Revolúcia vzdelávania prichádza zdola

Školstvo je také dobré, akí sú jeho učitelia. Ak ide o demotivovaných ľudí bez sebavedomia, ktorým chýba dostatočná praktická príprava a podnetná spätná väzba, žiadny spoločenský zázrak nečakajme.

Český projekt Učitel naživo sa to snaží zmeniť. Ide o tréningový program, ktorý stavia na veľkom objeme praxe, spoločnom učení a reflexii zažitého. Toto laboratórium vzdelávania učiteľov vytvára know-how, ktoré potom presadzuje na pedagogických školách a v celom vzdelávacom systéme. Okrem toho sa snaží osloviť aj ľudí mimo učiteľského stavu, ktorí majú chuť učiť. Cieľ je ponúknuť im akreditované vzdelanie, ktoré im umožní do školstva vstúpiť. O projekte hovorí jeho vedúci Jan Straka.

Povedzme, že dlhšie pôsobím v médiách, poznám túto oblasť a mám skúsenosti. Zároveň cítim, že mám chuť učiť, napríklad mediálnu výchovu. Chýba mi však formálne vzdelanie. Bolo by spoločensky prínosné, keby sa môj záujem vzdelávať využil?

Krátka odpoveď znie áno.

A dlhšia?

Vidím za tým minimálne tri otázky. Prvá je, ako má dnes vzdelávanie vyzerať a aká je jeho úloha. Druhá je, kto by mal či nemal učiť. A tretia, ako týchto ľudí pripraviť. V našom programe riešime všetky tieto otázky. V prípade mediálnej výchovy sme hneď pri téme, čo by dnes mala byť úloha školy. A to v kontexte rýchlych spoločenských zmien. Zatiaľ čo doteraz ste sa pripravovali na celoživotnú kariéru, dnes sa môže stať, že kým dokončíte štúdium, daná profesia už nemusí existovať.

Čo by mala teda škola ľuďom dávať? Okrem základnej gramotnosti by mala hlavne budovať schopnosť učiť sa ďalej a vedieť reagovať na zmeny. Z pohľadu trhu práce je zrejmé, že ľudia môžu prejsť piatimi či desiatimi rôznymi džobmi. Na úrovni spoločenskej si myslíme, že by z ľudí mali rásť dobrí občania. V prípade mediálnej výchovy to znamená, aby nepodliehali falošným správam. Tretia úroveň je osobná – škola by mala ľuďom dať schopnosti, ktoré im umožnia prežiť spokojný život.

Ostaňme pri otázke, kto by mal učiť. Ak máme nedostatok učiteľov, znamená to, že učiteľský stav by sa mal otvoriť?

Bude sa musieť otvoriť. Česká skúsenosť hovorí, že už teraz je akútny nedostatok učiteľov v niektorých oblastiach. Nie sú učitelia fyziky či informatiky, chýbajú učitelia prvého stupňa, veľmi to cítiť pri jazykoch. Navyše, v horizonte piatich rokov začnú odchádzať do dôchodku silné populačné ročníky starších učiteľov. Už teraz mnohí presluhujú.

Otázka teda nie je, či by sa učiteľský stav mal otvoriť, ale kedy a ako sa to stane. Sú dva extrémy: jeden hovorí, že učiteľom môže byť len ten, kto absolvuje pedagogické štúdium. Podľa druhého môže učiť ktokoľvek a vzdelanie nie je podstatné. My sme v strede. Myslíme si, že systém by mal byť otvorenejší, no učitelia by mali mať veľmi kvalitné vzdelanie. Preto robíme náš projekt.

Každá spoločnosť si buduje pedagogický vzdelávací systém, ktorý má generovať dostatok učiteľov. V čom je dnes hlavný problém?

Zásadný problém sú peniaze. Platy učiteľov nemôžu súťažiť s platmi ostatných absolventov. Česko a Slovensko sú na tom vôbec najhoršie v rámci OECD. S tým súvisí to, kto sa hlási na pedagogické fakulty a kto potom do škôl nastupuje. Druhá dôležitá otázka je – a sem smeruje náš záujem –, do akej miery pedagogické vzdelávanie naozaj študentom pomáha v tom, aby mohli svoju profesiu robiť kvalitne.

Jan Straka vo výcvikovom centre Učitel naživo. Zdroj: Tomáš Novák

Odkiaľ by mala vychádzať iniciatíva na potrebné zmeny? Je to úloha pre štát alebo pre iniciatívy zdola?

My sme si vybrali cestu zdola. V Česku môžete pedagogické vzdelanie získať buď tak, že vyštudujete tri plus dva roky, obvykle na pedagogickej fakulte, alebo máte odborného magistra z akéhokoľvek predmetu a urobíte si pedagogické minimum. Náš program ponúka kvalitné pedagogické minimum, no nielen formálne po obsahovej stránke, ale zároveň veľmi kvalitným výcvikom svetového kalibru. Ak sa pýtate, kde začať so zmenou, tak naša filozofia je snažiť sa veci robiť. Vytvárame laboratórium, kde skúšame, čo funguje či nefunguje, a ako je možné do systému vstúpiť. Už po roku máme výsledky, začínajú s nami spolupracovať pedagogické fakulty, čiže ten systém sa začína trochu meniť.

Váš program mieri na učiteľskú prax. Prečo si myslíte, že práve tam je problém?

Projekt vznikol v rámci Nadácie Depositum Bonum, kde sa už dlhšie venujeme práci s učiteľmi. Často sme narážali na veľmi nízky podiel praxe v pedagogickom štúdiu. Typicky sú to dva týždne vo štvrtom ročníku a potom štyri v piatom. Študenti nám často hovorili, že by potrebovali viac praxe a že výučbu potrebujú zažiť. Z medzinárodných štúdií vieme, že učitelia v najlepších systémoch majú až 40 percent podielu praxe na príprave. V Česku je to medzi tromi až desiatimi percentami. Skúšali sme inovovať priamo na fakultách, ale narážali sme na limity systému.

Tak sme si povedali, že to skúsime úplne inak. Dali sme dokopy ľudí, ktorí sa tejto téme venujú, vrátane odborníkov zo zahraničia. Idea bola nastaviť úplne nový vzdelávací program pre učiteľov, ktorý bude založený na veľkom objeme praxe a reflexie. Veríme, že učenie je založené na skúsenosti. Niečo zažijete, rozmýšľate nad tým, rozprávate sa o tom, vzniknú nové nápady, zapojíte do toho teóriu, znova idete do praxe a zase sa učíte. Program prebieha tak, že študenti trávia dva dni v týždni v škole, kde učia spoločne so skúseným učiteľom, a každý piatok sa potom zídu, reflektujú zažité hodiny a majú aj teoretickú výučbu.