Tunajšie pekárne platili zasa o desatinu vyššie mzdy, hoci ich produktivita vzrástla len o päť percent. To sú paradoxy. Rovnaké, ako keď sa vládni politici až dočervena rozhorčujú nad návrhom zodpovedného ministra financií, ktorý chce nepokryté rozpočtové výdavky kryť zvýšením dane z cigariet.
Tí istí politici však zároveň nemajú problém zvyšovať mzdové náklady firiem sociálnymi balíčkami, príplatkami k mzde či rekreačnými poukazmi. Politici sa k firmám a podnikateľom musia správať zodpovednejšie, než to predvádzajú v poslednom čase. Musia viac myslieť na to, že aj ony sú kľúčovou súčasťou zdravej spoločnosti. Už len tým, že vytvárajú pracovné príležitosti.
Každý zásah do firemných nákladov sa musí prepočítať s absolútnou presnosťou. Nielen v zmysle, čo ma návrh zmeny priniesť zamestnancom či životnému prostrediu, ale aj z pohľadu, či na to podniky naozaj majú a či to neohrozí ich medzinárodnú konkurencieschopnosť. Pre slovenský priemysel to platí o to viac, že je mimoriadne proexportne orientovaný.
Páni politici následne poskytnú ako kompenzáciu za sociálne balíčky investičné stimuly. Ale väčšinou len pre najväčšie firmy slovenského priemyslu, keď takto riešia ich individuálne problémy. Oveľa horšie je to, do akých problémov ženú sociálne balíčky menšie firmy, ktoré sa na úrad vlády či na ekonomické ministerstvá nikdy nedostanú. Lebo sú jednoducho menšie.
No ich prípadné pády neohrozujú ekonomiku o nič menej než pády kolosov. Nepremyslené zásahy do nákladov priemyselných podnikov sú pritom dnes nebezpečné nielen preto, že globálna ekonomika pribrzďuje, ale aj preto, že svetový priemysel vchádza do investične náročného obdobia zintenzívnenej automatizácie a robotizácie. Politici by s tým mali firmám skôr pomáhať budovaním kvalitnejšieho školstva, ktoré bude produkovať vzdelaných ľudí pre modernejšie časy.
A nie ešte priemyslu hádzať pod nohy polená v podobe nárazového zvyšovania platov a iných nákladov. Lebo zatiaľ čo na Slovensku vzrástol v prvom kvartáli medziročný index celkových nákladov na zamestnávanie až o 8,7 percenta, priemer za celú EÚ predstavuje len 2,6 percenta.
Tieto čísla svedčia o mnohom. Práve s nimi, a nie s emóciami by mali oveľa viac pracovať aj politici.
