Vyrovnané hospodárenie, priškrtenie výdavkov v čase núdze, odstrihnutie parazitov a angažovanie expertov sú princípy, ktorých sa Richard Rybníček snaží držať už vyše desať rokov.
Politika nie je zamestnanie, ale služba. Keď v nej skončím, chcem sa vrátiť do médií Zdroj: Maňo Štrauch
Väčšinu kariéry ste pôsobili vo verejnom sektore. Vyplynulo to z potreby ovplyvňovať veci verejné alebo to bola náhoda?
Vždy ma zaujímal manažment verejného priestoru, ak mediálny priestor považujeme za verejný. Zaujímal som sa o informácie, politiku, veci verejné. Riadiť zdecimovanú Slovenskú televíziu bola pre mňa šanca, ako sa v tom verejnom priestore posunúť ďalej.
Ktoré manažérske obdobie považujete za najzaujímavejšie – v súkromnej, štátnej televízii či teraz v politike?
Jednoznačne obdobie od momentu, keď som v skupine, kde bol Vladimír Železný a Jiří Šmejc, dostal ako chlapec ponuku pripraviť projekt novej televízie, čo sa mi podarilo. Až do júla 2006, keď som odišiel z STV.
Prečo?
Tam som si uvedomil, aké je dôležité, keď človek má svoju víziu, ale zároveň je dôležité si vyskladať svoj vlastný tím ľudí. Preferujem tímovosť. Byť jedinec je fajn, môžete byť motorom zmien, ale bez špičkového tímu nemáte šancu niečo reálne dosiahnuť.
Čo by ste urobili ináč?
Len v jednom prípade – v rámci STV – som si z kompromisu nechal nanominovať človeka, ktorého odporúčala politická strana. Ten človek ma nakoniec aj zradil. To by som už nikdy neurobil. Ľudí by som si vyberal už len podľa vlastného výberu, možno aj za cenu ohrozenia celého projektu. Preto som aj skeptický voči rečiam niektorých aktivistov, že na všetky pozície by sa mali robiť verejné konkurzy.
Riadili ste STV, na ktorú bolo vždy nadviazaných veľa tretích strán. Dnes pôsobíte ako primátor krajského mesta. Je to podobné aj na lokálnej úrovni?
Áno. Najväčší neduh inštitúcií vo verejnom priestore je, že sú často riadené externým prostredím, ktoré ovplyvňuje tých, čo sú tam dosadení. Po príchode do Trenčína som zistil, že mesto – podobne ako STV – riadi externé prostredie. Všetky externé väzby a vplyvy na riadiacich pracovníkov bolo treba odseknúť, zobrať svoju víziu do vlastných rúk, vytvoriť si vlastný tím a riadiť si to podľa cieľa, za ktorý som niesol zodpovednosť.
Urobili ste v meste rozhodnutie, na ktoré verejnosť zareagovala tak negatívne, že ste ho vzali späť?
Napríklad som popri rekonštrukcii Mierového námestia navrhol aj jeho premenovanie na Námestie Marka Aurelia, čo by mohlo byť z marketingového hľadiska zaujímavé. Ale ľudia zareagovali veľmi negatívne, že to nechcú, lebo sa im to zdá zvláštne. Tak som to stiahol.
Nie je pre primátorov a starostov dôležité, ak chcú byť opätovne zvolení, aby presadzovali práve viditeľné veci?
Mne sa v Trenčíne zopakovala situácia z STV. Prišiel som do mesta, ktoré bolo pred bankrotom. Takže som štyri roky nerobil nič, len radikálne reformy – nesvietilo sa, nekosilo. Ale minimálne 60 percent času som venoval stretávaniu sa s ľuďmi, odkomunikovaniu reforiem, ktoré sme tu zaviedli. A ľudia pochopili, že keď sa teraz dostaneme z dlhov, v budúcnosti bude aj na rozvoj. Takto som vyhral voľby.
Pre TREND ste v lete prvýkrát prezentovali svoju víziu Slovenska so 16 mestskými štátmi, nevylúčili ste vstup do politiky. Kam sa vaša vízia odvtedy posunula?
Platí, čo som povedal. Celá moja vízia platí. Teraz pracujem druhé volebné obdobie v Trenčíne, v najbližších voľbách ma nikto nikde na žiadnej kandidátke neuvidí. Nemám teraz ambíciu ísť do veľkej politiky. Tu si dokončím prácu a potom pôjdem robiť ďalšiu, ak budem mať na to silu a chuť.
Trúfate si na veľkú komplexnú reformu pre Slovensko?
Pripravujem ju sám s mojimi známymi... – zatiaľ to nie je strana... – dokumenty, ktoré by som niekedy chcel predstaviť ako snahu o zmenu politického, volebného aj územnosprávneho systému Slovenska. Moja ambícia vstúpiť v budúcnosti do veľkej politiky je spojená s jasným pomenovaním toho, čo by to znamenalo, keby mi ľudia na túto systémovú zmenu dali mandát.
Chcem, aby ten výstup bol zrozumiteľný, jasný a aby som ľudí presvedčil, že to má do budúcnosti zmysel. Na to potrebujem čas. Ľudia na Slovensku a ani táto politická garnitúra na to vôbec nie sú pripravení.
Médiá teda považujete už za uzatvorenú kapitolu?
