Richard Sulík je lídrom kandidátky SaS do Európskeho parlamentu, s ktorým má bohaté skúsenosti. V rozhovore hovorí, ako funguje europarlament, čo sa v ňom dá ovplyvniť a čím by chcel prispieť k presadzovaniu záujmov Slovenska.
Účasť vo voľbách do Európskeho parlamentu je na Slovensku nízka. Prečo?
Pred desiatimi rokmi bola účasť trinásť percent, pred piatimi 22 percent. Myslím si, že teraz bude opäť vyššia, možno nad tridsať percent. Je to síce stále málo, ale predsa len rastie. Ľudia si myslia, že EÚ nemá vplyv na ich život. Ale aj to sa mení. Paralelu vidím v našom programe. V roku 2009 mal tritisíc slov. O päť rokov neskôr už mal päť a pol tisíca slov. V roku 2019 mal 15- a teraz má 19-tisíc slov. A nie je to tým, že by sme teraz písali omáčky.
Prečo je taký rozsiahly?
Je tam 160 konkrétnych bodov, ktoré sú tam preto, aby ľudia vedeli, ako budeme hlasovať a čo budeme presadzovať a podporovať. Vplyv Európskej únie na bežný život ľudí rastie, či chceme, alebo nie. Preto si myslím, že bude rásť aj volebná účasť.
Ako a do akej miery dokáže poslanec, ktorý sa dostane do europarlamentu, ovplyvniť tam prijímanú legislatívu?
Samotné nariadenia a smernice ovplyvňujú našu domácu legislatívu viac ako z polovice, takže vplyv je veľký. Je tam síce 705 poslancov a po voľbách ich bude 720, ale hlasovania bývajú veľmi tesné. Jedným z príkladov bolo hlasovanie o povinných kvótach, ktorými chce Európska únia veľmi nešťastným spôsobom riešiť ilegálnu migráciu. Boli prijaté iba o dvadsať hlasov. Mnohé až kontroverzné body, ako je zákaz spaľovacích motorov, povinné kvóty alebo teraz právo veta, prechádzajú tesnou väčšinou. Čiže vplyv europoslanca je čoraz väčší.
Lenže stále platí, že europoslanec netvorí legislatívu, iba o nej hlasuje.
Poslanci nemajú legislatívnu iniciatívu. To znamená, že nevedia navrhovať zákony, ale môžu ich dvomi spôsobmi pripomienkovať. Jednak v takzvaných trialógoch a aj neskôr, keď sa o nich hlasuje. Zákony navrhuje Komisia alebo Rada, následne idú na schválenie do Európskeho parlamentu.
Ako funguje trialóg?
Zástupcovia Rady, Komisie a europarlamentu si sadnú a dolaďujú zákony, ktoré následne smerujú do Európskeho parlamentu. Čiže je možnosť vstupovať do tohto procesu. Otázka však je, kto sa na nich za Európsky parlament zúčastňuje, kde sa dá do nich vstupovať a rokovať. Každý návrh zákona dostane spravodajcu, ktorého poslanci dohodnú na úrovni frakcií. Každá frakcia môže tiež nominovať jedného tieňového spravodajcu, ktorý môže do procesu vstupovať.
Takže kľúčovú rolu v Európskom parlamente hrajú frakcie. Do ktorej patrí SaS?
Podmienka na vznik frakcie je najmenej 25 poslancov minimálne zo siedmich krajín. Takže keď sa dajú dokopy, môžu si vytvoriť novú frakciu. Preto ich počet nie je stály. Momentálne ich je sedem. My sme súčasťou frakcie, ktorá vznikla asi pred pätnástimi rokmi, volá sa Európski konzervatívci a reformisti. V ECR sme, odkedy som sa stal europoslancom, čiže desať rokov.
Ste s ňou spokojný?
Viac-menej áno, i keď aj to sa mení. Na začiatku bola súčasťou tejto frakcie nemecká AfD, ktorá v súčasnosti už pre mňa ako strana nie je uveriteľná. Ale vtedy tam boli renomovaní nemeckí ekonómovia. Len tá strana zhnedla a frakciu opustila. Teraz sa rieši, či máme prijať Fidesz. Ak by sa to napriek nášmu nesúhlasu stalo, z frakcie by sme vystúpili.
Kľúčové sú asi tie najväčšie frakcie.
Najväčšou frakciou sú ľudovci z EPP, druhou najväčšou sú Socialisti a demokrati, odkiaľ vystúpili poslanci Smeru.
Poslanci, ktorí nie sú súčasťou frakcie, sú viac-menej zbytoční, však?
Keď ste politický bezdomovec, neviete sa stať tieňovým spravodajcom.
Na to, aby eurposlanec niečo presadil, mal by byť členom niektorej veľkej frakcie?
Nutne nemusí byť členom veľkej frakcie, lebo svojho spravodajcu má každá frakcia. Ale ak nie ste v žiadnej frakcii, tak vás neprizvú k stolu.
Keď sa pozeráte na europoslancov, ich aktivita je asi rôzna.
