R. Vass: Zabudnime, že Slovensko je malé

Ako vznikla myšlienka Globsecu?

Vzniklo to celé ako študentská iniciatíva niekoľkých kamarátov na stretnutí u mňa v Nových Zámkoch. Neskôr som začal študovať medzinárodné vzťahy v Banskej Bystrici a stal som sa prezidentom mládežníckeho združenia Euroatlantické centrum, ktoré sa zaoberalo medzinárodnou politikou. To bolo obdobie pred vstupom Slovenska do NATO a EÚ. Integrácia bola naším hlavným cieľom, a preto bolo prirodzené venovať jej všetku energiu. No keď sme v roku 2004 vstúpili do EÚ a NATO, pochopili sme, že to nestačí. Preto sme v 2005 vymysleli Globsec.

Čo viac sme mohli dosiahnuť?

Vtedy sa dosť často na verejnosti, ale aj v politike hovorilo, že Slovensko je malá krajina a od nás nezávisí nič. Jednoducho, strčiť hlavu do piesku a pridať sa k väčším. Nech sa rozhodne v Bruseli, vo Washingtone a my uvidíme. S týmto sme ako mladí ľudia nesúhlasili. Príklad sme videli v krajinách ako Belgicko, Dánsko a Fínsko, ktoré ovplyvňujú medzinárodnú politiku. Napríklad Holandsko malo generálneho tajomníka NATO. Naším cieľom nebolo ostať len pasívnou súčasťou sveta, nechceli sme iba preberať cudzie riešenia, ale aktívne presadzovať vlastné. Chceli sme, aby Slovensko malo svoj hlas, aby bolo aktívnou súčasťou rozhodovania. Vtedy sme mali v priemere dvadsať rokov, no presvedčiť o svojich cieľoch a prístupe tradičnú diplomatickú komunitu nielen na Slovensku bolo nesmierne ťažké.

Manažér roka 2014 - hlasovanie spustené!

Pozrite si úplný zoznam nominovaných osobností a hlasujte v ankete

Z hlasujúcich vyžrebujeme troch výhercov štvrťročného digitálneho predplatného TRENDU

Ako sa to podarilo, pomohol niekto?

V prvých rokoch nás nikto neviedol, museli sme si najskôr vybudovať dôveru. Začali sme od nuly, bez zdrojov, podpory, financií. Nemali sme dokonca ani vlastné priestory, účet v banke ani adresu. Mali sme však obrovskú víziu, ťah na bránu a hlboké presvedčenie, že za to, čo chceme dosiahnuť, sa oplatí bojovať. Dnes sa tomu hovorí, že sme začali ako start-up, len sme to robili v mimovládnej oblasti. U nás sa snúbila vízia, stratégia a schopnosť realizácie, čo je pomerne zriedkavá kombinácia. Obyčajne aj keď má niekto strategické myslenie, zlyhá v realizácii. No my sme mali odhodlanie, že chceme niečo dokázať a obrovskú motiváciu. Zopár rokov sme to ťahali bez prostriedkov, financií, investovali sme do toho vlastné peniaze, ktoré sme zarobili na brigádach alebo v lete v zahraničí.

Odkiaľ ste neskôr vzali zdroje?

Nebol to jednoduchý proces. Museli sme vedieť padnúť a postaviť sa, potrebovali sme obrovskú dávku vytrvalosti a mladíckej dravosti. Bola to obrovská škola. Mnohí kolegovia, ktorí boli pri tom, z tejto lekcie ťažia dodnes. Časom sa nám podarilo získať nejaké granty, ale veľmi malé. Keďže sme nemali dosť prostriedkov na dodávateľské spoločnosti, museli sme všetko urobiť sami a zároveň dokázať, že vieme robiť veci lepšie ako ktokoľvek iný v strednej Európe. Nedostatok zdrojov sa teda paradoxne ukázal ako obrovská výhoda, pretože nás tlačil k inováciám, kreativite a praktickému podnikateľskému prístupu. Postupne sme dokázali presvedčiť aj partnerov, aj diplomatickú komunitu, že to, čo hovoríme, nie je len ambiciózny plán naivných mladíkov. Do organizácie sme neskôr dotiahli silných diplomatov – veľvyslanca Rastislava Káčera a neskôr aj Tomáša Valáška. To bolo naozaj kľúčové. Uvedomovali sme si totiž, že odhodlanie a schopnosť dotiahnuť veci do konca nestačia, ale ak chceme preraziť v medzinárodnej komunite, musíme okolo seba vytvoriť sieť seniornych ľudí, ktorí nám vedia otvoriť dvere.

