O tom, že nemocnica môže fungovať aj bez dlhov, nám porozprával riaditeľ Hornooravskej nemocnice s poliklinikou Trstená MUDr. Marian Tholt.

Vláda v rámci konsolidačných opatrení navrhla okrem iného aj zmenu štátnych nemocníc z príspevkových organizácií na akciové spoločnosti. Dôvodom sú najmä obrovské dlhy. Vaša nemocnica tiež funguje ako príspevková organizácia, no každý rok končíte v pluse. Nemáte žiadne dlhy?

Nemocnica Trstená nikdy nebola oddlžená. Na rozdiel od ostatných nemocníc v Žilinskom samosprávnom kraji, a nielen fakultných. My sme sa vždy snažili dodržiavať všetky zákony a pravidlá, ktoré boli nastavené. Či už ohľadom zamestnanosti, hospodárenia, alebo výberových konaní, či už v rámci zaobstarávania prístrojovej techniky, alebo keď sme realizovali stavby, vždy sme sa snažili tak s týmito peniazmi narábať. Som tu riaditeľom ôsmy rok a nestratilo sa ani jedno euro. Aj čo sa týka platových podmienok, dnes po tých mnohých úpravách sú platy lekárov, keď to poviem jemne, veľmi slušné. Myslím si, že v tejto oblasti sa môžeme porovnať aj s okolitým svetom. A keď vidím, ako niektoré nemocnice dávajú na platy zhruba 90 percent zo všetkých príjmov, ktoré dostanú, a to hlavne z poisťovní…

Koľko dávate na platy vy?

U nás je to okolo 63 percent, čo už je podľa mňa trochu na hrane. Základom je spraviť si personálny audit a presne zistiť, kde mám dostatok a kde nedostatok. Čo sa týka personálneho obsadenia, v našej nemocnici nemáme problémy v zmysle, že by sme museli zatvárať nejaké oddelenia, pretože by nám chýbali lekári alebo sestry. Sme v norme. Nie sme ani predimenzovaní, ale vieme zabezpečiť akútnu aj chronickú liečebnú starostlivosť tak, ako to vyžaduje zákon.

Ako je možné, že sa nezadlžujete? Mnohé nemocnice tvrdia, že sa zadlžujú preto, lebo im zdravotné poisťovne neplatia oprávnené náklady.

Myslím, že je to tým, že sa držíme v určitom optimálnom pásme, čo sa týka zamestnanosti. Proste tie oddelenia sa snažíme držať tak, aby sme to „neprepískli“, pretože čím viac ľudí máte na oddelení, tým sa menej robí. To je stará pravda a každý sa spolieha na niekoho druhého. A tých výkonov je potom menej. Treba si uvedomiť jednu vec, nás stále drží generácia preddôchodkových a dôchodkových lekárov, ktorí sú ešte veľmi výkonní. Pretože lekár medzi šesťdesiatkou a sedemdesiatkou je naozaj skúsený. Ak je na tom dobre aj fyzicky, tak títo ľudia podávajú neskutočné výkony, to vidím aj v našej nemocnici. Samozrejme, snažíme sa získať aj mladších lekárov, absolventov, aby sme zabránili tomu, že by nám mladí lekári odchádzali do zahraničia.

A darí sa vám to?

Musím povedať, že sa nám to celkom darí, snažíme sa podchytiť všetkých študentov medicíny z Oravy, ktorí študujú na lekárskych fakultách na Slovensku, respektíve v Česku, aby sa vrátili na rodnú hrudu. Musia si uvedomiť aj oni, že tu majú rodinu, majú tu rodičov, starých rodičov, sestry a bratov, a ak to takto ďalej pôjde, tak týchto ľudí tu o chvíľu nebude mať kto liečiť. Navyše na Orave stále existuje patriotizmus, silné rodinné väzby. Tento rok sme získali jedenásť absolventov, ktorí nastúpili do našej nemocnice a väčšinou sú od nás, hlavne z hornej Oravy. Sme síce okresná nemocnica, ale nemocnica, ktorá ekonomicky je zdravá, ktorá má dostatočný počet výkonov, ktorá nemá personálny problém, máme lekárov, sestry aj sanitárov. Máme aj technické vybavenie na tej najmodernejšej úrovni, z tejto stránky sa môžeme rovnať s nemocnicami vo vyspelých krajinách, ako je Rakúsko a podobne. A čo je najpodstatnejšia vec, aj keď sa to niekedy nepodarí, lebo ľudia sme rôzni, ale snažíme sa byť ľudskí. Proste nevidíme pacienta ako zdroj príjmov. Neexistuje, aby si tu pacient, či už oficiálne, alebo neoficiálne, niečo musel priplácať. Snažíme sa, aby pacient mal na oddelení všetko, od toaletného papiera. Nemusí si tu nič vybavovať, neexistuje, aby musel niekomu niečo dať, aby sa dostal na operáciu či na nejaké diagnostické vyšetrenie, ktoré je menej dostupné alebo na ktoré sa musí dlho čakať. Toto je najhoršie na Slovensku, že tu sa všetko musí vybavovať. Bežný človek, ktorý tu nemá niekoho známeho, je stratený. Polovica nemocníc sa zruší. A hlavne takéto nemocnice, ako je naša. Pozrite si, aká je dnes čakacia lehota na mnohé operácie. Napríklad na operáciu žlčníka. Tam sú neskutočné čakacie lehoty.

