Richard Thaler: Keď prestanete premýšľať, umriete

Jej cieľom je malými úpravami pravidiel dosiahnuť napríklad lepší výber daní. Je to praktický výsledok bestsellera Nudge (Poštuchnutie), ktorý Thaler napísal s právnikom Cassom Sunsteinom. Svoju knižnicu má plnú rôznych prekladov tejto knihy, po svete sa jej predalo okolo milióna výtlačkov.

R. Thaler sa v sedemdesiatych rokoch inšpiroval Danielom Kahnemanom a Amosom Tverskym, rok s nimi spolupracoval a posunul ich myšlienky do praxe – od správania ľudí na finančných trhoch až po verejnú politiku. Momentálne vyučuje architektúru volieb, ktorá rieši, ako ponúkať ľuďom možnosti tak, aby si vyberali optimálne. Tento termín sám vymyslel.

Ospravedlňujem sa, mám tu trochu neporiadok, víta nás s úsmevom.

To nič, podľa najnovšej knihy Tima Harforda Messy neporiadok podporuje tvorivosť.

S Harfordom sa poznáme, pred dvoma týždňami so mnou robil rozhovor v Singapure. Povedzme, že tak trocha píše aj o mojej oblasti bádania.

Aký je to pocit, napísať knihu ako Nudge, ktorá presiahne oblasť ekonómie a ovplyvňuje verejnú politiku po celom svete?

Ako ste videli, v Indii práve uvažujú o spustení „nudge unit“. Musím povedať, že nás to s Cassom Sunsteinom prekvapilo, ten celosvetový úspech. Nikto to ani nechcel vydať, nakoniec to vydalo univerzitné nakladateľstvo. Keď píšem, vždy mám na mysli niekoho, pre koho je to určené, pomáha mi to sústrediť sa. Pri písaní finančných štúdií bol mojím cieľovým čitateľom Eugene Fama (kolega z univerzity a nositeľ Nobelovej ceny, pozn. TREND). Mám v hlave celkom dobrý model Famu, a keď si uvedomujem jeho výhrady a zodpoviem ich už pri písaní, núti ma to pracovať zodpovednejšie. Na knihe sme pracovali v rokoch 2006 a 2007 a v hlave sme mali dvoch ľudí. Ak by si to prečítali, tak by sme boli spokojní. Prvý bol David Brooks, konzervatívny komentátor The New York Times, a druhý vtedy novozvolený senátor z Chicaga, kolega profesor Obama.

Súčasťou každej kompetentnej vlády, ale aj firmy, by malo byť zvažovanie správania ľudí

Prečo práve oni dvaja? Zastávajú opačné spektrum názorov.

Práve preto. Chceli sme knihu, ktorú by prijala pravica i ľavica. Vtedy by nám nenapadlo, že budeme niekedy čeliť prezidentovi, akého sme teraz zvolili. Aj keď on podľa mňa knihy nečíta. S našou knihou sme nemali veľké ambície, úprimne sme dúfali, že si ju prečíta zopár našich priateľov. Nemysleli sme si, že o desať rokov bude po svete päťdesiatka „nudge units“.

Pomáhali ste pri spúšťaní prvej takejto jednotky vo Veľkej Británii. Aké to je, vidieť, keď sa vaše myšlienky menia na prax?

Bolo to vzrušujúce. Stretol som sa s časťou tímu Davida Camerona ešte pred voľbami, prejavili záujem. Spísali manifest – to je taký britský zvyk, spísať zámery, čo by robili, keby vyhrali voľby. V zásade tam prisľúbili, že využijú zistenia behaviorálnej vedy na zlepšenie politík. Po voľbách som zvyknutý na to – podľa vzoru USA –, že predvolebné sľuby nič neznamenajú. A tu mi zrazu volajú, že to idú spraviť. Tak sme to skúsili. Zariadil som si, aby časť mojej výučby každý rok bola v Londýne, máme tam MBA program. Jeden až dva týždne som trávil tam, pol dňa som učil a pol dňa „štuchal“.

Takže ste s nimi celkom intenzívne spolupracovali.

Iste, ale vtedy tam pracovalo dohromady päť ľudí, dnes ich je deväťdesiat. A už vedia na bicykli jazdiť aj bez mojej pomoci. No hlavne sa to isté potom stalo v USA. Veľmi dôkladne som pomáhal líderke amerického tímu pri rozbehu. Tiež to už zvládajú bezo mňa.

Keď hovoríme o politických prekvapeniach, mňa v tom britskom manifeste potešilo, že si do zákona zapracovali brzdu – ak do dvoch rokov neukážu výsledky, automaticky tím rozpustia.

My sme to podporovali, ale oni si to tam napísali sami. Tak by sme mali robiť všetko. No je fakt, že niečo také je v prípade vlády veľmi zriedkavé. Myslím, že veľmi pomohlo, že nik z nás nepotreboval „nudge unit“ na to, aby sme si udržali prácu. Šéf jednotky David Halpern učil na Cambridgei, jeho zástupca Owen Service pracoval v strategickej jednotke britského premiéra. A ja tu mám viac než plný pracovný úväzok. Ak by to nevyšlo, nič sa nedeje, robili by sme niečo iné. To je celkom pozitívna situácia.

Richard Thaler (71)

Zdroj: Maňo Štrauch

Je jednou z hlavných postáv behaviorálnej vedy, okrem vedeckých článkov na tému správania a jeho vplyvu na rôzne trhy píše aj knihy pre širšie publikum o aplikáciách behaviorálnej vedy. Zahral si aj malú postavu samého seba vo filmovej adaptácii knihy Michaela Lewisa The Big Short o hypotekárnej bubline v USA.

Po svete je 50 „nudge units“. Nie je to už trochu móda a menej nevyhnutnosť? Vlády o tom počujú, vyskúšajú a tie myšlienky nemusia byť jasne viditeľné.

Už to má takmer desať rokov, pri takom dlhom čase asi ťažko môžeme hovoriť o móde. Súčasťou každej kompetentnej vlády, ale aj firmy by malo byť práve zvažovanie správania ľudí a hľadanie ciest, ako ich prirodzené vlastnosti využiť na to, aby sa mali lepšie. Tento rok učím po prvýkrát o architektúre voľby, máme tam sedem partnerských organizácií, ale vládna je len jedna. Zvyšok sú súkromné firmy, aj tie si uvedomujú dôležitosť tejto otázky.

Behaviorálna ekonómia je zaujímavejšia časť ekonómie. Ľudia chápu problémy, ktoré rieši

Behaviorálna veda je mimoriadne multidisciplinárna, je v nej ekonómia, psychológia, sociológia aj politológia. Ako si v nej udržať prehľad?