Zdravie obyvateľstva súvisí nielen s kvalitnou a dostupnou infraštruktúrou, hlavne však s vedomostným kapitálom zdravotníckych pracovníkov. „Medicína ako celoživotné štúdium“ je už viac ako 67 rokov krédom Slovenskej zdravotníckej univerzity (SZU) v Bratislave. SZU školí všetkých zdravotníckych pracovníkov, stará sa o ich komplexné pregraduálne, postgraduálne a kontinuálne vzdelávanie. Ako štátna škola musí zastrešovať všetky špecializácie, aj tie, ktoré sú menej atraktívne, vysvetľuje v rozhovore pre TREND rektor univerzity Peter Šimko.
V čom je SZU iná ako ostatné medicínske vysoké školy?
Naša univerzita má tradíciu vo všetkých formách medicínskeho vzdelávania. Začínali sme v roku 1953 ako Školské stredisko Povereníctva zdravotníctva pre doškoľovanie lekárov. Táto inštitúcia vždy pod gesciou ministerstva zdravotníctva (MZ) fungovala pod viacerými názvami až do roku 2002, keď ju parlament pretransformoval na Slovenskú zdravotnícku univerzitu. Z tohto pohľadu je zrejmé, že sme sa vždy zameriavali na vzdelávanie zdravotníckych pracovníkov.
Ďalším naším špecifikom je aj to, že sme jedna z troch vysokých škôl v SR, ktoré sú zriadené štátom. Stavia nás to do pozície špecifického fungovania voči ostatným verejným vysokým školám so zdravotníckym zameraním tým, že ako inštitúcia priamo riadená MZ SR plníme zdravotnú politiku štátu. Znamená to, že nám štát určuje plánované počty študentov a môže regulovať špecializačné štúdiá.
Takže tu ste vychovali najväčšie kapacity?
Dá sa povedať, že takmer všetci lekári vo veku viac ako 50 rokov, teda väčšina významných osobností súčasnej slovenskej medicíny, absolvovali špecializačné štúdium na SZU, a teda „prešli našimi rukami“. Do demonopolizácie postgraduálneho vzdelávania v medicíne, ktorá sa udiala za ministra Rudolfa Zajaca, sme boli jedinou inštitúciou na Slovensku, ktorá vzdelávala všetkých lekárov v špecializáciách. Demonopolizácia ďalšieho vzdelávania si zo zákona vynútila akreditovať aj pregraduálne vzdelávanie, ktoré sme na SZU iniciovali v roku 2006 už na Lekárskej fakulte SZU. Odvtedy sa nevenujeme iba „doškoľovaniu“, ale aj klasickej výučbe študentov medicíny.
Aký máte pomer študentov postgraduálnych oproti pregraduálnym?
Tým, že ťažisko máme stále v ďalšom vzdelávaní, v minulom roku sme mali spolu na všetkých fakultách vyše 10-tisíc školencov v ďalšom vzdelávaní. V pregraduálnom vzdelávaní sme limitovaní najmä kapacitami priestorov. Napríklad na Lekárskej fakulte máme vyše 500 študentov. Študujú tu budúci tak domáci všeobecní a zubní lekári, ako aj zahraniční študenti všeobecného lekárstva.
Aký je ich pomer v jednotlivých ročníkoch pregraduálneho štúdia?
Máme v ročníkoch zhruba 60 slovenských všeobecných lekárov, 20 zubárov a okolo 30 zahraničných študentov.
Ako to vyzerá s postgraduálom?
V ďalšom vzdelávaní sme v tomto roku vydali 2 205 diplomov. Podľa tohto vidno, že ťažisko je skutočne na ďalšom vzdelávaní, ktorého absolvovanie je nevyhnutnou podmienkou profesijného postupu každého lekára.
Aké špecializácie máte pokryté v ďalšom vzdelávaní?
Kedysi sme pokrývali všetky špecializácie iba my, ale v súčasnosti sú niektoré rozptýlené medzi viaceré verejné vysoké školy – to znamená lekárske fakulty v Bratislave, Martine a Košiciach. Tie si však vybrali hlavne špecializácie, v ktorých sa točia veľké počty budúcich špecialistov, čo pre nich znamená z viacerých aspektov výhodnejšie vzdelávanie. My ako štátna škola, ktorá musí zabezpečovať fungovanie zdravotníckej politiky, musíme zastrešovať všetky špecializácie, aj tie, ktoré sú o čosi menej atraktívne, samozrejme, nie odborne, ale organizačne a ekonomicky. Napríklad kvôli hrudníkovej chirurgii, ktorá v SR s dvoma pracoviskami vyžaduje malý počet špecialistov, musíme zabezpečiť celý útvar personálne aj priestorovo, aby sa tento odbor mohol akreditovať. Podobne sú na tom sesterské špecializácie ako napríklad zdravotnícky laborant, laboratórny diagnostik a ďalšie.
