Na úvodnej fotografii zľava syn Roman Kender, jeho matka Monika, otec Jozef a ich dcéra Monika Božíková
Hurbanovská rodinná firma stavila na model, ktorý je v cyklobrandži skôr výnimkou. Nielenže bicykle navrhuje a montuje, ako sa to bežne robí, ale aj sama si vyrába oceľové rámy, vidlice, ráfiky a lakuje „kostry“. Kenzel čaká generačná výmena, zakladateľ Jozef Kender postupne posúva riadenie firmy na svoje deti. Kormidlo plánuje odovzdať dcére Monike Božíkovej.
Od zeleniny k bicyklom
Juhoslovenské mestečko na dosah maďarských hraníc je známe skôr výrobou piva než bicyklami. Vyžitie na dvoch kolesách v kopcoch nehrozí, keďže najvyšším bodom v širokom okolí by mohol byť azda aj krtinec. Bicykel je napriek tomu (alebo skôr práve preto) v regióne populárny a často sa využíva ako dopravný prostriedok v ponímaní mestskej mobility.
Bicykle neboli pôvodným predmetom podnikania J. Kendera. Vyštudoval elektrotechnickú priemyslovku a ešte za socializmu pracoval ako energetik vodohospodár v hurbanovskom Výskumnom ústave zeleniny a špeciálnych plodín. Do podnikania ho hnala vidina lepšieho zárobku, a tak po páde bývalého režimu začal pestovať a predávať zeleninu.
Zakrátko to nechal a s bratancom z Maďarska sa pustili do obchodovania so súčiastkami na babety. Dopyt ich čoskoro presmeroval k bicyklom a v polovici deväťdesiatych rokov už skladali prvé stroje pod značkou Kenzel. „Postupne nám došlo, že montážou získame väčšie zisky,“ hovorí J. Kender.
Seriál Rodinné firmy:
Netradičný prístup
V cyklobrandži je štandardom, že producent si sám vyvinie a navrhne dizajn nosného rámu, dá si ho však vyrobiť inde, najčastejšie v Číne. Postupujú tak aj popredné slovenské značky. Obstarajú si ešte ďalšie súčiastky a bicykel už zmontujú vlastnými silami.
J. Kender sa vybral inou cestou. Stavil na vlastnú výrobu hlavných komponentov. Najskôr to boli ráfiky, teda obruče na kolesá, k nim pribudli oceľové rámy s vidlicami a neskôr lakovanie. V prípade bicyklov s oceľovými rámami sa podiel vlastných dielcov a vstupov na zmontovanom Kenzeli pohybuje okolo štyridsiatich percent hodnoty.
Zdroj: Maňo Štrauch
Hurbanovský podnikateľ hovorí, že vďaka vlastnej produkcii komponentov dokáže pružnejšie reagovať na dopyt a s ich výrobou má možno porovnateľné náklady, ako keby ich dovážal z Ázie. Nevýhodou importu podľa neho je časová náročnosť. Od objednávky a zadania dielcov do výroby po ich dodanie môže prejsť aj zopár mesiacov. J. Kender spomína aj ďalšie slabšie miesto dovozu, a to zhoršujúcu sa kvalitu zhotovenia čínskych komponentov.
Trafiť správny mix
Kenzel ročne zmontuje zhruba tridsaťtisíc bicyklov, čo z firmy robí štvrtého najväčšieho slovenského producenta. Okrem vlastnej značky vyrába aj bicykle pre iné firmy, to je však skôr doplnok.
Bicykle z Hurbanova sa expedujú predovšetkým do špecializovaných cyklopredajní. Kenzel má aj dve vlastné – doma v Hurbanove a v Bratislave. Expanzia v retaili však nie je cesta, ktorou by sa firma chcela uberať. Zabuchnuté dvere majú v Kenzeli tiež obchodné reťazce.
Dlhé roky firma nevenovala veľkú pozornosť marketingu a peniaze radšej investovala do technológií
Na zahraničné trhy umiestnil výrobca v roku 2016 tretinu z celkovej výroby bicyklov, predvlani to bola takmer polovica. „Robíme export do viacerých štátov, ale nesnažíme sa za každú cenu získať veľkého odberateľa. Radšej máme viac menších ako jedného veľkého,“ približuje J. Kender stratégiu rozkladania rizika.
