Režisérka Únosu: Je to posledný triler, ktorý som natočila

Slovenská filmová tvorba si za 25 rokov vytvorila povedomie, že sa u nás natáčajú najmä sociálne drámy, občas dokumenty a atraktívne divácke hity prichádzajú zväčša sporadicky. Po Fontáne pre Zuzanu 2 (1993) nastal dlhší útlm.

Cesta, ako prilákať divákov do kina, sa rysovala pomaly. Občas zabrali veľkofilmy ako Bathory či Jánošík, inokedy nová krv v podobe Jakuba Kronera (trio filmov Bratislavafilm, Lóve či LokalFilmis) alebo dokumenty s populárnymi osobnosťami ako Pavol Demitra (38) či Patrik Vrbovský (Rytmus: Sídliskový sen). Za posledných 10 rokov sa podarilo viacerým slovenským filmom prelomiť hranicu 100-tisíc divákov vrátane hitov ako Kandidát alebo sa k nej tesne priblížiť (vlaňajší Červený kapitán).

Rok 2017 je v tomto smere jedným z najsľubnejších. Na prvé štyri mesiace majú kiná naprogramované tri potenciálne hity rôznych žánrov – prvá evitovka Všetko alebo nič prekonala v januári divácke rekordy a naučila kinárov pridávať extra predstavenia, keď sa objaví obrovský dopyt. V apríli príde celovečerná verzia Cuky Luky a už o pár dní bude uvedený žánrovo najvážnejší zástupca z trojice – politický triler Únos. O snímke, ktorá pôjde do kín od 2. marca, sme sa rozprávali s režisérkou Marianou Čengel Solčanskou. 

Vaším posledným projektom bola rozprávka Láska na vlásku a teraz ste dokončili politický triler Únos. Ako sa dá presedlať z jedného žánru na druhý?

Nemala som strach z iného žánru, obávala som sa, že ten film nebudem mať rada. A ani som nemala. V živote som nezažila nič odpornejšie, ako keď som uprostred februára kydala polievkovou lyžicou rozmixovaný karfiol namočený v maskérskej krvi, predstavujúci vystrelený mozog, na poťah auta.

Vyrovnávanie účtov medzi mafiánmi Zdroj: Elena Rakúsová

Film prichádza rok po Červenom kapitánovi a mnohí ho môžu porovnávať. Je to pre vás výhoda alebo nevýhoda?

Červený kapitán je divácky úspešný film a teším sa, že vznikol. Každý slovenský film, ktorý divák prijme, je pozitívnym signálom pre celú filmovú obec. Únos je úplne iný film, rozpráva iným filmovým jazykom, temporytmom a má diametrálne odlišný dej a výtvarnú koncepciu. Čo je výhoda pre diváka.

Únos mal byť pôvodne vernou rekonštrukciou udalostí okolo zavlečenia M. Kováča ml., respektíve adaptáciou „dánoviek“. Neskôr došlo k prepisovaniu scenára a v súčasnej podobe je skôr inšpirovaný udalosťami. Čo bolo dôvodom tejto zmeny?

To nebol Únos, to bol projekt Ži a nechaj žiť. Viem, že chceli urobiť komerčnú detektívku a spojiť dve knihy Dominika Dána – Popol všetkých zarovná a Nehanebné neviniatko do jedného scenára. Nepracovala som s filmovým materiálom, ktorý nakrútili, lebo sa ma v podstate netýkal. A tie knihy som adaptovať nechcela. Necítila som to ako tému.

Ako sa zrodil nápad sfilmovať nedošetrenú kauzu únosu syna exprezidenta Michala Kováča?

Únos má zložitú históriu. Chceli sme, aby vznikol film na motívy spomienok nás všetkých, čo sme zažili deväťdesiate roky. Nevedeli sme, ako ho uchopiť, s čím začať, čo by malo byť ústredným motívom. Raz cestou na pľac počas nakrúcania Lásky na vlásku mi producent povedal, aby sme taký film spravili. Dva roky som písala scenár.

To je pomerne dlhý čas, nie?

Dva roky je zúfalo málo. Po každej verzii totiž nasleduje kritická dramaturgia, ktorá neraz prikáže všetko zahodiť a začať odznova. To