To bol ďalší zlom?

Toto bolo nevyhnutné pre ďalší rozvoj projektu Globsec. Najlepšie nápady sa rodia na kolene, no aby prežili, treba ich kombinovať so skúsenosťami.

Róbert Vass, Globsec Zdroj: Maňo Štrauch

Ako teda na začiatku Globsec vyzeral?

Prvý ročník konferencie už nebol malý, využili sme svoje študentské kontakty. Mali sme asi sto účastníkov. Dotiahli sme zopár zaujímavých hostí ako zástupcu generálneho tajomníka OSN, zástupcu z OBSE a na tomto úspechu sme začali budovať. Vtedy však drvivá väčšina účastníkov boli Slováci. Dnes dokáže Globsec pritiahnuť do Bratislavy okolo tisíc významných hostí z vyše 60 krajín sveta, medzi nimi viac ako dvesto novinárov zo svetových médií ako BBC, Economist, Financial Times, World Street Journal či New York Times. Tento rok sme privítali šesť premiérov a prezidentov, 15 ministrov zahraničných vecí a obrany, generálneho tajomníka NATO, niekoľko eurokomisárov a stovky mimoriadne vplyvných ľudí. Sme veľmi nároční a dávame si záležať na tom, kto dostane na Globsec pozvánku, koho zavoláme či už ako rečníka alebo ako účastníka. V súčasnosti už ťažíme z mena a zo značky, ktorú sa nám podarilo vybudovať. Našou politikou je, že ak latku niekam posunieme, nikdy ju nesmieme podliezť. Každý rok predstavíme nejakú inováciu, nový formát. Chceme definovať najlepší štandard, referenčný bod, ku ktorému sa ostatní snažia dotiahnuť. Dnes je už Globsec exkluzívnou záležitosťou, dopyt po účasti je niekoľkokrát väčší ako kapacita, ktorú dokážeme uspokojiť. Zahraniční účastníci a ambasády u nás lobujú, aby ich predstavitelia dostali pozvánku. Považujem to za obrovské uznanie a poctu nielen pre nás, ale aj pre Slovensko.

Bolo ťažké komunikovať s našou diplomaciou? Mnohí z diplomatov sú vnímaní ako „staré štruktúry“, ktoré študovali zahraničnú politiku na Moskovskom inštitúte medzinárodných vzťahov (MGIMO).

Najväčším problémom bolo, že nám vtedy nikto neveril, že sme schopní naše veľké ambície pretaviť do reality. Museli sme vyvinúť mnoho energie, aby nás začali brať vážne. Robili sme veci inak, netradične, často sme išli do vecí, ktoré dovtedy patrili do výlučnej domény ministerstva. Nie každý nás čakal s otvorenou náručou a nehovorím, že sa každému náš prístup páčil. Dôležité však bolo získať si dôveru kľúčových ľudí a byť konzistentný v našej snahe. Všeobecne však môžem povedať, že naša diplomacia je moderná a hýbe sa so svetom.

Mení sa nejako naša diplomacia?

Áno, rovnako ako sa mení svet. Popri štátoch vyrastá mnoho ďalších neštátnych aktérov, ktoré zásadných spôsobom spoluformujú medzinárodnú politiku. To, čo bolo kedysi výlučnou doménou ministerstiev zahraničných vecí, je dnes oveľa komplikovanejšia spleť vzťahov a tomu sa prispôsobuje aj naša diplomacia. Moderná diplomacia znamená, že ministerstvo zahraničných vecí je síce centrálnym hráčom a udáva tón, ale nie je jediným hráčom a pracuje v partnerstve s ďalšími neštátnymi subjektmi. Niekto by to dokonca nazval privatizácia diplomacie.

Ktoré subjekty máte na mysli?

Rôzne fondy, nadácie, vplyvné think-tanky, medzinárodné mimovládne organizácie, ktorých sila a vplyv v medzinárodnej politike sa zvyšuje. Globsec je toho výborným príkladom. Platformy, akou je Globsec, nielenže pomáhajú budovať imidž Slovenska, ale aj posilňovať jeho hlas v európskych a transatlantických štruktúrach a ovplyvňovať medzinárodnú agendu. Dnes však už Globsec nie je len o Slovensku, ale o celej strednej Európe. Uvedomili sme si, že Slovensko nám začína byť primalé s cieľmi, ktoré sme si pre Globsec vytýčili. Často sme sa stretávali s otázkami, prečo by mali ľudia prísť do Bratislavy, akú hrá úlohu.

