Hellebrandt: Pseudorodinný balíček vytláča z rozpočtu kvalitné opatrenia

Tomáš Hellebrandt študoval na prestížnych školách v zahraničí a na Slovensko sa vrátil s cieľom pomôcť krajine. Z ministerstva financií vedeného Igorom Matovičom však rýchlo odišiel. V rozhovore rozpráva, čo bolo dôvodom jeho obchodu, ako aj o svojich skúsenostiach a víziách.

Dlhé roky ste študovali v zahraničí, ako ste sa tam dostali?

Zo Slovenska som sa odsťahoval, keď som mal desať rokov. Asi to počujete aj z môjho prízvuku. Môj otec bol pilot a išli sme žiť do Dubaja, kde som študoval na anglickej škole. Odtiaľ nasledoval prirodzený posun do Anglicka na univerzitu. Dostal som sa na Oxford, kde som vyštudoval filozofiu, politológiu aj ekonómiu.

Najbližšia vám bola asi ekonómia.

Áno, spravil som si polročnú stáž na ministerstve financií za ministrovania Ivana Mikloša, následne som získal titul master na London School of Economics. Najprv som pracoval v Británii pre centrálnu banku pre ekonóma Adama Posena, ktorý bol prvým zahraničným členom menovej rady. Vychádzali sme spolu dobre a zrejme sa mu páčila moja práca, takže keď sa mu skončilo funkčné obdobie, pozval ma do USA, kde sa stal prezidentom Petersonovho inštitútu. Tam som päť rokov pracoval ako výskumný pracovník. Nikdy som neplánoval v Amerike ostať a po tejto skúsenosti som si povedal, že je čas vrátiť sa na Slovensko.

Dali ste prednosť Slovensku pred Amerikou. Prečo ste sa rozhodli vrátiť?

Dlhodobo som mal v pláne, že naberiem skúsenosti a vrátim sa. Vedel som, že chcem pracovať pre štát a v rámci svojich možností pomôcť zlepšiť kvalitu života na Slovensku. Navyše pre analytika, ktorý chce pracovať na zlepšovaní verejných politík, je malá krajina ako Slovensko v mnohých veciach zaujímavým miestom na prácu, pretože ponúka príležitosť pracovať na širšom okruhu vecí.

Aký je rozdiel v kultúre verejných inštitúcií v zahraničí a na Slovensku?

V Británii je silnejšia deľba medzi politikou, štátnou správou a mimovládnym sektorom. V rámci verejných inštitúcií je jasnejšie definovaný okruh pozícií, ktoré je možné obsadzovať politickými nominantmi, a zvyšok štátnej správy je silne profesionálny.

Človek, ktorý chce robiť analytickú prácu, má na výber, či chce ísť do štátnej služby, kde vie, že je obmedzený vo verejných vyjadreniach. Alebo ide do mimovládnych think tankov, kde sa môže verejne vyjadrovať a vstupovať do verejnej diskusie, ale na druhej strane má menší vplyv na proces tvorby verejných politík. Na Slovensku je to tak, že mimovládny sektor je podfinancovaný a verejná angažovanosť štátnych zamestnancov sa možno toleruje viac. Zároveň tu však nie je taká kultúra úcty k ich odbornosti.

Tým naznačujete nízku schopnosť ovplyvniť fungovanie ministerstva financií?

Pri aktuálnom ministrovi financií bola neúcta k analytickej práci kameňom úrazu. Môžem to porovnať s pánom Eduardom Hegerom ako ministrom financií, kde som určite cítil väčší záujem vypočuť si názory Útvaru hodnoty za peniaze (ÚHP) v dôležitých témach, ktoré boli aj jeho témami.