Architekt Tomáš Labanc Zdroj: Maňo Štrauch
Oživiť priestor
Železničnú trať, ktorá prechádza rakúskym Amstettenom, obyvatelia nazývajú riekou. Zrejme preto, že dvadsaťtisícové mesto pretína na polovicu, i keď namiesto vody ním „pretekajú“ vlaky. Poloha železničnej tepny v centre je výhodná, no prináša so sebou aj problémy. Napríklad otázku, čo s nevyužívanými priestormi, ktoré pozdĺž trate ostali po modernizácii dopravy. Práve tento problém bol jedným zo zadaní posledného, dvanásteho ročníka súťaže Europan.
Medzinárodná porota rozhodla o tom, že najlepšie riešenie predložil architekt Tomáš Labanc, v spolupráci so španielskym kolegom Ramonom Bernabem Simom.
Na vizualizáciách, ktoré T. Labanc ukazuje na monitore, nesvietia nablýskané budovy. Súvisí to s tým, že zadania súťaže Europan sa neorientujú na navrhovanie prestížnych stavieb a atraktívnych lokalít. Programovo cielia skôr na problémové mestské územia, s ktorými samosprávy potrebujú pohnúť a ktoré si vyžadujú kompetentný zásah. „Ide často o takzvané non-places, čiže (ne)miesta, bez konkrétneho využitia či obývania,“ vysvetľuje T. Labanc. Úlohou architektov je vyriešiť, ako takéto miesta priviesť opäť k životu. Viac než o navrhovanie konkrétnych budov pritom ide o urbanistický rozvrh daného územia. Zadaním tu nie je futuristický dizajn, ale premyslený a pre mesto často existenčne dôležitý vstup do jeho organizmu.
Návrh urbanistického riešenia priestorov železnice v Amstettene od Tomáša Labanca a Ramona Bernabe Sima.
Záruka realizácie
T. Labanc odišiel hneď po štúdiu pracovať do Číny, odkiaľ cítil pulzujúci potenciál. Univerzálny jazyk architektúry mu však aj od počítača v Šanghaji umožňuje vstupovať do výziev po celom svete. Stelesňuje tak prototyp architekta, na ktorého smeruje súťaž Europan. Od roku 1988 sa obracia na európsku architektonickú obec, ktorej predkladá relevantné úlohy. Cieli na profesionálov do štyridsať rokov, čiže tých, ktorí už majú skúsenosti, ale možno stále čakajú na zásadnú príležitosť.
Materská organizácia Europanu sídli v Paríži a okrem nej pracujú v jednotlivých zúčastnených krajinách lokálne zastúpenia. Europan funguje ako dôležitý mediátor a prostredník medzi samosprávami, investormi a architektmi. Bunky v jednotlivých krajinách majú za úlohu určiť možné a potrebné miesta architektonického zásahu, koordinovať komunikáciu s mestom a vlastníkom pozemkov, vyhlásiť a vyhodnotiť súťaž a predovšetkým dbať na rozbehnutie realizácie víťazného riešenia. Keďže Europan zabezpečuje import intelektuálneho potenciálu z celoeurópskeho priestoru, je okrem súťaže zároveň relevantným think-tankom architektúry.
Na otázku, čo najviac motivuje zapojiť sa do súťaže Europanu, T. Labanc bez rozmýšľania odpovedá, že je to vysoký predpoklad uskutočnenia projektu. Čiže vedomie, že v prípade úspechu v súťaži neostane odvedená práca len v zásuvke či ako ozdoba na internetovej stránke. Ako ďalej architekt dodáva, pravdepodobnosť uvedenia projektu do praxe závisí do istej miery aj od krajiny, v ktorej sa lokalita nachádza. V zakladajúcich štátoch Europanu, napríklad v Rakúsku či Francúzsku, podporuje plynulú realizáciu nielen úroveň urbanistickej kultúry, ale aj fungujúca komunikácia medzi samosprávou, investormi a architektmi. Bezprostredne po slávnostnom odovzdaní hlavnej ceny v Amstettene preto nasledovalo prvé pracovné stretnutie architektov s vedením mesta a zástupcami rakúskych železníc, ktoré spravujú riešené územie. A ďalšie prípravné kroky sú už v kalendári. To je úroveň procesnej dynamiky, ktorou sa nemôže pochváliť každá krajina. Aj podľa toho sa potom architekti rozhodujú, kde by sa chceli realizovať.
Návrh riešenia pozemkov Siemensu s pozdĺžnymi otvorenými priestormi od Miriam Liškovej a Mariána Dušinského.
