Robiť sprievodcu v Afrike? Človek musí byť trocha cvok

Ako sa z novinára stane sprievodca?

Už keď som nastupoval na štúdium žurnalistiky, jedným očkom som pozeral po dokumentaristike. Vždy ma lákalo cestovať a zachytávať veci fotoaparátom či kamerou. Nakoniec som sa však rozhodol pre novinárčinu. Už počas štúdia som začal pracovať. Rýchlo som však zistil, že prevažná väčšina práce nie je v teréne, ale za počítačom v kancelárii. Nebavilo ma pracovať na jednom mieste. Aj preto som pozeral po iných možnostiach.

A nakoniec ste skončili v cestovke?

Áno. Na Slovensku nie je veľa cestoviek, ktoré by dobrodružne pokrývali takmer celý svet. Tak som skúsil cez stránku Buba reagovať na ponuku, kde hľadali sprievodcu, a uspel som.

Je na Slovensku o takúto prácu veľký záujem?

Prihlásilo sa asi osemsto ľudí. Cez postupnú selekciu nakoniec vybrali asi šiestich alebo siedmich. Je však pravda, že časť z nich to po určitom čase vzdala. Z našej várky sme zostali ako sprievodcovia pracovať asi štyria, piati.

S akými očakávaniami ste nastupovali do novej pozície?

Ja som nevedel, čo mám od toho očakávať. Jednoducho som si povedal, že idem do Afriky. Tú som dovtedy poznal len z rozprávania, filmov a obrázkov. Systém je pritom dosť nastavený tak, že človek je hodený priamo do vody. Buď sa naučí plávať a pozíciu sprievodcu zvládne, alebo sa obrazne povedané utopí.

Človek môže mať s pozíciou sprievodcu zidealizované predstavy. Kedy prišlo prvé vytriezvenie?

Hneď v prvé dni. Prišiel som do cudzej, neznámej krajiny, dali mi auto, ktoré sa riadi na opačnej strane, a mal som vyraziť na cestu. Už prvé dni som zažil niekoľko hraničných situácií, pri ktorých som sa aj sám seba pýtal, čo tu robím.