Slovo objavovať je tu úplne namieste, pretože vydavateľská scéna mimo hlavných prúdov v ostatných rokoch produkuje záplavu kvalitných tlačených magazínov s najrôznejším tematickým zameraním. To všetko uprostred každodennej rétoriky o nastupujúcom konci printu. Pohrebným rečiam konkuruje atmosféra renesancie a zistenie, že digitálna mládež objavuje exotiku papiera.
Nový slovenský magazín Pyré. Zdroj: Pyré
Trvácna tlač
Na konci roka 2011 webový dizajnér Kai Brach oznámil klientom, že už nebude prijímať nové zákazky. Nesúviselo to s tým, že by ho tvorba stránok a aplikácií už nebavila. Uvedomil si však, že výsledky jeho práce podliehajú rýchlym zmenám a navrhnuté dizajny sa po updatovaní stránok navždy stratia. To bol jeden z dôvodov, prečo si ako nový spôsob sebarealizácie vymyslel tlačený časopis. Na začiatku bol riskantný krok na neznámu pôdu, no dnes už hrdo hlási vydanie siedmeho čísla svojho magazínu Offscreen.
Strategické nóvum, ktoré platí pre momentálnu vlnu printových časopisov, spočíva v tom, že sa orientujú na konkrétnu cieľovú skupinu, majú jasne zadefinovaný produkt a robia veci inak než mainstreamové médiá. Magazín Offscreen už názvom signalizuje, že sa zameriava na ľudí pracujúcich za monitormi, no osloviť ich chce v momente, keď majú všetky displeje vypnuté. Časopis prináša príbehy zaujímavých ľudí z digitálnej brandže, komunikuje ich v pomalom móde tlačeného média a navyše zabalené do kvalitného vizuálu. Tri až štyri tisícky čitateľov jedného vydania sú dôkazom, že aj online profesionáli si o svojich súkmeňovcoch radi prečítajú v hodnotne spracovanom printe.
Dôležitá kapitola novej printovej scény je úzky kontakt s čitateľmi. Preto aj K. Brach na blogu pravidelne informuje o všetkých svojich krokoch. Jeho transparentnosť siaha až tak ďaleko, že nemal problém zverejniť svoje finančné výsledky. Preto čitatelia vedia, že minulý rok mal príjmy zhruba 182-tisíc dolárov. Výdavky, ktoré zahŕňajú náklady na tlač, poštovné a ďalšie položky boli na úrovni 117-tisíc dolárov. Solitérny tvorca magazínu teda zarobil zhruba 65-tisíc dolárov pred zdanením. To znie ako full-time džob s perspektívou.
Šíriť sociálne
„Zdá sa, že čím viac čítame na obrazovkách, tým cennejší sa stáva print,“ hovorí Peter Biľak. Aj pre typografa žijúceho v Holandsku bola únava z digitálneho konzumovania informácií jedným z podnetov na rozbehnutie papierového magazínu. Časopis Works That Work sa minulý rok stal paralelným projektom k jeho tvorbe písem v štúdiu. Titul, ktorého tretie číslo práve vychádza, sa tematicky zameriava na dizajn, ale neukazuje štýlové produkty. Rozpráva zdanlivo nenápadné príbehy kreativity, ktoré ovplyvňujú náš každodenný život.
Prvý otáznik, ktorý musí každý ambiciózny vydavateľ vyriešiť, je spôsob financovania svojho papierového nápadu. Zháňať inzerciu do neexistujúceho média je ťažké a investovať vlastné peniaze zasa veľký risk. Jednou zo schodných ciest je crowdfunding, čiže finančná zbierka od nakloneného publika na webe. Nie v každom prípade to musí vyjsť, no aj neúspešný pokus minimálne ukáže, aký má magazín potenciál. Zbierka na Works That Work však zafungovala veľmi dobre a nadšené publikum vyzbieralo vyše 30-tisíc eur. Časopis tak získal nielen štartovný kapitál, ale zároveň aj čitateľskú základňu.
Keď vytúžený výtlačok dorazí z tlačiarne, je potrebné ho dostať k čitateľom. Najsilnejší predajný kanál tvorí väčšinou priama poštová dodávka predplatiteľom. Pre širší čitateľský zásah treba dostať magazín do kamenných obchodov. To však majú pod palcom distribútori inkasujúci desiatky percent z predajnej ceny časopisu. Vyhnúť sa tomu dá tak, že vydavateľ obchody zásobuje poštou sám.
Ale je tu ešte iný spôsob. Pod hlavičkou sociálnej distribúcie sa doručovateľmi stávajú samotní čitatelia. Funguje to tak, že od vydavateľa dostanú výtlačky so zľavou, ktoré potom sami doručujú predajcom alebo sami predávajú. Magazín Works That Work si sociálnu distribúciu vyskúšal a dopadlo to tak, že z päťtisíc výtlačkov prvých dvoch čísiel čitatelia predali takmer polovicu. „Keď sme navrhovali ideu sociálnej distribúcie, tak nebolo jasné, či sa to môže ujať. Ukázalo sa, že entuziazmus ľudí pre vec je najdôležitejší komponent takejto operácie,“ konštatuje P. Biľak.