Ohybné mesto
Každý ročník súťaže Europan funguje pod hlavičkou nosnej témy. Naposledy bolo v centre pozornosti „adaptívne mesto“. To môže znieť paradoxne, keďže s architektúrou sa spája predstava tvorby budov či miest, ktoré majú pretrvať roky. Ale práve v tom je problém. Zmeny v demografii, doprave alebo výrobných procesoch si vyžadujú architektúru, ktorá je schopná na ne reagovať či dokonca s nimi dopredu rátať.
Príkladom na to je oživenie železničného územia v Amstettene alebo prerod kasární v nemeckom Heidelbergu na civilné využitie, s ktorým sa do užšieho výberu Europanu dostali architekti Martin Boleš a Erika Bányayová. A platí to aj o druhom víťaznom projekte v réžii slovenského tímu. Architekti Miriam Lišková a Marián Dušinský zamierili taktiež do Rakúska, konkrétne na viedenské pozemky firmy Siemens v mestskej časti Floridsdorf.
Heslo adaptability tu jednak znamenalo otázku, ako územie pôvodných výrobných priestorov, ktoré časom zmenili funkciu, prispôsobiť potrebám Viedne. Čiže mesta, do ktorého každoročne pribudne dvadsaťtisíc nových obyvateľov a ktoré si napriek tomu dokáže udržiavať vysokú úroveň kvality života. Slovenský tím k tomu prispel návrhom, ktorý industriálne územie mení na miesto rôznorodého využitia.
Výsledkom je návrh systému, podľa ktorého možno riešiť zastavanosť v tomto území. Architekti opäť nepredložili úplne presnú predstavu, kde by chceli mať desaťposchodovú budovu, škôlku či stromovú aleju. To ani nebol účel. Návrh je nosnou kostrou, ktorá obsahuje vonkajšie priestory, kde by mal fungovať verejný život, a zástavbu, ktorej využitie bude závisieť od budúcich vzniknutých podmienok.
Dôraz na adaptabilitu zároveň znamená, že schopnosť prispôsobiť sa je súčasťou samotného architektonického návrhu. Čiže sa vopred myslí na to, že v priebehu času sa môžu požiadavky na využitie daného územia zmeniť. Architekti dávajú riešenému územiu identitu, no zároveň nastavujú jeho tvárnosť do budúcnosti. Aby o pätnásť rokov nebolo treba zase všetko zbúrať a postaviť nanovo.
Riešenie civilného využitia kasární v Heidelbergu, na ktorom sa podieľali Martin Boleš a Erika Bányaová.
Bez Slovenska
Čitateľ sa pravdepodobne bude pýtať, či aj Slovensko profituje z takéhoto kumulovania architektonického know-how. Odpoveď je záporná. Krajina bola súčasťou súťaže Europan počas troch ročníkov v rokoch 1994 až 2000. Predmetom zadaní boli vtedy lokality súvisiace s bratislavskou Vydricou a sídliskami Ťahanovce v Košiciach a Sekčov v Prešove. Potom sa Slovensko zo súťaže vytratilo.
Dôvodov bolo viac. Ako dnes spomína architekt Viktor Malinovský, v tom čase sekretár zastúpenia Europanu na Slovensku, jedným z faktorov bolo, že víťazné súťažné návrhy sa nerozvinuli do fázy realizácie. Čo je jeden zo zásadných pilierov súťaže. „Bratislavská a košická lokalita sa nedostali ani do etapy podrobnejšieho spracovania súťažných návrhov. V prípade Vydrice nebol víťazný projekt prijatý odbornou a laickou verejnosťou. Pri Ťahanovciach narazilo súťažné riešenie na nevyjasnené vlastnícke vzťahy a absenciu financií na podrobnejšie rozpracovanie projektu. A v Prešove prvú cenu neudelili,“ vysvetľuje V. Malinovský.
Na ukončení účasti Slovenska v Europane sa podieľalo aj opadnutie pôvodnej eufórie a nedostatok peňazí na samotný chod slovenskej bunky súťaže v rámci Spolku architektov Slovenska. Na oživenie záujmu by bol preto potrebný aj impulz z architektonickej obce.
Zásadným dôvodom neúčasti Slovenska v európskej sieti architektúry však bol i je slabý záujem slovenských miest riešiť urbanistické problémy formou súťaže. „V šiestom ročníku sme oslovili viac miest s ponukou získať riešenie vybraných problémových území prostredníctvom Europanu. Nedá sa však povedať, že by sa slovenské mestá hrnuli do toho, aby mali na svojom území dielo, ktoré vzniklo v rámci medzinárodnej súťaže. Ambície a prestíž – to nie sú pojmy, ktoré by u nás veľmi rezonovali,“ vraví V. Malinovský. Ako pozitívna správa musí preto tentoraz stačiť, že ambície nechýbajú slovenským architektom, ktorí si chodia zbierať európske ceny.