Čo na to odpovedáte?

Snažili sme sa celú konferenciu rámcovať ako regionálnu, stredoeurópsku. Veľa sme investovali do budovania regionálnych väzieb, aby bol Globsec naozaj vnímaný ako stredoeurópska iniciatíva. Bolo to dôležité aj kvôli tomu, aby sme zväčšili trh, pritiahli širšiu pozornosť a podporili vážnosť Globsecu. Bolo to jedno z kľúčových rozhodnutí, ktoré sme prijali.

S koľkými ľuďmi ste začínali a koľko ich máte teraz?

Keď sme to rozbiehali, boli sme štyria kamaráti. Všetci sme to robili na dobrovoľnej báze. Platený nebol nikto z nás. Naše odhodlanie celej dekády sa pretavilo do toho, že dnes máme v jadre 33 stálych ľudí a ďalšie desiatky externých spolupracovníkov. Súčasťou organizácie sú aj ďalšie menšie projekty, ktoré si tiež vyžadujú dobrovoľníkov a podporný personál. Celý tím má v čase konferencie okolo sto ľudí. Globsec je po mnohých stránkach už globálnou akciou.

Máte aj zahraničných spolupracovníkov?

Jadro tímu je zo Slovenska, ale okolo Globsecu a Slovenskej atlantickej komisie sme vytvorili množstvo medzinárodných tímov, s ktorými spolupracujeme. Máme napríklad medzinárodnú poradnú radu, ktorej členmi sú Američania, Briti, Poliaci, Nemci a ďalší. Z originálnej štvorky zakladateľov som po celý čas ostal verný Globsecu len ja.

Kto boli zvyšní traja a ako skončili?

Jeden bol môj aj súčasný kolega Ján Cingel, ktorý na istý čas odišiel na ministerstvo obrany a dnes pracuje na iných projektoch. Druhým bol Milan Šuplata, ktorý sa medzitým viac venoval obranným projektom, a tretím Ján Gallo, ktorý teraz pracuje v súkromnej sfére. Síce sme Globsec spolu vykopli, ani jeden však pri tom nezotrval dlhšie ako rok, dva. Okrem mňa na Globsecu najdlhšie pracuje Milan Solár, ktorý sa pridal neskôr.

Globsec je akcia, ktorá sa koná raz ročne. Čo po zvyšok roka? Dáte nohy na stôl a oddychujete?

Globsec je projekt, ktorý si vyžaduje celoročné intenzívne plánovanie a diplomatické úsilie. V priebehu roka však máme aj ďalších okolo 50 až 60 projektov, ktoré robíme v rôznych krajinách. Napočítal som, že za posledné dva roky sme mali aktivity v 18 krajinách od Moldavska, Čiernej Hory, Gruzínska, Tuniska cez V4 a Belgicko až po USA. V súčasnosti Slovenská atlantická komisia, spolu s ďalšími značkami, ktoré sme založili, ako CEPI (Centrum pre stredoeurópsku politiku) a CEA (Centrum pre európske záležitosti), patria medzi najväčšie think-tanky v rámci Európy, ktoré nie sú financované zo štátnych peňazí. Fakt, že som občianske združenie riadil ako start-up, bol kľúčový a to, že sme na začiatku nemali žiadne peniaze, sa v konečnom dôsledku ukázalo ako výhoda.

Prečo?

Mnohé mimovládky na Slovensku mali v 90. rokoch obrovské prostriedky z rôznych zahraničných nadácií, na ktoré si navykli. Keď im tieto zdroje vyschli, nedokázali sa prispôsobiť, zarobiť si na seba inak. My sme tieto zdroje nikdy nemali, preto sme museli ukázať a dokázať, že sme lepší. To nás tlačilo do inovatívnosti, aby sme boli vždy o krok vpred. Celé naše financovanie je dnes postavené výlučne na projektoch, nemáme osobitné financovanie chodu organizácie, na čo som aj patrične hrdý.

Čiže sa najmä uchádzate o granty?