Ako dlho sa čaká u vás?

V našej nemocnici sa urobí viac než sto operácií žlčníka ročne a maximálna čakacia lehota sú tri týždne. Urobí sa tu veľké množstvo gynekologických operácií a čakacie lehoty sú minimálne. My operujeme každý deň, pretože vieme, že na základe operačných výkonov a odliečenia pacientov dostaneme peniaze zo zdravotných poisťovní. A vďaka tomu môžeme žiť. Finančné nastavenie by malo byť rovnaké v každej nemocnici. Ale tie nadštandardné výkony, ako sú operácie ťažkých onkologických prípadov, operácie srdca, neurochirurgické výkony, to je na Slovensku veľký problém. Tie sú poddimenzované a mali by byť platené lepšie. Myslím si, že potom by špičkové pracoviská, ktoré také operácie robia, mohli byť aj ekonomicky za vodou. Ale my ako všeobecná okresná nemocnica na základe výkonov, ktoré tu robíme, sa vieme dostať do slušných ekonomických čísel.

Ako hodnotíte optimalizáciu siete nemocníc? Kde je v rámci nej vaša nemocnica? V rámci stratifikácie za ministerky zdravotníctva Andrey Kalavskej ste boli v tzv. prvej lige.

Nejakými zákulisnými ťahmi sme sa zo dňa na deň ocitli v najnižšej kategórii, napríklad na úkor Dolného Kubína. V Dolnom Kubíne kedysi bola okresná nemocnica pre celú Oravu. Ale na druhej strane, keď si pozriete mapu Slovenska, vidíte, že v našom prípade bol porušený zákon. Vyše 60 percent ľudí nemá zabezpečenú dostupnosť tak, ako by mali mať v zmysle zákona. Keď sa pozriete na mapu, vidíte, že Trstená je uložená excentricky. Široko-ďaleko nie je žiadna nemocnica. Ale keď si pozrieme hlavný ťah, je tam Poprad, Liptovský Mikuláš, Ružomberok, Dolný Kubín, Martin, Žilina. Neďaleko je Banská Bystrica a Čadca. Tam je v podstate nemocníc na každých 30 kilometrov. Navyše v nemocnici Trstená sa urobí štyritisíc operačných výkonov za rok. Kam pôjdu pacienti? Každý si myslí, že pôjdu do nejakej krajskej nemocnice, ale tie krajské nemocnice sa nenafúknu. Nebudú mať zo dňa na deň namiesto troch operačných sál desať. Nebudú mať čakárne pre 50 ľudí namiesto 20. Proste tu by nastal chaos. Veľké nemocnice by sa mali sústrediť na vysokošpecializované operačné zákroky. Na také, ktoré sa nemôžu robiť v nemocnici v Trstenej či v Dolnom Kubíne, či Považskej Bystrici. Toto je celý problém.

Pritom fakultné či univerzitné nemocnice operujú aj to, čo by zvládli menšie zariadenia, ako sú napríklad slepé črevá či žlčníky.

Áno. A keby ste tam urobili štatistiku, tak tieto nemocnice majú týchto operačných výkonov oveľa viac ako tých vysokošpecializovaných, ktoré sa naozaj robia len v pár nemocniciach. A práve tie výkony, na ktoré pacient dlho čaká, najmä onkologickí pacienti, by sa mali robiť na špecializovaných pracoviskách a tých by malo byť na Slovensku viac. Tam by mali byť tí najlepší odborníci. Keď máte myóm na maternici, nie je to akútne, pacient vydrží aj dva či tri mesiace, i keď u nás je na túto operáciu čakacia lehota možno dva týždne. Ale ak má niekto zhubný nádor vaječníka, ten sa musí operovať v priebehu najkratšieho času. Pritom my vieme na takýto výkon špecializovaným či vyšším pracoviskám pacienta pripraviť. Vieme im spraviť všetky základné vyšetrenia, predoperačné vyšetrenia, vieme im urobiť CT.

Vy ste pred dvoma rokmi v jednom rozhovore povedali, že sa chcete dostať na úroveň takých kvalitných horských nemocníc ako v Rakúsku alebo vo Švajčiarsku. Darí sa vám to?

Postupne sa to darí a verím, že ak budem mať ešte zdravie a sily, tak sa nám to aj podarí. Ideme postupne krok za krokom. 

MUDr. Marian Tholt
Lekársku fakultu ukončil v Martine, následne si urobil atestácie I. a II. stupňa v odbore gynekológia a pôrodníctvo. Od roku 1995 pôsobí ako primár na gynekologicko- -pôrodníckom oddelení, zároveň je od roku 2017 riaditeľom Hornooravskej nemocnice s poliklinikou Trstená.