Profesor ekonómie: Ťažko sa riadi Únia, ktorá má toľko druhov syra

„Ak existuje niečo, v čom Taliansko určite kraľuje, tak je to kvalitné jedlo. Kultúra pitia kávy v kaviarni je výrazne talianska, prípadne francúzska. Fakt, že najväčšia sieť kaviarní na svete je akurát americká, je bolestivý,“ hovorí v rozhovore s významným ekonómom Tylerom Cowenom. Mimochodom, T. Cowen považuje Zingalesovu knihu z roku 2013, A Capitalism for the People, za najlepšie zhrnutie súčasných problémov americkej ekonomiky aj s náčrtom ich riešenia. Pôsobí na Chicago Booth School of Business.

Vyučujete lekcie o oligarchickom kapitalizme. Chicago Booth je biznis škola, tento predmet je skôr politickou ekonómiou. Aký je oň záujem?

Jeden rok som to isté vyučoval na Harvarde, bol som tam rok hosťujúcim profesorom. Povedali mi, že musím učiť, ale môžem si vybrať, čo len chcem. Dovtedy som učil hlavne postgraduálnych študentov, nikdy nie nižších. A práve tí sú vraj na Harvarde najzaujímavejší, nepokračujú v postgraduálnom štúdiu, ale rovno odchádzajú stať sa dôležitými mužmi. Tak som si povedal, že mám šancu ovplyvniť mladé mysle. Bavilo ma to a importoval som to sem. Tento rok tu robíme tieto lekcie prvýkrát.

Ako vnímate ako človek za oceánom, ale s európskymi koreňmi, vývoj v EÚ? Imigračná kríza, stredná Európa sa de facto obracia proti Únii. Hovorí sa o ekonomickej nestabilite, ale EÚ nie je veľmi nestabilná.

Podľa mňa je, ale to teraz nie je podstatné. Pred troma rokmi som napísal knihu Európa alebo nie?, vysvetľujem v nej talianskemu publiku výhody a nevýhody Únie, vyšla len v taliančine. Pretože v Taliansku máme dva prúdy: totálne antieurópsky a potom ten prudko proeurópsky, ktorý verí v dobro Únie viac než v Pannu Máriu. A to, uznáte, je v Taliansku podstatná vec. Nikto nie je medzi týmito dvoma tábormi. Rozprával som sa s množstvom ľudí v Taliansku, vytrhávajú moje vety z kontextu a na ich základe si ma premietajú ako zástancu jedného alebo druhého tábora. Takže keď o sebe čítam v médiách, vyznievam nekoherentne. Nikto sa veľmi nesnažil pochopiť, čo hovorím, a len moje slová využívali na podporu svojich názorov. Tak som o tom napísal knižku.

Ak nezastávate jasný postoj, ľahko vás zaradia na jednu aj druhú stranu...

Napísal som tiež článok Monnetova chyba. Jean Monnet bol jedným z otcov európskej jednoty. Jeho myšlienkou bolo, že Európa sa spojí pod tlakom krízy. Myslel si, že nejaký spoločný európsky duch nejestvuje, ale ak budú ľudia pod tlakom, rozhodnú sa zjednotiť. Podľa mňa je to veľmi leninský pohľad: malá elita si myslí, že je múdrejšia ako väčšina, a povedie ľudí „správnym smerom“ aj proti ich vôli. Pretože ak na zjednotenie potrebujete krízu, tak vlastne ľudí nútite rozhodnúť sa pod tlakom. Doteraz podľa mňa systém fungoval relatívne dobre. Využili sme ľahko dostupný rast vyplývajúci zo zrušenia obchodných bariér, vtedy bola EÚ veľmi populárna. Teraz vychádzajú na povrch tie nevýhody, a preto narastá ničivé napätie.

Čoho sa obávate?

Mám dve veľké obavy, hlavne čo sa týka Talianska. Pričom Taliansko je podľa mňa barometrom EÚ. Pretože ak Taliansko neprežije, tak neprežije EÚ ako celok. Ak prídete o Grécko, nič vážne sa nedeje, ale Taliansko je veľká krajina, jeden zo zakladateľov Únie. A nehovorím to len preto, že som Talian. A hlavne bez Talianska vám vznikne akási severoeurópska koalícia a celá EÚ bude mať zrazu inú príchuť. Prvou obavou je, že krajina odíde z EÚ v momente zúfalstva, to je také argentínske riešenie. Druhou obavou je pomalé odpájanie od EÚ. Hovorí sa tomu efekt varenej žaby, aj keď ten samotný príklad je nepravdivý – niekto mi povedal, že na to, aby ste žabu naozaj postupne uvarili, musíte jej najprv vybrať mozog.

Má vôbec význam udržiavať EÚ za každú cenu v súčasnej podobe, v smerovaní k čoraz väčšej harmonizácii?