Máme okolo 20 – 30 organizácií, ale aj súkromných spoločností, s ktorými pracujeme. Zabezpečuje nám to diverzifikáciu zdrojov príjmov, čo znamená, že nie sme dlhodobo závislí od jediného donora alebo sponzora. Aj keby nám niekto z partnerov vypadol, sme finančne relatívne nezávislí. Približne polovica rozpočtu je z fondov a nadácií, niečo získavame z EÚ, malú časť od ministerstiev. Druhá polovica rozpočtu je od súkromných firiem, čiže máme typ anglosaského fundraisingu. Tvrdím, že ak má spoločnosť dobre fungovať, súkromné spoločnosti nemôžu len zarábať a využívať existujúci systém, ale mali by časť prostriedkov spätne investovať do demokracie a spoločnosti. Zatiaľ sa nám typický prístup amerických a britských think-tankov a mimovládok darí.

Čím sa vám podarilo získať rešpekt v iných krajinách?

Globsec som odhodlane budoval desať rokov. Veľmi dôležitý bol branding, vytrvalosť, konzistenstnosť, myslieť na všetky detaily, nuansy, vyžadovalo si to aj veľkú dávku mikromanažmentu a strategického myslenia. Kým si také fórum vybuduje značku najmä u zahraničnopolitickej komunity, určitú chvíľu to trvá. Naším najväčším vzorom bola mníchovská bezpečnostná konferencia, ktorá funguje už 50 rokov a zakladal ju podobne mladý človek ako ja. Chceli sme udávať trend v strednej Európe. Postupne aj ministerstvo zahraničných vecí zistilo, že to, čo robíme, prospieva Slovensku, a preto sa rozhodli do Globsecu tiež investovať svoju energiu a čas. Dôležité bolo získať silné medzinárodné partnerstvá a vytvoriť okolo seba sieť vplyvných a skúsených ľudí.

Róbert Vass so spolupracovníkmi Zdroj: Maňo Štrauch

Akceptuje vás rovnako ľavica aj pravica?

Darí sa nám spolupracovať bez ohľadu na vládu, lebo Globsec vnímajú ako výnimočnú a neopakovateľnú platformu. Často od nich počúvam, že keď sú v Česku, Poľsku alebo inde, Globsec im závidia, lebo je to obrovský priestor na presadzovanie slovenských pozícií a prezentáciu krajiny, čo nie je možné na formálnej úrovni. Think-tanky majú veľkú silu a skôr než čokoľvek príde na stôl diplomatom alebo predsedom vlád, formuje sa to na ich úrovni. A pokiaľ už tam nie sme súčasťou diskusie, je neskoro na formálnom rokovaní niečo predkladať.

Je to naozaj tak, že nezáleží, kto je pri moci, spolupráca je rovnaká?

Áno, ale nebolo to vždy tak. Jednou z našich misií je budovanie jednotnej zahraničnopolitickej komunity. Slovensko si nemôže dovoliť luxus dvoch rôznych zahraničných politík a bezpečnostných konceptov. Nebolo to vždy jednoduché, často sme sa dostávali pod tlak, ale z Globsecu sa nám podarilo vytvoriť nadstranícke fórum uznávané všetkými naprieč politickým spektrom. Snažíme sa ostať nad straníckymi šarvátkami.

Hovoríte, že Slovensko si nemôže dovoliť dvojkoľajnosť v zahraničnej politike. Ako teda vnímate vyjadrenia premiéra k ukrajinsko-ruskému konfliktu, ktoré sú úplne iné než stanoviská prezidenta?

Vnímame všetky vyjadrenia a neteší nás to, ale keby sme prijali otvorenú hru na dva tábory, viedlo by to k ďalšiemu vzďaľovaniu postojov. My sa snažíme pracovať tak, aby naše smerovanie bolo celospoločenské, proeurópske a transatlantické, lebo to sú naše životné záujmy a hodnoty, ktoré sme si vybojovali v 1989 a neskôr v 1998. Dôležité je, čo na konci dňa spravíme a ako sa Slovensko správa v EÚ a NATO. Každému je jasné, že nemáme inú budúcnosť ako v týchto organizáciách.

Pre nezainteresovaného pozorovateľa to vyzerá tak, že časť slovenskej politickej reprezentácie je prorusky naladená. Aké máte skúsenosti, ako nás vnímajú v zahraničí?

Samozrejme, že partneri to evidujú a bohužiaľ mnohokrát rétorika určená pre domáceho voliča prekrýva strategické a konštruktívne kroky krajiny. Dostávame otázky, ako to myslia niektorí naši politici. Snažíme sa pripomínať im konkrétne kroky, ale osobne to vnímam ako zbytočne škodlivé. V našej práci to teda musíme riešiť aj my.

V čom je rovnaké a v čom iné manažovanie think-tanku a firmy?