Sú tam veľké rozdiely, aj preto sa robia rôzne rankingy a vyhodnotenia. Napríklad čo sa týka mojej celkovej aktivity, bol som tesne v prvej tristovke. Takéto komplexné hodnotenie poslancov europarlamentu zaniklo a teraz sa vyhodnocujú rôzne disciplíny. Napríklad Eugen Jurzyca je, čo sa týka počtu hlasovaní, tretí z celého parlamentu. A potom je tam ešte iná disciplína, a to je vysvetlenie hlasovania. Čiže keď napíšete, prečo ste hlasovali tak, ako ste hlasovali. A Eugen Jurzyca má takýchto vysvetlení 1 800 a je na prvom mieste z celého europarlamentu. Dal si najväčšiu námahu s vysvetľovaním, prečo hlasoval tak, ako hlasoval.
Keďže sa o europarlament ľudia príliš nestarajú, môže sa stať, že slovenskí europoslanci niečo prezentujú v kampani a nakoniec sa v parlamente správajú inak?
Veľmi dobrý príklad sú páni poslanci Martin Hojsík a Michal Šimečka. Tí hovoria, že podporujú jadrovú energetiku. V Európskom parlamente od roku 2019 bolo 25 hlasovaní, kde mohli podporiť alebo nepodporiť jadro. Väčšinou ho nepodporili. Vyhodnocoval to think tank EÚ Matrix. A ukázalo sa, že najmenej jadrovú energetiku podporuje Progresívne Slovensko a Smer, najviac SaS.
Môže sa po eurovoľbách vo fungovaní Európskeho parlamentu niečo výraznejšie zmeniť?
Práveže očakávam dosť veľké zmeny, pretože silnie kvázipravica. Skôr by som to nazval hlasmi, ktoré idú proti čoraz väčšej integrácii. Očakáva sa, že sa celý europarlament posunie smerom k menšej integrácii. Už v súčasnosti prechádzajú mnohé hlasovania len pár hlasmi.
Menej integrácie je dobré či zlé riešenie?
Myslím si, že viac integrácie je zlé riešenie. Integrácia je extrémne náročný a dlhodobý proces. Keď sa pozriete na posledných 45 rokov, tak integrácia výrazne pokročila. A zároveň s ňou výrazne pokročila klesajúca konkurencieschopnosť Európskej únie a význam európskej ekonomiky vo svete. Keď 45 rokov integrujeme a podiel európskej ekonomiky na celosvetovej ide z jednej štvrtiny na jednu osminu, tak jednoznačne hovorím, že integrácia nie je dobrá.
Nie je to náhodou najmä z dôvodu klesajúcej demografie?
Význam Európskej únie vo svete klesá nielen preto, že sa inde rodí viac detí. Napríklad populácia v Číne už nerastie, no Európska únia význame klesá ďalej.
Ako zabezpečiť zvýšenie európskej konkurencieschopnosti?
Európska únia si dáva príliš veľa protichodných cieľov. Zelená dohoda je vyslovene protichodný cieľ k tomu, aby rástla konkurencieschopnosť. Keď zakážete autá so spaľovacími motormi, tak jedným rozhodnutím zabijete 120 rokov ich vývoja, v ktorom bolo viacero krajín EÚ svetovou špičkou. Teraz sa úplne dobrovoľne vzdali tejto významnej komparatívnej výhody oproti iným kútom sveta. Alebo zakázať jadrové elektrárne? Teraz máme prúd drahý a nestabilný. A potom sa čudujeme, že klesá konkurencieschopnosť. Takže konkurencieschopnosť neklesá výlučne v dôsledku demografie.
A čo absencia jednotného trhu?
Problém nesúvisí s tým, že nemáme úplne dokonalý jednotný trh, ale s tým, že máme príliš veľa nezmyselných regulácií. Firmy s nimi zápasia namiesto toho, aby zápasili o zákazníkov, lepšie produkty a nižšie ceny.
Nie je problém v tom, že je regulácia rozdrobená naprieč všetkými štátmi?
Ale to predsa vytvára prostredie súťaže pre krajiny. Môže sa stať, že si v niektorej krajine zvolia socialistov a oni to tak regulujú, až sa tam nedá pohnúť. Firmy však majú možnosť odsťahovať sa do inej krajiny. Keď sme spravili daňovú reformu v roku 2004, stovky firiem sa z Česka a Maďarska presunuli sem. Čiže takáto súťaž je úplne v poriadku. Práveže si myslím, že to nabáda krajiny, aby sa snažili byť lepšie ako susedia. Problém je v tom, že Brusel si jednak dáva ambiciózne ciele v príliš veľa oblastiach a jednak má množstvo protichodných cieľov. V 2007 začali písať lisabonskú stratégiu, ktorú prijali v roku 2010, a tam sa písalo, že do roku 2020 chce byť EÚ najkonkurencieschopnejším hospodárskym priestorom sveta. Teraz o tom už nikto nehovorí.
Prečo o tom nikto nehovorí?
