Príbeh zlatých baníkov, ktorí až polovicu tržieb menia na zisk

Keď sa na začiatku augusta strana SaS poburovala nad výškou poplatku, ktorý spoločnosť Slovenská banská z Hodruše-Hámrov odvádza štátu za „vyťažené zlato“, mohlo sa to zdať málo. Ale aj táto zlatá minca má dve strany. Hlavný banský úrad sa hodrušských baníkov zastal a stanovenú výšku poplatku obhájil. Firma totiž neprodukuje zlato, ale koncentrát farebných kovov. A kým niekto ráta jej domnelé prehrešky v tisícoch eur, firma každoročne poctivo a načas odvádza štátu milióny na daniach a odvodoch.

Zvratov a prekvapení v príbehu Slovenskej banskej je viac. Na čistý zisk sa jej darí premeniť takmer každé druhé utŕžené euro. Rentabilita ziskov z tržieb za uplynulých sedem rokov je závratných 46 percent. Ako sa však ukazuje, za tajomstvom úspechu poslednej slovenskej zlatej bane bola najmä tvrdá drina a odhodlanie. A občas aj štipka šťastia.

Vzácne dedičstvo

Tajomstvá ukryté v hlbinách pod Štiavnickými vrchmi lákali ľudí od nepamäti. Najstaršie zmienky o banskej činnosti, ktorou sa región preslávil, pochádzajú ešte z trinásteho storočia. História Banskej Hodruše a Dolných Hámrov je rovnako stará. Spoločný názov Hodruša-Hámre ich spojil v minulom storočí, na začiatku sedemdesiatych rokov. Predtým bola Hodruša po stáročia vnímaná skôr ako predmestie či vonkajšia ulica Banskej Štiavnice, s ktorou ju podzemné pátranie po vzácnych kovoch spája.

Počas najväčšieho rozkvetu hodrušského baníctva v šestnástom storočí bola oblasť vychýreným zdrojom zlata a striebra a jej sláva pretrvala po mnohé generácie. Azda ešte viac ako ťažba vzácnych kovov neskôr Hodrušu-Hámre preslávila továreň Sandrik. Po svojom založení v roku 1895 sa v nej vyrábali strieborné príbory a iné úžitkové predmety. Stredoveká banská sláva regiónu však stáročiami bledla, až zdanlivo nenávratne pominula. Éra ťažby strieborno-zlatých rúd v Hodruši sa v roku 1950 na dlhý čas skončila.

Zdroj: Trend.sk

Ťažba síce pokračovala, no zameriavala sa už len na