Do veľkej miery je to podobné, s jedným rozdielom. Každá súkromná firma je založená za účelom zisku. Mimovládka nie, tá má svoju misiu a cieľ a tomu sa prispôsobujú jej aktivity. Samotný manažment je už ako v klasickom start-upe, respektíve podniku. Musíte mať víziu, dobrý produkt, inovovať, musíte mať svojich klientov, monitorovať medzinárodnú konkurenciu, byť lepší ako ostatní a konať tak, aby aj partneri boli spokojní. Navyše máte zložitejšiu spleť aj politických vzťahov doma aj v zahraničí, ktoré musíte vedieť čítať, analyzovať, manažovať a ovplyvňovať. Manažovať mimovládku je bežné, ale manažovať jej rast je zložitejšie. Odkedy som v tejto organizácii, každý rok rastieme o tretinu až polovicu, bez ohľadu na to, či je alebo nie je kríza.

Čím to je?

Obrovským nasadením mladých ľudí, ktorí sú u nás. Považujem za kľúčové, aby bol každý stotožnený s víziou a cieľmi, ktoré chceme dosiahnuť. Len vtedy môžem vytiahnuť z ľudí to maximum. Pred troma rokmi sme boli desiati, teraz je nás 33 a zrazu som zistil, že musíme nastavovať procesy, na ktoré sme predtým nemysleli. Museli sme prijať rôzne mechanizmy od manažmentu ľudských zdrojov cez vytvorenie projektovej komisie, rôznych štandardov až po motivačnú politiku. Toto bola moja nočná mora, bol som hodený do vody a učil som sa, ako v tom plávať a prežiť. Cez obdobie rastu sme však prešli aj so stratami. Mnohí poodchádzali, lebo nezvládli dynamiku – u nás sú totiž ľudia pod obrovským tlakom neustálej zmeny. To nevyhovuje každému.

Nie je v tom aj viac byrokracie, keď máte príjmy z grantov?

Určite, každý donor má iné pravidlá, ktoré musíme splniť, je to náročné, ale naučili sme sa to. Máme to šťastie, že veľa spolupracujeme aj s podnikateľmi, čo je obohacujúce, lebo podnikateľská sféra rozmýšľa úplne inak ako štátna a mimovládna. Interakciou vzniká veľká pridaná hodnota.

Partnerov si už vyberáte, podľa akých kritérií?

Keby sme boli súkromná firma, berieme každý biznis. My to nerobíme, našou snahou je podporovať aktívne Slovensko v medzinárodnej politike a stredoeurópsku spoluprácu. Chceme posunúť Slovensko z periférie do centra európskej agendy, aby sme ju tvorili a neboli jej pasívni prijímatelia. V našich génoch je pevne zapísané, že sme organizácia postavená na hodnotách – demokracia, slobodná voľba, právny štát. Partner, ktorý by tieto princípy podrýval, je pre nás neprijateľný.

Konferencia, ktorú organizujete, sa deje na dvoch úrovniach – formálnej a kuloárnej. Zúčastňujú sa na nej aj rôzne lobistické skupiny, napríklad veľké zbrojárske firmy. Čo je dnes dôležitejšie, oficiálna úroveň alebo zákulisné diskusie?

Srdcom Globsecu je hlavný program, dušou sú sprievodné stretnutia. Minulý rok ich bolo vyše sto, kde prebiehali dôležité rozhovory. Na jednom mieste sa počas troch dní stretávajú špičky medzinárodnej politiky. Priestor využijú nielen na stretnutie so slovenskými partnermi, ale na tri dni sa Bratislava stáva centrom medzinárodných debát. Počas Globsecu nemusí chodiť Slovensko za svetom, ale na tri dni prichádza svet do Bratislavy. Keď už sem niekto cestuje, chce si popritom vybaviť aj iné záležitosti. Áno, máme sponzorov a myslím si, že neexistuje transparentnejšia pôda ako konferencia, kde sa môžu zástupcovia podnikateľov stretnúť s vplyvnými ľuďmi. Podobne to prebieha na Bruselskom fóre či na Mníchovskej konferencii. Je vždy lepšie, keď sa stretnú na otvorenej pôde ako niekde v tajnosti. Okrem toho štáty sú čoraz viac závislé od riešení, ktoré ponúkajú súkromné spoločnosti, či už je to v kybernetike alebo medzinárodnej bezpečnosti. Debata bez nich by nebola úplná.

Koho z diplomacie si vážite?