Práveže nie. Na Slovensku si mnoho politikov, ktorí v nej sú už dvadsať rokov, pletie politiku s povolaním. Ja som vyštudovaný novinár. Mám skúsenosti z manažmentu médií. To je moja práca. Toto, čo robím teraz, nie je moje povolanie, ale služba, pri ktorej neviem, dokedy v nej ostanem. Ale potom sa chcem vrátiť k svojmu civilnému povolaniu a to je novinárčina, žurnalistika a médiá.
Mnohé slovenské firmy majú biznis model postavený na štátnych zákazkách. Ničí to podnikateľské prostredie. Sú deformujúcim faktorom aj eurofondy?
Deformujúci faktor podnikateľského prostredia je spôsob prideľovania eurofondov a možno aj eurofondy ako také. Samozrejme, úplne šialený zákon o verejnom obstarávaní k tomu a ďalšia podstatná vec – nefunkčný štát.
Ten nefunguje, nevytvára servis pre ľudí, ktorí chcú normálne žiť, pracovať vo svojej oblasti, chcú byť v nej dobrí. Či už sú to podnikatelia, vedci alebo ktokoľvek iný. Štát im komplikuje život. Vytvára nové kontrolné komisie, nástroje a sťažuje život byrokraciou a administratívou.
Prečo sa na Slovensku buduje taký kult štátu?
Robia to väčšinou ľudia, ktorí sa celý život „plácajú“ v politike a nikdy nič poriadne v praxi nerobili. Len žijú zo štátnych dotácií a ten trend je evidentný aj pri súčasnej vláde. Tá má takúto tendenciu, lebo je socialistická a centralistická. Takže sa v tejto krajine podniká nesmierne ťažko a zložito a bude to už len horšie.
Že dnes rastie hospodárstvo, je len vďaka tomu, že inde to robia zmysluplne – napríklad v Nemecku. My ideme skôr gréckou cestou. Aj keď znižujeme deficit, stále dávame väčšiu váhu a výdavky na štátny aparát. Tak podporujeme lenivosť, „kvázi istoty“ v zmysle: nech mi cinkne šesťsto eur, ako by to bolo viac, ale musel by som sa veľa narobiť.
Existuje niečo také ako slovenský manažérsky štýl?
Slovenskí manažéri sú zodpovední k svojim firmám. Neangažujú sa politicky. Nechcú sa, lebo by si mohli ohroziť svoj biznis. Sústreďujú sa na to, čo práve robia. Ak angažovanosť, tak v humanitárnej či sociálnej oblasti, ale v spoločensko- -politickej chýba.
Aké manažérske vlastnosti by nemali chýbať dobrému primátorovi?
Ťažko sa to hodnotí, lebo to môže vyznieť ako prázdne reči. Človek v tejto pozícii by si mal vždy zachovať striedmy pohľad na udržanie ekonomickej stability inštitúcie. Mal by zodpovedne narábať s financiami a pod žiadnym tlakom nezačať robiť rozhodnutia, ktoré mesto, inštitúciu či štát zadlžia. Tak ako sa v rodine zodpovední rodičia snažia udržať rovnováhu životnej úrovne, príjmov a výdavkov.
To súvisí s odvahou, prekonaním strachu o stratu pozície. Najhoršie je, keď sa do tejto pozície niekto snaží dostať z túžby po statuse. Dôležité je tiež vyhnúť sa populizmu a nebáť sa hovoriť ľuďom pravdu do očí. Na svete si môžete kúpiť čokoľvek okrem cti.
Do akej miery je komunálna politika poznačená korupciou či klientelizmom?
Keď je 2 900 starostov a primátorov, vyskytne sa aj zlý príklad. Som však presvedčený, že miera kontroly narábania s finančnými prostriedkami v mestách je oveľa väčšia ako na štátnej úrovni. Miera korupcie na úrovni samosprávy je dramaticky nižšia.
Nie je skôr klientelizmus veľký problém komunálu? Že sa prihadzujú zákazky známym a príbuzní sa zamestnajú na úradoch?
Zákazky by ich dobehli, toto pominulo. Problém rodinkárstva je veľký, ale spôsobený je politickým systémom a stranami. Výhoda samosprávy na rozdiel od štátnej je, že poslanci a starostovia sú volení priamo.
Mnohí sú však straníci, jedna aj druhá strana veria, že si pomáhajú. Preto starostovia začnú plniť pokyny politických strán, začnú zamestnávať členov, sympatizantov. Platí niekedy aj to, že primátor zamestná svojich ľudí. Ale dôležité je, aký daný človek podáva výkon.
Richard Rybníček (46)
Richard Rybníček Zdroj: Maňo Štrauch
Vyštudoval televíznu žurnalistiku na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Ako novinár pôsobil v tlačových agentúrach ČTK a SITA, písal pre denník Sme. Bol výkonný riaditeľ Inštitútu pre verejné otázky. Podieľal sa na vzniku súkromnej televízie Joj. Voľbu na pozíciu šéfa STV vyhral s podporou koalície aj opozície v roku 2003. Po silných lobistických tlakoch v roku 2006 predčasne odstúpil. Primátorom Trenčína sa stal prvýkrát v roku 2010, vlani si svoju pozíciu obhájil.
Rozhovor vyšiel ako súčasť prílohy 25 rokov podnikania na Slovensku. Všetky rozhovory s 25 osobnosťami slovenského biznisu nájdete tu.
