Ako som tvrdila v predchádzajúcom komentári, USA v súčasnosti sledujú viacero, často si odporujúcich cieľov. Vzhľadom na štrukturálne trendy, ktoré poháňajú deindustrializáciu v rozvinutých ekonomikách, sa zdá byť presun výroby späť do USA (reshoring) málo pravdepodobný. Oveľa realistickejším cieľom je skôr fiškálny efekt. Súčasná americká administratíva tvrdí, že clá môžu generovať príjmy, čím v podstate prinútia zahraničné krajiny, aby nepriamo dotovali daňové škrty pre amerických obyvateľov.
Mnohým Američanom sa tento argument pravdepodobne javí ako presvedčivý. Napokon, čo je zlé na tom, ak sa uprednostnia národné záujmy? V skutočnosti tento prístup prináša mnoho problémov. V prvom rade administratíva ignoruje pravdepodobnosť – ba až istotu – odvety. Keď obchodní partneri zareagujú recipročnými opatreniami (čo sa zvyčajne stáva okamžite), prínosy z jednostranného zvýšenia ciel sa rýchlo zmenšia. Je pravda, že administratíva prezidenta Donalda Trumpa verí, že ekonomická sila USA je dostatočná na udržanie výhod napriek protiopatreniam. No pozoruhodným dôsledkom nedávnych politických rozhodnutí je, že všetci hlavní obchodní partneri Ameriky sa proti nej zomkli. Rokovať s malou ekonomikou ako Kolumbia je jedna vec; čeliť zároveň odvetným krokom zo strany Číny, Európskej únie a partnerov dohody USMCA (Spojené štáty – Mexiko – Kanada) je však niečo úplne iné.
To poukazuje presne na problém, ktorý mali multilaterálne obchodné dohody – najprv v rámci Všeobecnej dohody o clách a obchode (GATT), a neskôr v rámci Svetovej obchodnej organizácie (WTO) – vyriešiť. Ako ukázali ekonómovia Kyle Bagwell a Robert W. Staiger v prelomovom článku „Ekonomická teória GATT“, obchodné dohody existujú na riešenie klasickej dilemy väzňa: veľké ekonomiky majú motiváciu zaviesť jednostranné clá na zlepšenie svojich obchodných podmienok, no ak tak konajú všetky krajiny, výsledkom sú preteky, z ktorých každý vyjde horšie. Reciprocita a zásada nediskriminácie medzi obchodnými partnermi boli inštitucionalizované práve preto, aby sa predišlo takémuto scenáru. Tieto princípy tvorili základ systému, ktorý efektívne fungoval desaťročia, až kým sa znovu neobjavili geopolitické záujmy.
Povojnový obchodný systém vychádzal z predpokladu, že krajiny prirodzene sledujú maximalizáciu vlastného ekonomického blahobytu. V posledných rokoch však americká obchodná politika čoraz častejšie sleduje iný cieľ: zabrzdiť ekonomický vzostup konkurentov, najmä Číny. Tento cieľ sa stal nadradeným aj voči snahe zabezpečiť prosperitu pre občanov USA. V tomto svetle sa súčasná tarifná stratégia prezidenta Trumpa zdá pochopiteľnejšia – nemusí síce prinášať priamy osoh americkej ekonomike, no to ani nie je jej hlavným cieľom. Účelom je poškodiť ostatných. Tento posun nastoľuje zásadnú otázku: Je multilaterálny obchodný systém v čoraz viac geopoliticky rozdelenom svete zastaraný? Nedávna pracovná štúdia naznačuje, že nie je. Pokiaľ USA (alebo akákoľvek iná veľká ekonomika) stále pripisujú nenulovú hodnotu vlastnému blahobytu, existuje silná motivácia na medzinárodné vyjednávanie a spoluprácu. Konkrétne výsledky týchto rokovaní – napríklad úroveň ciel – sa môžu zmeniť, ale základná logika globálnej ekonomickej koordinácie zostáva zachovaná.
Aj keď krajiny nie sú motivované len absolútnym ekonomickým ziskom, ale aj svojím relatívnym postavením (čo často vedie k politike zameranej na oslabenie rivalov), stále existuje dôvod na vyjednávanie. Štáty majú záujem dosahovať výsledky, ktoré zvýšia ich vlastný blahobyt bez nutnosti zhoršenia postavenia konkurentov. A práve takéto výsledky umožňujú multilaterálne dohody. Spolupráca by nedávala zmysel len vtedy, ak by krajiny cielene usilovali o Pyrrhove víťazstvá – teda o také, ktoré škodia protivníkom bez ohľadu na vlastné náklady. Hoci logika spolupráce pretrváva, inštitucionálny rámec, na ktorom stojí globálny obchod, sa musí prispôsobiť. Ak je to tak, súčasné zintenzívňujúce sa obchodné napätie možno vnímať ako bolestivý, no prechodný stav, ktorý otvára cestu k novému multilaterálnemu rámcu lepšie zohľadňujúcemu meniacu sa rovnováhu síl.
Takýto výklad dáva priestor pre opatrný optimizmus. Ak sa tento prechod podarí riadiť efektívne, mohol by viesť k novému, politicky udržateľnému systému svetového obchodu. Riziká sú však nemalé. Protektcionizmus a ekonomický nacionalizmus môžu spôsobiť dlhodobé škody, ak sa vymknú spod kontroly. Ak sa obchodná politika úplne premení na nástroj geopolitického zápasu, priestor pre spoluprácu môže zmiznúť úplne. Dejiny sú plné neplánovaných udalostí. Nezostáva nám iné, len dúfať, že si dnešní lídri uvedomujú, o čo ide – skôr, než bude neskoro.
Copyright: Project Syndicate, 2025 www.project-syndicate.org
