Nie je to jednoznačné
Z internetového servera si ľudia celkom bežne sťahujú filmy, ktoré ešte pred rokom bežali v kinách. Porušili zákon? Radovan Pala z právnickej kancelárie TaylorWessing e/n/w/c advokáti tvrdí, že na túto otázku nie je jednoznačná odpoveď. Podľa doterajšej slovenskej praxe pravdepodobne nejde o porušenie zákona, ale je tu veľké „ale“.
„Myslím si, že slovenské orgány by nepostupovali, ako by išlo o porušenie zákona, lenže aj my sa blížime k bodu vývoja v Európe i v ostatnom svete, že by sa stiahnutie považovalo za prešľap voči právu. Najmä ak viem, že na serveri je kópia, o ktorej viem, že nie je legálna. Je teda možné, že prístup sa zmení a bude aj takéto stiahnutie považované za porušenie autorského práva,“ vysvetľuje R. Pala.
Osobne je však zástancom prístupu, podľa ktorého používateľ, ktorý si stiahne dielo z internetu, by nemal byť automaticky zodpovedný a už vôbec nie trestnoprávne. Objektívna zodpovednosť by sa podľa právnika nemala prenášať na konečného spotrebiteľa. Vraví, že by sa nemalo striktne požadovať, aby spotrebiteľ posudzoval, či kópia na internete je alebo nie je legálna.
Ján Lazur, ktorý spolupracuje s tou istou kanceláriou, dopĺňa, že na Slovensku zatiaľ nebolo žiadne súdne rozhodnutie o tom, či vyhotovenie kópie zverejneného filmu alebo hudby z internetového servera pre osobnú potrebu je alebo nie je legálne. Pritom po vstupe do EÚ už nejde len o národnú záležitosť, ale o kontinentálny problém. „Oblasť autorského práva je v únii čiastočne harmonizovaná, a teda aj slovenské právo a jeho výklad musia odrážať európsky prístup a judikatúru. Na Súdnom dvore EÚ práve prebieha konanie o predbežnej otázke, ktorú položil holandský súd. Týka sa legality stiahnutia kópie zverejneného hudobného alebo filmového diela z internetu,“ vysvetľuje J. Lazur. R. Pala pripomína, že Holanďania doteraz k veci pristupovali liberálnym štýlom. Ak si spotrebiteľ stiahol zverejnenú hudbu alebo film pre svoju osobnú potrebu, zákon neporušil.
Čo s osobnými kópiami
Dnes existuje systém individuálneho autorského práva, popri ktorom pôsobí ešte takzvané kolektívne autorské právo. Systémy kolektívnej správy zabezpečujú získavanie a rozdeľovanie odmien medzi autorov aj cez rôzne percentuálne prirážky k cenám zariadení a prázdnych nosičov, ktoré slúžia na uloženie alebo reprodukciu autorských diel. Ide o takzvané náhrady autorských odmien. V úplnom začiatku išlo najmä o kopírky, magnetofónové pásky, neskôr o kompaktné a pevné disky. Dnes už takmer každé moderné elektronické zariadenie umožňuje zaznamenanie a vytváranie kópií. R. Pala uvažuje, že ak fungujú náhrady odmien, potom nemá zmysel zasahovať do osobných kópií. V tejto výkladovej otázke bude musieť Slovensko rešpektovať očakávané rozhodnutie Súdneho dvora EÚ.
V súčasnosti je už vlastne ťažké rozprávať o klasickom kopírovaní, technológie sa posunuli, veci fungujú inak. Pre množstvo ľudí už vyhotovovanie záložných kópií na fyzické nosiče nie je podstatné, mnohé z údajov majú uložené a kedykoľvek prístupné v cloude, teda na internete.
„Ak povieme, že spotrebiteľ si nemôže stiahnuť kópiu, ktorá je uložená niekde na internete, ale musí skúmať jej pôvod, tak nie je dôvod na to, aby platil relatívne vysoké náhrady odmien. Mnohé z legálne kúpených digitálnych diel už v súčasnosti obsahujú licenciu na ďalšie „záložné“ kopírovanie pre osobnú potrebu a čoraz viac sa legálny obsah spotrebiteľovi sprístupňuje vo forme streamu, ktorý nevyžaduje vyhotovovanie ďalších kópií. V takomto trhovom prostredí vnímam platenie náhrad autorských odmien ako analógový prežitok, ktorý zbytočne zvyšuje cenu spotrebiteľských tovarov,“ premýšľa R. Pala.
Voľné šírenie myšlienok
Záujem veľkých producentov je, aby výklad kopírovania diel pre osobnú potrebu bol čo najužší. Spoločnosť by zasa chcela, aby bol pohľad a výklad podmienok kopírovania rozumný. Na jednej strane je jasné, že producenti musia požívať ochranu. Na otázku „prečo?“ je podľa R. Palu odpoveď pomerne jednoduchá. Duševné vlastníctvo je, vraví, výdobytok západnej civilizácie. Je to niečo, čo umožňuje ďalší pokrok. Kým neexistovala ochrana duševného vlastníctva ako právna disciplína, tak hrozilo, že všetko „vymyslené a vytvorené“ sa muselo chrániť zmluvami. Zjednodušene to fungovalo tak, že autor dal napríklad vynález iba jednému človeku, teda nie spoločnosti, iba elite, ktorá mala prostriedky na to, aby zaplatila a podieľala sa na pokroku, kultúre a umení. „Duševné vlastníctvo, ako ho poznáme teraz, umožňuje voľné šírenie myšlienok, diel. Autor má vytvorené predpoklady na to, že za svoje tvorivé úsilie dostane odplatu. To mu garantuje právo duševného vlastníctva,“ uvádza R. Pala.