Papier a status
Klasické tlačené médiá dnes riešia, ako vykryť straty ustupujúceho printu, a hľadajú stratégie rastu na webe. Niektoré úplne rušia papierové vydania a nastúpia čisto digitálnu cestu. V tábore magazínov však, paradoxne, existuje aj presne opačný trend.
Internetový server Pitchfork patrí medzi pionierov online hudobnej žurnalistiky a postupne sa prepracoval do panteónu lídrov, s dennou návštevnosťou takmer štvrť milióna hudobných fanúšikov. Záujem publika využíva spoločnosť Pitchfork Media aj pri organizovaní hudobných festivalov, ktoré sú zdrojom ďalších príjmov. Minulý rok online médium oznámilo, že chystá pravidelný printový formát. Magazín Pitchfork Review je tučný štvrťročník, ktorý sa hlbšie venuje hudbe a popkultúrnym fenoménom. Vydavatelia tak zúročujú svoju čitateľskú základňu na webe a kalkulujú s tým, že práve medzi fanúšikmi hudby je veľa takých, ktorí obľubujú fyzické médiá. „Je to taký hybrid medzi žurnálom, magazínom a knihou. Niečo, čo je hodnotné na zbieranie a na uloženie do knižnice a k čomu sa dá aj po rokoch vrátiť,“ vysvetľuje pre web Mr. Magazine prezident Pitchforku Chris Kaskie.
Samozrejme, že prepracovaný dizajn, kvalitné fotografie a balík hodnotného obsahu sa prejavujú aj na cene printových magazínov. Pohybuje sa medzi desiatimi a dvadsiatimi eurami či dolármi a nezriedka je to aj viac. Publikum, ktoré má o takýto typ produktu záujem, však rastie. Magazíny sa stávajú súčasťou životného štýlu a môžu fungovať aj ako sociálny status. Platí to napríklad o výpravnom magazíne Monocle, ktorý cieli na kozmopolitné mladé publikum. Mix svetového diania, biznisu, kultúry a dizajnu chce byť tlačeným sprievodcom úspešného kreatívca či manažéra. Globálne zameraný magazín s atraktívnou cieľovou skupinou nemá problém umiestňovať inzerciu a navyše tvorí vlastné formáty sponzorského obsahu.
Stratégia inakosti
Explózia životných štýlov a možnosť osloviť publikum po celom svete spôsobila, že dnes môže existovať magazín takmer o čomkoľvek. Cestovanie, jedlo, bicyklovanie, móda, bývanie, hudba, umenie či dizajn, ale aj rodinné konštelácie, sexuálne preferencie alebo atmosféra konkrétneho mesta či jedinej ulice – to všetko chce byť natlačené na papier a doručené čitateľom. Nie všetky tematické zamerania sú úplne nové, ale podstatný je čerstvý prístup. Magazín Gentlewoman napríklad ukazuje, že dámske periodikum nemusí kĺzať po povrchu a časopis Port búra klišé o tlačených tituloch pre mužov.
Na netradičnom nasmerovaní stojí aj úspech magazínu Apartamento. Zdalo by sa, že v záplave časopisov o interiérovom dizajne sa už niet kam pohnúť, ale Omar Sosa a Nacho Alegre si miesto našli. A to tak, že sa namiesto dekorácií a nábytku zamerali na zaujímavých ľudí a ich rozprávanie o tom, ako bývajú. Autentické príbehy o príbytkoch, v ktorých nemusí byť detailne povysávané, publikum okamžite zhltlo a päťtisícový náklad prvého vydania v roku 2008 zmizol. Dnes tlačia takmer 40-tisíc exemplárov.
Iný prístup zvolili aj tvorkyne nového slovenského magazínu Pyré. Jana Birošová a Anna Jabłonowska-Holy si vymysleli magazín o jedle, no neorientujú sa primárne na gazdinky, ktoré pátrajú po receptoch. Ide im o široký záber tém, ktoré súvisia s kultúrou stravovania. Autorky pritakávajú otázke, že ich plán rozbehnúť magazín súvisí aj s dnešnou vlnou záujmu o gastronómiu a kvalitné potraviny.
Štartovací kapitál vložili nadšenkyne printu do projektu samy. Zvolili metódu skúšobného nultého čísla, ktorým testovali záujem a zbierali názory a podnety na vylepšenie. Koncom minulého roka vyšlo prvé regulárne číslo Pyré v náklade sedemsto kusov. Čiže taktika, začať radšej v malom a postupne rásť. V pláne je kvartálna periodicita a tematické zacielenie každého čísla. Napriek tomu, že obsahovo je magazín do istej miery zameraný lokálne, má ambície osloviť aj čitateľov mimo Slovenska. V príprave je dvojjazyčná verzia v angličtine a rozšírenie predaja v zahraničí.
