Britská Strana nezávislosti Spojeného kráľovstva (UKIP) opäť nahnala strach politikom hlavného prúdu nielen v Británii, ale aj na kontinente. Začiatkom mája totiž dosiahla s 25 percentami hlasov v regionálnych voľbách historický úspech. Nebol to zlý výsledok pre stranu, ktorú premiér David Cameron pred pár rokmi označil za spolok „pojašencov, cvokov a skrytých rasistov“.
Donedávna bola naozaj skôr okrajovou stranou, nemala pre väčšinový volebný systém poslanca v Dolnej snemovni a realizovala sa predovšetkým v Európskom parlamente (EP), kam sa volí pomerným systémom. Čo je celkom irónia, pretože UKIP je typickou protestnou stranou, burcujúcou proti prisťahovalcom a predovšetkým proti Európskej únii. A jej mediálne šikovný šéf Nigel Farage v EP pútal pozornosť zábavnými a úplne demagogickými prejavmi proti únii, ktoré zbierajú rekordy na YouTube.
Konzervatívci boli voči UKIP vždy ostražití, pretože loví v ich voličských vodách. Ale výsledky regionálnych volieb vyvolali skutočnú paniku. Už aj tak silné protieurópske krídlo toryovcov začalo volať, aby D. Cameron posunul sľúbené referendum o členstve v únii už pred parlamentné voľby v roku 2015. A niekdajší minister financií Nigel Lawson rovno vyzval na odchod z EÚ. Bokom zostávajú triezve hlasy, že aj keď sa budú toryovci snažiť byť ešte euroskeptickejší, nepomôžu tým sebe, ale len UKIP.
Napriek všetkým britským špecifikám je však úspech UKIP súčasťou širšieho vzopätia politických síl v Európe, ktoré sú euroskeptické až protieurópske. Či už to bol úspech talianskej strany komika Beppeho Grilla, alebo stále silnejúci krajne pravicový Národný front (FN) vo Francúzsku. A ukazuje sa, že na ľahkú váhu nemožno brať ani nedávno ustanovenú euroskeptickú stranu Alternatíva pre Nemecko. Podľa Charlesa Granta z londýnskeho Strediska pre európsku reformu je UKIP súčasťou celoeurópskeho fenoménu, pre ktorý nie je charakteristické len nepriateľstvo voči EÚ, ale voči zavedeným politickým stranám vôbec. K ich úspechu prispieva nepochybne vlečúca sa kríza. Myslím si však, že ich šanca na skutočný postup do prvej politickej ligy vo svojich krajinách je stále vzdialená, prinajmenšom tam, kde sa volí väčšinovo, teda v Británii a vo Francúzsku.
Niečo iné sú však voľby do EP. Vzhľadom na pomerný systém má väčšina strán zabezpečené zastúpenie a voľby doň sú často „protestné“. Voliči môžu dať priechod svojej nespokojnosti a pritom vedia, že ich hlas neovplyvní ich vládu, ale pomerne vzdialenú inštitúciu, o ktorej mnoho nevedia. Hlasujú preto menej „zodpovedne“ a vládne strany v nich dostávajú často na frak. Navyše voľby do EP mávajú nízku účasť, čo zvyšuje šancu strán s odhodlanými a/alebo naštvanými voličmi.
Aj keď do európskych volieb zostáva ešte rok, úspech UKIP už teraz vyvoláva obavy, že by sa spomenuté faktory mohli stretnúť a vytvoriť „dokonalú búrku“ v podobe veľkého počtu protieurópsky naladených poslancov.
Popri UKIP má veľkú šancu aj FN a M. Le Penová dokonca vyhlasuje, že eurovoľby vyhrá. Prezident François Hollande a jeho socialisti sú hlboko neobľúbení a pravica rozvrátená.
Keby sa do EP dostalo veľa otvorených populistov (v tom lepšom prípade), oslabilo by to jeho dôveryhodnosť. Mohlo by to znamenať aj riziko „veľkej koalície“ proti euroskeptikom, a teda ďalšie zahmlenie rozdielov medzi jednotlivými prúdmi v parlamente a ich ešte väčšiu nečitateľnosť pre voličov. A to v čase, keď sa parlament po Lisabonskej zmluve, ktorá mu dala viac právomocí, stáva čoraz dôležitejším hráčom.
Hlavné frakcie v EP, pravica, socialisti aj liberáli, chcú oživiť záujem voličov o eurovoľby tým, že do nich nasadia svojho kandidáta na šéfa Európskej komisie. Táto taktika má do volieb vniesť nadnárodné témy, zdôrazniť ich európsky rozmer a pritiahnuť viac voličov. Zatiaľ to však vyzerá, že najviac mobilizovaní sú v Európe protestní voliči.
Autor je spravodajca ČTK v Bruseli.
