Pavol Kubík
Najväčšia pohroma neraz prichádza od ľudí, ktorí nechcú nič iné, len úprimne pomáhať. Zhruba tak možno zhodnotiť nápad ministerstva spravodlivosti zakázať priamy výkon záložného práva pri pôžičkách a hypotékach. Ale aj to len za predpokladu, že jediným motívom je snaha pomôcť právne negramotným spotrebiteľom. A nie exekútorom. Práve z nich sa totiž má stať elitná skupina s monopolom na vymáhanie záložného práva zo spotrebiteľských zmlúv. Ako hovorí autor návrhu zmeny zákona, „prax ukázala“, že inštitút záložného práva môžu zneužívať nečestní podnikatelia. Ľudí, ktorí sú vo finančnej tiesni a majú nízke právne vedomie, nemusí byť ťažké získať pre podpis zmluvy, ktorá ich ošklbe o všetok majetok. Je pravda, že existujú prípady, keď pre pôžičku vo výške stoviek eur príde dlžník o strechu nad hlavou. A je pravda, že o bývanie prídu tak, že sa ich dom alebo byt rýchlo predá cez dobrovoľnú dražbu. Rýchlo sa tiež núka paralela s hypotetickým zákazom automobilizmu v snahe predchádzať dopravným nehodám. To, čo navrhuje ministerstvo, je najmä hlbokým nepochopením záložného práva. Ak si niekto požičiava veľa peňazí, musí mať dobré argumenty na to, aby veriteľa presvedčil, že o ne nepríde. V slovenských právnych pomeroch možno ťažko nájsť lepší argument ako formálny prísľub dlžníka, že ak peniaze prestane splácať, veriteľ môže predať jeho dom. O tom presne je záložné právo. Zámer ministerstva spravodlivosti však smeruje k tomu, že takýto prísľub dlžníka nebude možné brať úplne vážne. Domôcť sa predaja nehnuteľnosti cez exekúciu a s tým spojené súdne ťahanice môže trvať aj roky. Reakcia serióznych veriteľov bude jednoznačná: peniaze požičajú za drahšie alebo vôbec. Niektorí ľudia tak budú motivovaní požičiavať si od firiem, pre ktoré neplatia žiadne hranice a vedia obísť každý zákon. Aj za cenu, že si požičia až po podpise zmluvy prevádzajúcej dom na veriteľa. Jediný, kto z navrhovanej zmeny môže profitovať, sú exekútori, ktorí budú mať zaručený prísun práce. Slovensko sa zatiaľ prepadne ešte hlbšie do útrob zoznamu krajín zoradeného podľa rýchlosti vymáhania kontraktov. Nehovoriac o tom, že sudcovia budú (česť výnimkám) naďalej odmietať žaloby aj k zjavne nespravodlivým zmluvám, pri ktorých sa však ťažko dokazuje porušenie zákona. „Dobrými mravmi“ alebo „poctivým obchodným stykom“ sa jednoducho na súdoch stále ťažko argumentuje.
