Programové tézy novej vlády neriešia základné problémy dôchodkového systému

Na strane druhej Ivan Švejna, ktorý pred viac ako desiatimi rokmi stál pri zrode rozsiahlej dôchodkovej reformy. Zastával čo najsilnejší druhý pilier a postupné oslabovanie pozície štátneho systému, aby sa znížil jeho negatívny vplyv na štátny rozpočet. Pracovnú skupinu viedol za ministra Ľudovíta Kaníka, jeho druhý pilier opakovane označoval premiér Robert Fico za podvod, J. Richter zasa za fiasko.

O krokoch predchádzajúcej vlády si I. Švejna myslí podobné veci: takzvaná anuitná novela bola podľa neho „najhorší Richterov zákon“. Najhoršou zmenou podľa neho bolo znemožnenie takzvaného programového výberu, teda voľného čerpania nasporených prostriedkov po zakúpení minimálneho dôchodku. Po jej schválení poslal I. Švejna novelu pred Ústavný súd, keďže podľa neho obmedzuje právo občanov nakladať s vlastnými úsporami. Súd zatiaľ nerozhodol. Nový tajomník rezortu práce však má šancu zaviesť programový výber podľa vlastných predstáv: v rámci rokovaní o vláde si tento bod presadil do vládnych priorít.

Rast aktuálnej dôchodkovej hodnoty a valorizácia 1/2

Zrýchlenie starnutia

Programový výber je však relatívnou maličkosťou: týka sa v najbližších rokoch len zlomku ľudí, keďže samotný druhý pilier existuje len 11 rokov. Úspory v ňom by nestačili na významný výber po zakúpení minimálnej penzie. Pred aktuálnou vládou stoja oveľa väčšie problémy: kombinácia zrýchleného starnutia, rozbeh deficitu prvého piliera a pomalý rast veku odchodu do dôchodku. „V roku 2060 bude na Slovensku o 1,4 milióna menej ľudí v produktívnom veku,“ konštatuje hlavný ekonóm VÚB Zdenko Štefanides.

S tým, že v týchto rokoch sa začína starnutie obyvateľstva zrýchľovať a toto zrýchlenie potrvá najbližšie zhruba štvrťstoročie. „Patríme zatiaľ síce medzi tie mladšie krajiny, ale starnutie sa práve v týchto rokoch významne zintenzívni. Na jeho konci budeme patriť medzi najstaršie krajiny,“ dodáva demograf Boris Vaňo. Ak v súčasnosti sa na jedného dôchodcu skladá päť pracujúcich, podľa dlhodobých prognóz to v roku 2060 už bude len 1,6 pracujúceho človeka.

Hľadanie vhodného systému, ktorý by občanom doprial dôchodky – už len preto, že celý život platili odvody s prísľubom, že za to dostanú penziu – a zároveň nezruinoval verejné financie, je hlavnou úlohou dua Richter-Švejna. Ten istý J. Richter však v minulej vláde všetky bolestivejšie, aj keď nevyhnutné kroky odložil na obdobie po nedávnych voľbách. V tomto roku ministerstvo prvýkrát vyhlási zvyšovanie penzijného veku o rast priemernej doby dožitia zo súčasne platných 62 rokov.

Už teraz je pritom slovenský penzijný vek jeden z najnižších v EÚ, rásť by mal preto rapídnejšie než len o reálnu dobu starnutia. Na porovnanie, muž narodený v roku 1954 môže ísť na Slovensku do penzie už v tomto roku, v susednom Česku však až o viac ako rok neskôr. A v Nemecku by ešte pracoval o tri roky a dva mesiace dlhšie ako na Slovensku.

Napriek ekonomickým rozdielom sú tieto krajiny z hľadiska starnutia veľmi podobné: mohutné povojnové ročníky postupne odchádzajú do dôchodku, avšak nemajú adekvátnu náhradu, keďže miera pôrodnosti za ten čas klesla vo všetkých krajinách hlboko pod mieru prirodzenej náhrady. Ženy majú menej ako dve deti, na Slovensku je ten pomer dlhodobo okolo 1,4, podobne ako v Česku i Nemecku.

Ján Richter Zdroj: Martina Brunovská

Valorizácia inak

Jednou z rozpočtovo pozitívnych úprav krátkej Radičovej vlády bolo zavedenie valorizácie o pevnú sumu. Tento prístup relatívne zlepšuje postavenie ľudí s podpriemerným dôchodkom a, naopak, spomaľuje rast nadpriemerných penzií. Zatvára tak nožnice medzi vysokými a nízkymi dôchodkami.

Práve rozdeľovanie dôchodcov na veľmi bohatých a veľmi chudobných druhá Ficova vláda vyčítala Kaníkovej reforme. A zaviedla nárok na minimálny dôchodok, hoci je stále podmienený odpracovaním aspoň 30 rokov. S paušálnou valorizáciou však nesúhlasili niektoré strany Radičovej vlády, predovšetkým KDH.

Kde však prvá i druhá Ficova vláda zlyhala, bolo odstránenie