sa išlo na súde určovať výživné, on doniesol výplatnú pásku. Dnes sa situácia diametrálne zmenila. Ľudia sú aj zamestnaní, ale aj podnikajú. Určiť u podnikateľa príjem je niekedy