Faktom je, že nepriznaná, ale ani nepoprená návšteva konšpiračného bytu zachytená v spise Gorila, dokonané megakauzy ako nástenkový tender, skládka v Pezinku, mýtny tender, stranícke sociálne podniky a ani emisná kauza nemali na predsedu Smeru-SD zničujúci účinok. Ako ukázal pokus o jeho odvolanie v polovici februára, škandály, ktoré by iných zdiskreditovali, R. Ficovi prechádzajú takmer bez následkov. Hoci sa v emisnej kauze objavili skutočnosti, ktoré vrhli zlé svetlo na osobný zástoj premiéra v nej, v parlamente všetky podozrenia „vybavil“ dvoma vetami: „V prípade predaja emisných limitov došlo k jasnému vyvodeniu politickej zodpovednosti. Došlo nielen tým, že prebehli dvoje parlamentné voľby, ale ja som pristúpil k odvolaniu dvoch ministrov koaličného partnera a nakoniec som odňal celé ministerstvo životného prostredia koaličnému partnerovi.“
Aj keď viaceré dôkazy nasvedčujú, že bol v kauze osobne zainteresovaný, jeho voličom zatiaľ stačí, čo im o tom povie on sám. V tomto stave predseda Smeru svojich podporovateľov určite neudrží navždy, ale pred voľbou prezidenta k zásadnej zmene ešte nedôjde.
Opustený mandát premiéra
Od marcových volieb v roku 2012, ktoré mu vrátili funkciu predsedu vlády, na často opakovanú otázku, či bude kandidovať na najvyšší úrad v štáte, R. Fico opakovane odpovedal: „Dnes som predseda vlády a svoju energiu plne venujem povinnostiam vyplývajúcim z tejto funkcie.“ V skutočnosti to bolo inak. Povinnosti premiéra vykonával tak, aby to v žiadnom prípade neznížilo jeho možnosti úspešne sa uchádzať o funkciu prezidenta.
Návrhy štátneho rozpočtu, ktoré poslanci vládnej strany schválili v roku 2012 a 2013, nielen podľa opozičných politikov, ale aj nezávislých ekonómov predstavovali „prezidentský štátny rozpočet“. Nedominovalo v nich úsilie o konsolidáciu verejných financií, ale snaha nepoškodiť predsedu vlády pri jeho kandidatúre. Hoci krajina sa v konkurencieschopnosti prepadla tak hlboko, ako nebola ani za tretej vlády Vladimíra Mečiara, premiér pokračuje v propagande úspechov. No ani v prípade, keby vládna propaganda bola založená na skutočných úspechoch, vonkoncom by to nedávalo dostatočnú odpoveď na otázku, prečo predseda Fico opúšťa nielen svoju stranu, ale aj funkciu, keď je v nej taký úspešný.
V systéme parlamentnej demokracie nikto nemôže pre krajinu urobiť viac ako oficiálny šéf výkonnej moci a neoficiálny šéf parlamentnej väčšiny v jednej osobe. Vláda pod vedením premiéra prijíma zásadné opatrenia v hospodárskej a sociálnej oblasti, priamo rozhoduje o všetkých otázkach vnútornej i zahraničnej politiky. Vďaka väčšine v parlamente presadzuje zákony, ktoré v dobrom i zlom menia krajinu. Prezident síce môže ovplyvňovať vládu i parlament, ale iba do miery, do akej sa ovplyvniť nechajú. Keby R. Fico bol naozaj takým úspešným premiérom, ako o sebe hovorí a necháva hovoriť aj iných, jeho politickou a morálnou povinnosťou by bolo zostať na poste šéfa výkonnej moci. Prinajmenšom preto, lebo mandát dostal na štyri roky.
Stabilita v čase Smeru
Kandidát R. Fico rád zdôrazňuje, že sa o prezidentský úrad uchádza „ako predseda vlády s jedným z najsilnejších mandátov v celej Európskej únii“. Pred dvoma rokmi dalo celkovo 1 134 280 voličov svoj hlas strane, ktorej bol volebným lídrom, aby ako premiér štyri roky spravoval veci verejné. V polovici funkčného obdobia politik s najsilnejším mandátom žiada od voličov, aby mu dali nový mandát – na funkciu, z ktorej toho môže urobiť pre nich menej, ale zato z ústavne vyššieho postu.
R. Fico vo viacerých rozhovoroch priznal, že sa obával toho, ako budú na jeho novú ašpiráciu reagovať voliči Smeru. Vraj to spočiatku vyzeralo tak, že dajú prednosť jeho pôsobeniu na čele vlády. Niektoré prieskumy údajne hlásili, že až polovica voličov Smeru ho voliť nebude, „pretože chcú, aby som zostal premiérom“. Lenže už je to vraj minulosť, lebo tento stav sa mu podarilo zvrátiť „veľmi trpezlivým vysvetľovaním“. Jeho záver je vecne pochybný a propagandisticky nie celkom presvedčivý. Svedčia o tom aj prieskumy verejnej mienky – pred piatimi rokmi v takomto čase mal kandidát Ivan Gašparovič približne o desať percent vyššiu podporu ako kandidát Fico.
Predseda Smeru tvrdí, že sa do prezidentskej súťaže zapojil v záujme politickej stability. Prezidentom by sa podľa neho nemal stať človek, „ktorý by šiel automaticky do konfliktu s vládou“. Vraj si neželá „aby sa na Slovensku niekedy opakovali tragické príbehy vzťahu exprezidenta Kováča a expremiéra Mečiara“. Vo Ficovom ponímaní zjavne musia byť prezident i vláda politicky rovnorodí, aby mohli spolu fungovať. Lenže o parlamentnej väčšine a prezidentovi rozhodujú voliči. Z čoho vyplýva, že rovnorodosť pri obsadení postov nikto garantovať nemôže, a teda ani „stabilitu“, akú sľubuje R. Fico.
Strategická dohoda s KDH
Ešte pred potvrdením toho, že sa bude uchádzať o funkciu prezidenta, R. Fico pripustil, že prezidentské voľby môže prehrať. Niektorí analytici očakávali, že v záujme svojho úspechu zatlačí vlastných voličov do kúta – buď tým, že sa vzdá funkcie premiéra už pred prvým kolom, alebo vyhlási, že ak v súťaži nevyhrá, opúšťa politiku. Nič z toho sa nestalo a šéf Smeru dal prednosť „mäkším“ interakciám.
V čase, keď sa už zvolebnievalo, zapracoval na troch rôznych „frontoch“, aby zlepšil svoje vyhliadky. Šesť týždňov pred voľbami ponúkol reformu justície, lebo sa chcel vyhnúť tomu, aby do volieb išiel ako obhajca justičného status quo a patrón veľmi nepopulárneho Štefana Harabina.
V závere minulého roka zapracoval na tom, aby získal dodatočné body prostredníctvom rómskej agendy. Hoci zákon o dávkach v hmotnej núdzi mohol vydávať za opatrenie, ktoré sa týka všetkých nezamestnaných, zámerne ho vykresľoval ako pilier takzvanej rómskej reformy. Norma, ktorá je svojou podstatou neúčinná a nevymáhateľná, má slúžiť ako dôkaz, že proti rómskej menšine postupuje razantne a bez precitlivenosti „ľudskoprávnych svätuškárov“. Podnet ombudsmanky Jany Dubovcovej, ktorá upozornila, že polícia svojím nezákonným postupom porušila ľudské práva obyvateľov rómskej osady, využil na to, aby voličskej väčšine ponúkol svoj postoj: podporil zasahujúcich policajtov a znevážil ombudsmanku.
Po ohlásení kandidatúry sa snažil do tábora svojich podporovateľov získať aj osoby, ktoré doteraz do jeho okruhu nepatrili. Zásadný vplyv na výsledky volieb však môže mať strategická dohoda Smeru s Jánom Figeľom a Pavlom Hrušovským. Dohoda o ústavných zmenách R. Ficovi umožní, aby pred druhým kolom volieb oveľa presvedčivejšie pôsobil medzi tradičnými, obvykle veľmi disciplinovanými a spoľahlivými voličmi KDH. Ľudia, ktorí sa na výzvu katolíckych biskupov pomodlili za tvorcov ústavnej „ochrany“ manželstva, môžu svoju vďačnosť jednému z nich vyjadriť aj 29. marca.
Šance R. Fica na úspech v druhom kole
Po druhom nástupe k moci sa Robert Fico veľmi usiloval o to, aby prezidentské voľby neboli v druhom kole plebiscitom o jeho osobe. Ak v prvom funkčnom období vládol v konfrontačnom štýle, v druhom sa snažil konfrontáciu obmedziť na niekoľko vybraných prípadov. Jeho cieľom bolo, aby pred druhým kolom nedošlo k masívnej mobilizácii voličov druhého politického tábora. Pretože februárové prieskumy verejnej mienky ukázali, že to stačiť nemusí, R. Fico ponúkol politikom KDH dohodu, ktorá môže rozhodnúť voľby. Strana Smer, hoci sa hlási k sociálnodemokratickratickej orientácii, konala v rozpore s tým, čo presadzujú rovnaké strany v zahraničí. Prezidentský kandidát ponúkol konzervatívnej strane, že jej pomôže dosiahnuť jej dlhodobý cieľ – dostať do ústavy definíciu manželstva ako „jedinečného zväzku jedného muža a jednej ženy“. Politický obchod nespočíval v tom, že Smer vymenil justičnú reformu za podporu ústavnej definície. Podstatou dealu je, že podporil konzervatívnu definíciu manželstva za možnosť zapôsobiť na voličov KDH v rozhodujúcej fáze kampane.
