Desať z desiatich oslovených vôbec nevie, či a koho bude voliť v nadchádzajúcich parlamentných voľbách. Vo veľkej politike im chýbajú veľkí lídri s víziami a schopnosťou nadchnúť ľudí pre nevyhnutné reformy a zároveň takí, ktorí vidia aj ponad svoje nadrozmerné ego. Lídri, pre ktorých sa oplatí znášať negatívne dôsledky zásadných reforiem. Lebo Slovensko ich po rokoch prejedania a rozdávania opäť nevyhnutne potrebuje.

Hlbokou reformou musí prejsť aj sama územná samospráva. Nehovorím o vytváraní siete moderných úradov v regiónoch ani o datacentrách a integrovaných pracoviskách s nehorázne drahými elektronickými systémami za peniaze z eurofondov. Skôr o zásadnej a komplexnej reforme správy verejných vecí, ktorú sa na Slovensku nepodarilo dokončiť. Práve do tejto reformy sa vládam najmenej chce púšťať. V neuveriteľnom počte 2 900 obcí majú stále dosť straníckych nominantov, cez ktorých môžu ovplyvňovať voličov. Žiadnej z nich sa nechce otvárať otázku zlučovania samospráv do väčších administratívnych celkov, každá z nich však o nej potichu hovorí. Pretože územná samospráva je komplikovaná, rokmi deformovaná nesystematickými zásahmi legislatívy a neprehľadná. Mestá a obce sú na okraji záujmu, riešenie ich problémov sa neustále odkladá. A keď už príliš kričia a upozorňujú, tak sa na čelo ich stavovskej organizácie dostane nekonfliktný predseda, ktorý na štyri roky uzavrie pakt o neútočení.

Potrebu zásadných reforiem v územnej samospráve potvrdzuje aj zastaraný model financovania, ktorý je hlavne voči veľkým mestám nespravodlivý. Roky prežívania samospráv v týchto podmienkach ukázali, že pri financovaní je potrebný diferencovaný prístup. Na zásadné reformy je potrebná odvaha a schopnosť pozerať sa na svet pragmaticky. No od čias kabinetu Mikuláša Dzurindu pred sedemnástimi rokmi na to nemali odvahu alebo chuť žiadne ďalšie vlády.

Štát samosprávam systematicky nepomáha. Skôr im systematicky podráža nohy legislatívnymi zmenami, ktoré im uberajú zdroje príjmov. Alebo úpravami, ktoré ich nútia obstarávať za čo najnižšiu cenu na úkor kvality či podpory miestneho biznisu. Niekoľko komunálnych volieb stačilo na to, aby sa v mestách a obciach po straníckych nominantoch začali pomaly presadzovať nezávislí lídri. Do samospráv začali prinášať pragmatický manažérsky prístup k riešeniu problémov. V tomto čísle TRENDU o tom hovorí primátor Trenčína Richard Rybníček. On a viacerí jeho kolegovia začínajú dávať jasne najavo, že ak im štát bude pri výkone funkcie naďalej klásť polená pod nohy, budú mať čoraz menšie zábrany hovoriť o jeho nadbytočnosti a nefunkčnosti. A o tom, že si v regiónoch dokážu väčšinu vecí verejných spravovať aj bez neho.