Prepotrební epidemiológovia
U vás sa študuje aj epidemiológia a tá je teraz veľmi pertraktovaná...
Epidemiologické vzdelávanie sa v SR vykonáva jedine na našej univerzite. Teraz v čase covidu sa ukázala jeho potreba. Boli by sme radi, keby štát podporil aj ďalšie špecializácie na verejné zdravotníctvo a vedeli sme dodať potrebný počet kvalitných odborníkov pre regionálne úrady verejného zdravotníctva, kde ich je nedostatok. Iný a možno zásadnejší problém je ten, že keď títo odborníci skončia školu a núkajú im priestor na regionálnom úrade, tak zistia, že sú tam platové podmienky naozaj mizerné. Výsledkom je, že tam nikto nechce nastúpiť.
Táto kríza nás veľa naučila. Ako zmenila váš pohľad na vzdelávanie?
Na základe týchto skúseností by sme chceli navrhnúť do ďalšieho vzdelávania pre študijné odbory na našej lekárskej fakulte epidemiológiu infekčných chorôb, vakcinológiu, manažment financovania, hygienu, prevenciu nozokomiálnych nákaz.
Rozdiel medzi vami a ostatnými lekárskymi fakultami je v tom, že vy sa sústredíte aj na zdravotnú politiku štátu?
SZU tým, že je štátna vysoká škola, plní zdravotnícku politiku štátu. Sme predĺženou rukou ministerstva zdravotníctva, takže počty vzdelávaných lekárov upravujeme podľa potrieb MZ SR.
Pokiaľ by bol záujem z ministerstva zdravotníctva, je možné reagovať na súčasnú situáciu a podporiť oblasti, ktoré ste spomínali?
Epidemiológia infekčných chorôb i neinfekčných, podpora zdravia, environmentálne zdravie, analytická štatistika – to sú odbory, ktoré by sa mohli viac podporiť. Radšej podporiť prevenciu, ako potom hasiť chorobu – som rád, že máme hasičov, ale radšej by som ich nepotreboval.
Lepšie naladiť pacientov i personál
Odborníkov môže byť relatívne málo. Veľká časť lekárov je blízko dôchodkového veku a mladí odchádzajú. Odchádzajú pre peniaze?
Nemyslím si, že u slovenských lekárov rozhoduje iba finančný problém. Na Slovensku sú zrejme rozhodujúce pracovné podmienky. Je veľký rozdiel vykonávať takú náročnú a zodpovednú prácu lekára v zastaraných priestoroch, s nefungujúcou a morálne starou technikou či pod politicky nominovaným vedením, v porovnaní s prácou v zdravotníckych zariadeniach v susedných krajinách západnej Európy.
Ale nie všade je to tak...
Napríklad novopostavená nemocnica svätého Michala - tam chodia radi aj študenti medicíny, aj ošetrovateľstva. Vidia tam novú techniku, veľkorysé priestory, pekné posluchárne. A v takýchto podmienkach je aj lepšie naladený personál a pacienti. Potom aj práca viac baví. No na Slovensku sa 30 rokov nebudovali žiadne nemocnice a veľa mladých zdravotníckych pracovníkov nechce chodiť do priestorov, ktoré vyzerajú pomaly horšie ako policajná vyšetrovňa. Tak si radšej vyberú zahraničie.
Nepomáhajú slovenskému zdravotníctvu eurofondy?
Nie všade rovnako. Bratislava vždy, žiaľ, mala v smere financovania nevýhodu, že je tu relatívne dobrá životná úroveň. Preto čerpanie eurofondov má v Bratislave stop. Preto akékoľvek možné financovanie z eurofondov sa rozdelilo medzi menšie nemocnice po Slovensku. Mohli sme len závidieť antikorové operačky v Trnave alebo vybavenie v Poprade. Keď ľudia prišli k nám cirkulovať, ako keby presadli zo športového auta do starej škodovky.
