Prigožin sa stal z Putinovho kuchára dolárovým miliardárom

Jednodňovým pučom, ktorý sa skončil po siedmich stovkách kilometrov bleskového ťaženia na Moskvu iba 120 kilometrov pred Kremľom, uzavrel Jevgenij Prigožin dohodu s bieloruským prezidentom Alexandrom Lukašenkom, za potlesku obyvateľov juhoruského Rostova nasadol do auta a mal odísť do Minska. V Bielorusku ho osobne privítal samotný Lukašenko. Neprišiel však autom, z ktorého mával obyvateľom Rostova na Done, ale priletel svojím súkromným tryskáčom. Tak ako sa na dolárového multimiliardára a jedného z najúspešnejších biznismenov dnešného Ruska patrí. Za tridsať rokov totiž dokázal tento bývalý trestanec zhromaždiť ohromný majetok, ktorý ho radí možno nie medzi úplne najbohatších Rusov, ale medzi miliardársku elitu nepochybne áno.

Z obchodovania a zo spolupráce so skorumpovaným ruským štátom na hrane zločinu dokázal dnes šesťdesiatdvaročný Jevgenij Prigožin urobiť predovšetkým veľmi výnosný biz-nis, v ktorom dokázal vždy ísť cez tisíce až desiatky tisíc mŕtvol. Biznis, ktorého zisky okrem Ruska vznikali v tých najchaotickejších krajinách dnešného sveta – v Sudáne, Stredoafrickej republike, Mali alebo Sýrii. Všade tam sa podobne ako v bitke o Bachmut, jedinom ruskom bojovom úspechu za posledný rok vojny na Ukrajine, Prigožin presadil absolútnou bezohľadnosťou k ľudským životom, tými najbrutálnejšími metódami, ale aj nepopierateľným organizačným talentom a charizmou skutočného vodcu. Z prepusteného trestanca sa dokázal dostať až do pozície muža, ktorý mohol zvrhnúť ruského prezidenta Vladimira Putina. Stačilo zrejme veľmi málo, keby ho skutočne zvrhnúť chcel.

Z hotdogára po Putinovho kuchára

Prigožin patrí do kategórie ľudí, ktorým sa za Sovietskeho zväzu hovorilo „vor v zakone“. Do väzenia šiel už ako 20-ročný. A to na skutočne veľmi dlho, na celých dvanásť rokov. Zoznam zločinov, za ktoré išiel za mreže, bol poriadne dlhý od lúpeže v organizovanej skupine cez podvod až po zapojenie neplnoletých do prostitúcie. Z väzenia sa dostal až v roku 1990. V najlepšom čase, keď sa Rusko v konečnej fáze perestrojky a uprostred rozpadu Sovietskeho zväzu stalo krajinou neobmedzených možností. Hlavne pre ľudí Prigožinovho typu. V Petrohrade, meste, kam sa v tom čase vrátil z východného Nemecka aj bývalý agent KGB Vladimir Putin, založil rýchlo rastúcu a prosperujúcu sieť rýchlych občerstvení. V tom čase bol v Rusku párok v rožku obedovým štandardom, na prvý McDonald's sa stáli rady, ako sa vo vyspelých častiach sveta stoja na miesta vo vyhlásených michelinovských reštauráciách.

Počas privatizácie sa v Rusku Borisa Jeľcina rýchlo vytvorila vrstva zbohatlíkov a Prigožin vycítil novú šancu. Namiesto párkov v rožku preskočil do najvyššej kategórie gastronómie. Reštaurácia Stará colnica sa pod Prigožinovým vedením stala prvou luxusnou reštauráciou pre ruských milionárov v Petrohrade. V Paríži sa Prigožin zhliadol v tamojších slávnych plávajúcich reštauráciách na Seine. V Petrohrade kúpil a za 400-tisíc dolárov zrenovoval na reštauračné účely starú loď. Jeho podnik New Island sa stal v meste na Neve fenoménom, najmódnejším miestom Petrohradu, kam začali ľudia z petrohradskej radnice pozývať svojich hostí. Jedným z tých, ktorí si vtedy New Island obľúbili, bol aj bývalý šéf odboru vonkajších vzťahov a od roku 1998 šéf Federálnej bezpečnostnej služby Vladimir Putin. Keď sa potom stal ruským prezidentom, vystúpala Prigožinova gastronomická hviezda na samotný vrchol. Na New Islande hostil v roku 2001 Vladimir Putin vtedajšieho francúzskeho prezidenta Jacquesa Chiraca, o rok neskôr tam večeral s Georgeom W. Bushom a o ďalší rok tam oslavoval svoje narodeniny. „Vladimir Putin videl, aký som zo stánku urobil biznis. Videl, že mi nerobí problém osobne priniesť tanier vysoko postaveným ľuďom, pretože ma prišli navštíviť,“ povedal vtedy Prigožin v rozhovore pre petrohradský časopis City 812.

Tieto akcie otvorili Prigožinovi dvere do Kremľa, k šéfom Putinovej ochranky a do jeho najbližšieho okolia. V roku 2008, keď sa nechal po vypršaní dvoch mandátov, čo bolo vtedy ústavné maximum, Putin vystriedať v prezidentskej funkcii svojím premiérom Dmitrijom Medvedevom, už mal preto Prigožin pod palcom celú inauguračnú hostinu. Biznis však bolo treba ďalej rozširovať. Prigožin prišiel na to, ako zo štátu dostať oveľa väčšie peniaze než len za luxusné večere či catering štátnych recepcií. V roku 2010 za účasti samotného Vladimira Putina otvoril pri Petrohrade v rámci svojho holdingu Konkord obriu „továreň na obedy pre školy“. Cena výstavby presiahla 53 miliónov dolárov, z toho 43 miliónov dostal Prigožin ako výhodný štátny úver. Napriek protestom rodičov proti polotovarom, ktoré továreň dodávala do škôl, získal Prigožin trojročný kontrakt na dodávku obedov pre moskovské a petrohradské školy za desať miliárd rubľov (v tom čase asi 350 miliónov eur). Prigožin sa stal v nasledujúcich rokoch hlavným dodávateľom jedla aj pre ruskú armádu, v roku 2013 dodával jeho holding armáde 90 percent dodávok jedla. Opäť išlo o stovky miliónov eur.

Trolie farmy a wagnerovci

V tom čase sa objavil ešte zárobkovejší biznis. S tajným financovaním ruského štátu a tajných služieb Prigožin nasadil proti domácej demokratickej opozícii „trolie farmy“. Tie využil aj na Ukrajine a potom aj v Európe a Spojených štátoch. Rozsah Prigožinových aktivít je obrovský a jeho dezinformačné aktivity už v roku 2014, v čase ruskej invázie na Krym, zasahovali milióny používateľov internetu. V tom čase sa v spolupráci s ruskou Federálnou bezpečnostnou službou a Kremľom rodí najzárobkovejšia časť budúceho Prigožinovho biznisu. Z „Putinovho kuchára“, ako Prigožina zo začiatku prezývali, sa stal jeho „muž na čiernu prácu“. Nešlo o nič menšieho než o vytvorenie štátom tajne financovanej súkromnej armády žoldnierov, ktorá operuje tam, kde ruský štát nechce oficiálne vojensky zasahovať.