V portfóliu firmy, ktorá sa orientuje na stredný segment najčastejšie s trojcifernou cenovkou, majú najväčšie zastúpenie mestské a detské bicykle. „Nie je ťažké vyrobiť drahý a kvalitný bicykel, ale nájsť správny pomer ceny a kvality tak, aby sa dobre predával,“ prízvukuje M. Božíková.
Aj niekoľkostoeurový cenový rozdiel medzi bicyklami rôznych značiek, vybavených porovnateľnými súčiastkami, býva v sile brandu. Práve na povedomí o značke chcú v Kenzeli viac zapracovať. Dlhé roky nevenovali marketingu veľkú pozornosť a peniaze radšej investovali do technológií. Postupne sa to mení aj vďaka tomu, že zveľaďovania značky sa ujala dcéra J. Kendera.
Mladá krv
V Kenzeli už pracuje celá rodina Kenderovcov. Monika Kenderová, manželka majiteľa firmy, drží kasu – stará sa o financie. Ich dcéra Monika začínala s marketingom a pripravuje sa na to, že raz nahradí na čele rodinného biznisu otca. „Otec mi postupne ukazoval cenotvorbu, vývoj nových produktov, špecifikácií. Obaja chodíme na výstavy, vyberáme nové komponenty,“ približuje Monika.
Jej mladší brat Roman má v rodinnej firme pod palcom technické veci. Dohliada na výrobu ráfikov, kolies a na prácu v lakovni. Do Kenzelu nastúpil pred jeden a pol rokom. Cesty súrodencov do rodinného podniku boli odlišné. Obaja skončili vysokú školu a vyskúšali si tiež štúdium za veľkou mlákou.
R. Kender nemal po štátniciach na Ekonomickej univerzite veľa času na oddych. Po pár dňoch začal pracovať v rodinnej firme. M. Božíková má skončené právo. Po štúdiu sa zamestnala v atómovej elektrárni v Jaslovských Bohuniciach. Zbierala skúsenosti na projektovom riadení vyraďovania jadrovej elektrárne V1. Po troch rokoch to zabalila a prišla do Kenzelu. „Vždy som vedela, že tu chcem byť, ale nie hneď po škole. Chcela som najskôr získať iné skúsenosti, aby som vedela porovnať,“ hovorí M. Božíková.
Rozdelenie úloh vo firme medzi súrodencov vyplynulo prirodzene z ich povahy. „Monika je tvrdohlavá, ide do všetkého. Roman sa musí ešte troška oťukať,“ hovorí J. Kender. „Vždy potrebujem nové výzvy. Ťahajú ma dopredu,“ potvrdzuje M. Božíková.
Zdroj: Maňo Štrauch
Ako na deti
Kenderovci nemuseli potomkov osobitne motivovať či prehovárať na to, aby pracovali v rodinnej firme. Ich deti sa odmalička „motali“ v Kenzeli a postupne spoznávali špecifiká bicyklového biznisu. Patrilo k tomu aj cestovanie na výstavy, pracovné cesty či neskôr tiež výpomoc s jazykovými prekladmi. Rodina spočiatku vozila množstvo komponentov z Česka a zo Slovenska do Maďarska. Jazdili na osobnom aute s prívesom, neskôr na nákladnej avii. „Nemali sme tam ani rádio, tak sme si spievali a búchali na palubnú dosku,“ spomína si M. Božíková.
J. Kender môže byť s prístupom detí k rodinnému podnikaniu spokojný. Sám pozná niekoľko firiem, v ktorých synovia či dcéry nechceli pokračovať v šľapajach zakladateľa. „Možno urobili chybu, že to ťahali tak dlho, až ich deti mali vlastné rodiny, zamestnanie, postavenie. Odmietli potom aj dobre rozbehnutú firmu. Videl som ich otcov, ktorí boli z toho úplne znechutení,“ konštatuje J. Kender.
Kenderovci oceňujú na rodinnej firme najmä dôveru, ktorú voči sebe majú, a to, že sa môžu navzájom na seba spoľahnúť. Ponorková choroba u nich zatiaľ neprepukla. Po pracovných cestách nemajú problém si spolu odskočiť a spraviť si rodinnú dovolenku. Doma pracovné veci veľmi neriešia.
Rodinný charakter firmy J. Kender vníma najmä cez výstavy, na ktorých to oceňujú ich obchodní partneri. S niektorými, aj z Číny či Taiwanu, sa poznajú vyše dvadsať rokov a majú s nimi úzke väzby. Stretávajú sa aj mimo biznisu.