Trochu okľukou sa dostávame k pôvodnej otázke. V okamihu, keď za stiahnutie kópie hudby alebo filmu z internetu možno spotrebiteľa sankcionovať, znižuje sa tlak na to, aby producenti svoje obchodné modely inovovali. „Som presvedčený o tom, že ľudia budú platiť za hudbu alebo filmy, keď bude cena prijateľná. Takou bude vtedy, keď bude bohatý obsah a spotrebiteľ dostane v porovnaní s nelegálnymi zdrojmi aj niečo navyše, napríklad v podobe ďalších súvisiacich služieb,“ myslí si R. Pala.
Pirátstvo treba odmietnuť
Odpoveď na otázku, či stiahnutie filmu nie je porušením práva, zatiaľ neprišla. Bude záležať na tom, ako vec posúdi Európska únia. Nateraz je známe stanovisko generálneho advokáta, ktorý sa už vyjadril v neprospech Holandska – inými slovami podporil ochranu diel na internete. Rozhodujúce bude stanovisko Súdneho dvora EÚ – ak uzná, že bezplatné stiahnutie filmu z internetového servera je porušením práva, budú ho takto posudzovať aj súdy v členských krajinách únie.
„Holandské právo vychádzalo z toho, že umožní občanom krajiny sťahovať si zverejnené filmy a hudbu pre osobnú potrebu – výnimka sa netýkala napríklad počítačových hier. Pristúpili na to, že autori hudby a filmov budú dostávať za túto výnimku satisfakciu prostredníctvom náhrad autorských odmien,“ vysvetľuje J. Lazur.
Vyberať poplatky za kópie nemá význam, keď ide o záznam uložený na internete a možno k nemu vo forme streamu pristupovať z rôznych zariadení. „Som presvedčený o tom, že náhrady autorských odmien nemajú v súčasnom svete už opodstatnenie. Na začiatku išlo o dohodu o umožnení legálneho vyhotovovania záložných kópií. Fungovalo to tak, že si spotrebiteľ vytvoril kópiu hudobného diela, aby chránil zaplatený originál pred opotrebovaním, stratou alebo zničením. Náhradu spotrebiteľ zaplatil v cene čistého nosiča, napríklad čistého CD. Dnes sa už hudba nakupuje inak, biznis s hudbou sa zásadne zmenil, už nie je dôležité CD, ľudia kupujú digitálne záznamy do svojich elektronických zariadení,“ približuje J. Lazur.
Aj producenti autorských diel by mali akceptovať, že zverejnenie čohokoľvek je dnes veľmi jednoduché. Nejde pritom len o otázky technológií, ale aj biznisu. „Jednoduchosť znamená aj zväčšenie trhu. Kedysi sa hudba musela predávať fyzicky, cez kamenné obchody. Náklady spojené s distribúciou sú minimálne. To umožňuje znížiť ceny a pritom zvyšovať zisky,“ hovorí R. Pala a zdôrazňuje, že pirátstvo ako také je iný problém a treba ho zásadne odmietnuť. „Ochrana duševného vlastníctva má stále zmysel. Pôvodcovia vynálezov nedostávajú ochranu a peniaze za nič, dostávajú ich za to, že výsledok svojej tvorivosti sprístupnia verejnosti, umožňujú iným získavanie ďalšej inšpirácie a napredovanie spoločnosti,“ zdôrazňuje právnik.
Osobná spotreba ako výnimka
K problémom sťahovania diel z internetu patrí aj to, že na Slovensku nie je vyriešené, či a za akých podmienok môže poskytovateľ internetového pripojenia poskytnúť údaje, ktoré umožnia identifikácia majiteľa IP adresy, z ktorej bol nezákonne šírený film alebo hudba. Problémom autorskej ochrany na Slovensku je aj nejasné vyvodzovanie trestnej zodpovednosti.
„Každé zavinené porušenie autorského práva môže mať trestnoprávne dôsledky. Porovnanie sa dá nájsť v doprave. Ak idem po obci úmyselne šesťdesiatkou, musím byť pripravený zaplatiť pokutu, ale nie som pripravený čeliť trestnému stíhaniu. V autorskom práve teraz platí, že každé porušenie môže byť považované za trestný čin. V praxi to znamená, že hrozí masívna a zbytočná kriminalizácia časti populácie,“ uvádza R. Pala a zdôrazňuje, že je to dôsledok chybnej implementácie Dohody o obchodných aspektoch práv duševného vlastníctva, ktorá zaväzuje členov Svetovej obchodnej organizácie.
Išlo o to, vraví právnik, že národné legislatívy musia obsahovať opatrenia na postihovanie komerčného zneužitia autorských práv. Samozrejme, sú situácie, že porušením autorského práva vzniká niekomu značná škoda alebo, naopak, niekto porušovaním práva dosahuje vlastný zisk. Ide však o špecifické prípady a tak by sa mali aj posudzovať. „Sťahovanie z internetu pre osobnú potrebu by však ako trestný čin posudzované byť nemalo,“ pripomína R. Pala. Zdôrazňuje, že v oblasti autorského práva a ochrany duševného vlastníctva ešte právo nepovedalo posledné slovo. Aby mala podľa neho ochrana zmysel, je dôležité chápať mechanizmy a súvislosti meniacich sa podmienok na trhu.