Mal to byť pomník pre predsedu Európskej komisie Josého Barrosa. Prišiel Jean-Claude Juncker, ktorý má svoj pomník vo forme investičného balíčka. Pri tom sa už menej hovorilo o konkurencieschopnosti. A Ursula von der Leyenová to úplne ignorovala. Tá chcela mať svoj pomník vo forme Fit for Fifty Five, teda 55-percentného zníženia emisií. Rozhodnutie o tom nebolo racionálne na základe faktov s vyčíslenými vplyvmi. Bolo dogmatické. Povedalo sa, že to musí byť stoj čo stoj, o tom sa nesmie diskutovať. Až krátko pred týmito eurovoľbami sa to začína meniť a čoraz viac ľudí hovorí – v poriadku, poďme znížiť emisie o 55 percent, len mi povedzte, koľko ma to bude stáť. A to dodnes nie je vyčíslené. Práve to sú najväčšie prekážky v konkurencieschopnosti.
Ako zracionalizovať politiku Európskej únie?
Mám veľmi dobrú odpoveď na otázku, prečo politika nie je racionálna, ale nemám žiadne riešenie. Ten dôvod je, že na získanie mandátu v demokracii potrebujete úplne iné kvality a schopnosti ako na výkon mandátu. Na získanie mandátu musíte byť superdobrý marketér, musíte vedieť ľudí strhnúť, možnože ich aj oklamať. A po voľbách vlastne potrebujete presný opak. Po voľbách potrebujete fakty, racionálne rozhodnutia, precíznu prácu, excelovské tabuľky. A preto je to také ťažké. Často vyhrajú ľudia, ktorí sú výborní marketéri, ale zlí manažéri. A v Európskej únii je to to isté.
Máte záujem prispieť k zmene EÚ posunom doprava?
Už dnes sme súčasťou toho posunu. Stačí si pozrieť náš program, ktorý veľmi jasne hovorí, že EÚ áno, ale s rozumom. Zvyšok programu je o tom, aké zaujmeme stanovisko pri hlasovaniach.
Keď si porovnáme váš program s inými stranami, v čom ste odlišní?
U nás nenájdete taký bod, ktorý by žiadna iná strana nemala. Je to skôr kombinácia. Sú tam body, ktoré máme my a majú ich aj strany koalície, ale nie strany z opozície. Napríklad hovoríme, že právo veta zostane doma. Ďalší taký bod sú povinné kvóty. Tam sa Progresívne Slovensko až tak jasne nevymedzuje a nestavia sa proti nim. Teraz, keď bolo o nich hlasovanie, sa poslanci Progresívneho Slovenska zdržali a tým vlastne prispeli k tomu, že povinné kvóty prešli.
Ste liberálna strana. Ako vnímate predvolebné bilbordy s nápismi Zastavme liberalizmus z Bruselu? Nie je to zamieňanie ekonomického a kultúrneho liberalizmu?
Liberalizmus znamená viac osobnej slobody. Je však úloha politológov, aby jasne stanovili, čo je čo. Lebo potom to, samozrejme, komplikuje spoločenskú debatu. Ja si pamätám, že Ľuboš Blaha vykrikoval, že som neoliberál. A pritom neoliberál je menší liberál ako liberál, lebo neoliberáli hovoria, že v ekonomickej oblasti je sloboda fajn, ale predsa len niekde je lepšie, keď do toho vstúpi štát.
Kde je rola štátu v ekonomicky slabých krajinách, ako je Slovensko? Nemal by byť štát viac paternalistický?
Štátna podpora je vždy ošemetná vec. Nehovorím, že v žiadnom prípade nikdy ani cent, ale pred tým, ako pôjdeme brať peniaze daňovníkom a budeme ich pchať do súkromných firiem, odstráňme všetky bariéry, ktoré existujú. Momentálne je to obmedzovanie firiem. Je to stále viac dusenie tých, ktorí chcú podnikať.
Aký výsledok by vás potešil v eurovoľbách?
Vyzerá to podľa prieskumov tak, že jeden mandát by sme mohli mať. Hovorím to opatrne, lebo aj to platí len v prípade, že naši voliči reálne 8. júna vstanú a pôjdu k urnám. Keby motyka vystrelila a mali by sme dva mandáty, tak by nás to, samozrejme, veľmi potešilo.
Keď sa pozrieme na to päťročné obdobie europoslanca, čo by ste tam chceli dokázať?
Na to neexistuje odpoveď, napríklad že chcem spraviť daňovú reformu, a keď ju spravím, tak som so všetkým spokojný. V Európskej únii neviete urobiť nejakú jednu konkrétnu vec a už vôbec nie za krátky čas. Ale viete urobiť mnoho dobrých vecí, ktoré následne viete spísať do odpočtu. Ale predsa len, ak sa pýtate na jedinú vec, tak by to bolo zrušenie zákazu spaľovacích motorov. Možno to bude najvýznamnejšia vec, napriek tomu to bude možno len jedno percento z našej celkovej aktivity.