Samoplatcovia
Aj vás určite trápia finančné problémy. Ako je to s vaším rozpočtom?
Musím povedať, že po dlhom čase je súčasné vedenie na ministerstve ústretové. Za ministra Ivana Uhliarika nám totiž znížili financovanie kontraktom o 45 percent. Odvtedy sa ťahá ekonomický marazmus našej univerzity, kde sa vlastne každý mesiac nedobrovoľne zadlžujeme. Všetky naše pokusy zvrátiť krátenie kontraktu narazili na tvrdú rezistenciu MZ. Svitá azda na lepšie časy, keďže aktuálne vedenie MZ SR sa ukazuje, že pochopilo bezvýchodiskovosť našej situácie a začali sme rokovať o možnej úprave kontraktu. Len po oddlžení budeme môcť opäť normálne vstupovať do všetkých zložiek vedy a výskumu, bez projektov totiž nemôže fungovať žiadna univerzita. Len s projektmi je možný aj akademický rast. Tým, že sme boli chronickí neplatiči do Sociálnej poisťovne, nemohli sme dlhodobo podpisovať žiadne vstupy do vedeckých projektov.
Aký máte deficit ročne?
Zhruba nad 5 miliónov eur ročne.
Čo nie je z pohľadu štátneho rozpočtu veľká čiastka...
Keď sa pozriete na celý rozpočet MZ SR, tak to sú promilové hodnoty, čo by spotrebovala naša univerzita, aby sme bezproblémovo mohli vyučovať nových lekárov, sestry, ošetrovateľov, záchranárov, fyzioterapeutov a ostatné špecializácie.
Čo pomáha slovenským lekárskym univerzitám v takomto prostredí prežiť?
Čiastočne zahraniční samoplatcovia. Keby zahraniční študenti neplatili, tak ani slovenskí medici by nemohli študovať. Dekani slovenských lekárskych fakúlt proklamovali, že s peniazmi, ktoré dostávajú od ministerstva školstva na rok, končia už v júni.
Podľa vás by mala vláda alokovať viac peňazí do zdravotníctva?
Starým vládam zazlievam, že nedali postaviť Rázsochy, ale preferovali iné projekty. Myslím si, že na prvom mieste by mal byť národ zdravý a vzdelaný a až potom sa dokáže venovať kultúre a športu.
Keby ste vy mohli rozhodovať, ako by malo vyzerať zdravotnícke vzdelávanie?
U nás bol od začiatku dobre zabehnutý systém dvoch atestácií, ku ktorému sa po prebratí len jednej špecializačnej skúšky podľa smerníc EÚ môžeme len modifikovane vrátiť – napr. návrh skúšky po dvoch rokoch praxe, aby mohol lekár samostatne pracovať. Z organizačnej stránky by určite bolo výhodné, ak by vzdelávanie v zdravotníctve v celom rozsahu pre všetkých študentov a zdravotníckych pracovníkov bolo manažované centrálne z rezortného ministerstva. Dal by sa tak vyriešiť plánovaný počet lekárov, sestier, ošetrovateľov, záchranárov, proste všetkých, ktorých je v súčasnosti v našom zdravotníctve málo.
V prvom rade štát musí jasne zadefinovať stratégiu, koľko, kedy a akých odborníkov potrebuje. A, samozrejme, potom na to vytvoriť podmienky. Inak sa nepohneme ďalej.
Som veľmi rád, že súčasné vedenie ministerstva tento odsúvaný problém eviduje a začalo sa ním seriózne zaoberať.
- Peter Šimko (65)
- Vyštudoval Lekársku fakultu Univerzity Komenského v Bratislave. Po ukončení štúdia nastúpil na Traumatologickú kliniku Dérerovej nemocnice s poliklinikou v Bratislave. V roku 1993 habitoval na docenta chirurgie na Karlovej univerzite v Prahe. V roku 2000 ho vymenovali do funkcie hlavného odborníka Ministerstva zdravotníctva SR pre odbor úrazová chirurgia. V roku 2001 bol inaugurovaný za profesora chirurgie na Lekárskej fakulte Masarykovej univerzity Brno. V roku 2006 sa stal prodekanom Fakulty zdravotných špecializačných štúdií Slovenskej zdravotníckej univerzity (SZU) pre postgraduálne vzdelávanie. Od roku 2007 je prednostom Kliniky úrazovej chirurgie v Bratislave. Od roku 2014 pôsobí ako rektor SZU.