Zdroj: Maňo Štrauch
Expanzívne plány
J. Kender je dodnes formálne jediným vlastníkom Kenzelu. Mimochodom, stále podniká formou živnosti. Výnimkou sú maloobchodné predajne, ktoré prevádzkuje eseročka. Iniciatívu J. Kender čoraz viac prenecháva deťom. „Niekedy mi dajú veci na stôl a len sa na to pozriem. Pokiaľ ide o niečo dôležitejšie, sadneme si, poradíme sa a rozhodneme spolu,“ hovorí.
Budúcnosť Kenzelu plánuje rodina spoločne. V súčasnosti rozširujú výrobné aj skladové kapacity. Chystajú aj novú lakovňu, čo súvisí s rastúcim dopytom po práškovom lakovaní, ktoré je podľa M. Božíkovej kvalitnejšie než štandardne používaná mokrá technológia. Investície smerujú k zefektívneniu logistiky výrobného areálu v Hurbanove.
Do strategických vecí majiteľ Kenzelu necháva hovoriť najmä dcéru. „Boli sme na Taiwane a celú noc sme diskutovali o tom, aké ideme stavať haly,“ opisuje J. Kender. „Už nebolo dosť papierov v hotelovej izbe, na ktoré by sme kreslili,“ dopĺňa M. Božíková.
V Kenzeli uvažujú tiež o rozšírení produkcie o ďalšie komponenty a viac sa chcú venovať rastúcemu segmentu elektrických bicyklov. J. Kender odhaduje, že vďaka investíciám by sa firma mohla výhľadovo zväčšiť aspoň o pätinu až štvrtinu.
Nízka fluktuácia na oštaru
Hurbanovský výrobca bicyklov Kenzel má lojálnych zamestnancov. Zhruba dve tretiny z približne päťdesiatich pracovníkov robia vo firme viac ako desať rokov. Vzhľadom na súčasný všeobecný nedostatok kvalifikovaných ľudí sa to môže javiť ako výhra. No nie je to celkom tak.
Personálne otázky sú totiž najčastejšou témou názorových výmien rodinného vedenia firmy. „Žiaľ, sú aj takí zamestnanci, ktorí si nevedia uvedomiť, že musia robiť, aj keď sú tu dvanásť rokov. Očakávajú výplatu načas, ja zas očakávam výkon a kvalitu. No je to čoraz horšie,“ hovorí majiteľ a šéf Kenzelu Jozef Kender.
Zo skúsenosti tvrdí, že flexibilnejšie sú skôr mladšie ročníky, o ktorých sa hovorí, že sa im pracovať príliš nechce. Podľa J. Kendera je však pri nich ľahšie dosiahnuť, aby pristupovali k práci zodpovedne a dbali na kvalitu odvedenej roboty.
Zdroj: Maňo Štrauch
So služobne staršími zamestnancami to býva náročnejšie. „Keď prinesiete novú technológiu alebo požadujete nové veci, ktoré sú mimo toho, čo bolo zaužívané dvadsať rokov, tak veľmi ťažko znášajú zmenu,“ opisuje Monika Božíková, dcéra J. Kendera, s ktorým spoločne riadia firmu.
V Kenzeli sa snažia postupne obmeniť tím, no nejde to ľahko. Na trhu práce sú suchoty. Mladí ľudia po škole odchádzajú do cudziny alebo sa im podľa M. Božíkovej nechce pracovať. J. Kender prirovnáva situáciu s hľadaním nových zamestnancov s obdobím, keď sa do susedného Maďarska kúsok od hraníc nasťahovala fínska Nokia. „Nevedeli sme nájsť človeka. Na úrad práce sme dali požiadavku, prišlo tridsať ľudí a z nich dvadsaťosem povedalo, že chcú len pečiatku.“
Hoci z Hurbanova je len na skok do Maďarska, cudzincov, až na jednu výnimku – produktového manažéra nezamestnávajú. Človek na takejto pozícii by mal mať vzťah k bicyklom, orientovať sa v trendoch, aby vedel dobre nastaviť produkt. V regióne bez silnejšej cyklistickej tradície či zázemia je ťažšie ho nájsť. Čisto mužský kolektív vo výrobe a montáži bicyklov v Kenzeli dopĺňajú dve ženy. V rodinnej firme sa schyľuje k tomu, že časom budú mať aj šéfa v sukni.