Veľvyslanec Káčer, ktorý urobil obrovský kus práce pri vstupe do NATO, je mimoriadne inšpiratívny človek, veľa som sa od neho naučil. Veľvyslanec Ivan Korčok robí skvelú prácu v Bruseli ako predstaviteľ pri EÚ, Martin Bútora, Tomáš Valášek, Igor Slobodník, Pavol Demeš.... Mohol by som menovať ďalších. Na idoly neverím, ale toto sú ľudia, ktorí ma inšpirujú.

Ktorá vláda robila podľa vás najlepšiu zahraničnú politiku?

Každá má plusy a mínusy. Ťah na bránu mala prvá Dzurindova vláda, najmä čo sa týka vstupu do EÚ a NATO. Dohnali sme ostatné krajiny ako Poľsko, Česko a Maďarsko. Je obdivuhodné, čo vtedy naši diplomati dokázali, veľmi ich za to obdivujem. Dnes sa pri rusko-ukrajinskej kríze ukazuje, že to bolo nielen strategické, ale životne dôležité rozhodnutie pre Slovenskú republiku. To, že sme členom EÚ a NATO, nám garantuje úroveň demokracie a právneho štátu. Neviem si predstaviť, že by sme za súčasných okolností neboli v EÚ a NATO.

Máte ešte kam rásť? Kde vidíte Globsec a svoj think-tank o desať rokov?

To, do akej miery sa nám podarí zvyšovať vplyv, nezávisí len od nás, ale aj od politiky, ktorú bude viesť slovenská a stredoeurópske vlády. Chcel by som, aby Globsec, Bratislava a Slovensko bolo miestom, kde sa budú oznamovať veľké medzinárodnopolitické iniciatívy, medzinárodnopolitické trendy. Na to sa na Slovensku musíme naučiť pozerať za horizont – nielen na seba, ale aj na svet. Je to ťažké, o to viac, že zahraničnopolitické témy sú na chvoste záujmu spoločnosti. Je to možno dané aj historicky, neboli sme zvyknutí riadiť vlastný štát a teraz to robíme a ešte chceme, aby sme spolurozhodovali o Európe a svete. Nemôže nám byť jedno, čo sa deje okolo nás – v dnešnej otvorenej ekonomike ak sa niečo stane v USA, bude to mať dôsledky aj pre nás. Nie sme izolovaný ostrov, fungujeme v medzinárodnom priestore, ktorý chceme spoluformovať.

Máte v hlave aj iné projekty?

Chcel by som našu organizáciu viac „zmedzinárodniť“, mať napríklad zastúpenie v Bruseli, aby sa nám podarilo byť hlasom strednej Európy uprostred európskych inštitúcií. Jedným z našich cieľov je mať aj čoraz väčší počet projektov mimo Slovenska. To je naša stratégia do budúcnosti – vyviezť značku Globsec, ktorá si získala rešpekt, ďalej. Do istej miery s tým začíname už aj tento rok, keď pripravujeme sériu stretnutí k programu budúcoročného Globsecu v zahraničí, napríklad vo Washingtone.

Slovensko je malá krajina, ale vám sa podarilo preraziť aj v zahraničí. Čo by ste odporučili, ak by chcel niekto podobný úspech zopakovať napríklad s biznisom?

Nemať mentálny komplex malej krajiny. Zabudnime, že sme malí. Našu veľkosť neurčuje počet obyvateľov, ale intelektuálna sila, ktorú vieme vyprodukovať. Máme šikovných ľudí, ktorí sa vedia presadiť v zahraničí. Tiež som rozmýšľal, či zostanem na Slovensku, ale nakoniec som sa rozhodol, že svojou maličkosťou pomôžem budovať značku regiónu. Nesúhlasil som s tým, že Slovensko je malé – z tohto nesúhlasu vznikol Globsec a všetkých sme presvedčili, že aj u nás môže prebiehať veľká medzinárodná diskusia. A keď je to možné na tejto úrovni, je to možné aj na iných, napríklad v podnikaní. Netreba myslieť v rámci slovenských hraníc, ale európsky a globálne.

Viete si predstaviť inú kariéru, napríklad v politike?

Dal som všetko do budovania niečoho, čo má svoje meno, je to kombinácia podnikavosti a služby pre krajinu. Beriem to ako svoje dieťa a nechcem to opustiť. Keby som dnes nerobil Globsec, asi by som podnikal, chýbal by mi však pocit služby pre krajinu. V budúcnosti však nevylučujem ani politickú dráhu, to však nie je cieľ, ku ktorému sa snažím ísť.

Partneri projektu:

Official image partner: