Autor knihy Z dobrého skvelé Jim Collins zastáva názor, že firmy by nemali ako prvé riešiť, kam smerujú, ale získať najskôr do pomyselného autobusu správnych pasažierov. „Ak máte v autobuse tých správnych ľudí, problém motivovania a riadenia sa z veľkej časti stratí,“ píše.

Správnych ľudí podľa neho netreba prísne riadiť ani povzbudzovať, lebo ich motivuje vnútorná túžba dosahovať čo najlepšie výsledky a byť súčasťou tvorenia niečoho veľkého. Dokonca nezáleží ani na systéme odmeňovania, lebo správni ľudia urobia správne veci a dosiahnu najlepšie výsledky, akých sú schopní, bez ohľadu na to, akým spôsobom sú odmeňovaní.

Teória J. Collinsa vyznieva prirodzene a logicky, ale ako to už v manažmente býva, ani zdanlivo neotrasiteľné vysvetlenia nemusia byť také jednoznačné, ako na prvý pohľad vyzerajú. Phil Rosenzweig napríklad v knihe Halo Effect upozorňuje, že autori manažérskych bestsellerov vrátane J. Collinsa si zamieňajú pri hľadaní tajomstiev úspechu koreláciu za kauzalitu.

„Vedú pokorné vodcovstvo a skvelí ľudia k úspechu? Alebo je pravdepodobnejšie, že úspešné spoločnosti sú opísané tak, že majú excelentné vedenie, lepších ľudí, sú vytrvalejšie a odvážnejšie?“ pýta sa P. Rosenzweig. Podľa neho vzhľadom na to, ako boli dáta pre výskum zozbierané, a vzhľadom na zaužívanú tendenciu priraďovať atribúty na základe výkonnosti sa zdá pravdepodobnejšia druhá verzia.

Nech už je to akokoľvek, pre firmy vždy bolo a vždy bude dôležité hľadať správnych ľudí – a ak treba, aj sa zbaviť tých, ktorí do autobusu nepatria. Pomeniť pasažierov v rozbehnutom autobuse je však nielen mimoriadne ťažké, ale aj rizikové.

Je ľahké dať si za cieľ nájsť ľudí s vnútornou motiváciou, ale ako ju identifikovať pri krátkom pracovnom pohovore alebo pri vypĺňaní testov? Niekedy ju nemusí byť ľahké odhaliť ani počas niekoľkých mesiacov skúšobnej doby, lebo je prirodzené, že ľudia prichádzajú do novej práce s veľkou dávkou nadšenia – a tá z nich až postupne do roka vyprchá.

Hľadanie správnych ľudí komplikuje aj podvedomá diskriminácia. Viaceré výskumy dokázali, že zamestnávatelia – hoci si to nemyslia – diskriminujú nielen podľa pohlavia, národnosti či farby pleti, ale aj podľa výšky a krásy uchádzačov.

Rovnako zložité ako nájsť dobrých ľudí môže byť určiť, koho z autobusu vyhodiť. Drvivá väčšina firiem nemá metriky pre rozhodnutie, ktorí zamestnanci sú kľúčoví – a zvyčajne ani netušia, aké by mali byť. Pomýliť sa nie je ťažké a výskumy ukazujú, že ak bol niekto vyhodený neférovo a neoprávnene, jeho kolegovia sa budú cítiť rovnako mizerne ako on. A to sa nevyhnutne prejaví na ich pracovnej výkonnosti aj na celkovom postoji k zamestnávateľovi. (mva)