Prezidentské voľby v Rakúsku: Ďalšia krajina v klube nespokojných

Nervozitu v Bruseli vzbudzuje predovšetkým druhý z menovaných. Vyhral s vysokým náskokom prvé kolo a zastupuje Slobodnú stranu Rakúska, obvykle označovanú za populistickú a nacionalistickú. Európska únia sa obáva, že euroskeptický klub nespokojných sa môže onedlho rozšíriť o stredoeurópske Rakúsko.

Dva pálčivé okruhy

Alpská republika je parlamentnou demokraciou, v ktorej má hlava štátu pomerne obmedzené právomoci. Čierno-červená vládna koalícia bude naďalej udržiavať proeurópsky kurz, no v Bruseli musia zobrať do úvahy dvíhajúci sa trend nespokojnosti rakúskej občianskej verejnosti s pomermi v dvadsaťosemčlennom kolose menom Európska únia.

Rakúšania vyslovili nespokojnosť so spôsobom riešenia migračnej krízy v únii, centralizáciou EÚ a s vládnutím duopolu ľudovcov so socialistami

Rakúšania využívajú príležitosť priamej voľby najvyššieho ústavného činiteľa svojej krajiny na vyslovenie nespokojnosti so spôsobom, ako únia pristupuje k dvom kľúčovým otázkam súčasného diania v Európe: migračnej kríze a pretváraniu spoločenstva členských štátov na centralizovaný superštát. Bola to práve prvá z oboch horúcich tém, ktorá akcentuje nevýhody druhej.

Bez migračnej cunami 2015, keď sa cez osemapolmiliónový štát prepravil do Nemecka bezmála milión zväčša neregistrovaných mimoeurópskych migrantov, by Rakúšania príliš nereptali proti odovzdávaniu právomocí národného štátu federalizujúcej sa únii.

Samotná Rakúska republika je federálnym štátnym útvarom a obyvatelia jednotlivých deviatich spolkových krajín sa v zásade nedomáhajú posilňovania svojich právomocí na úkor spolku. Prináša im predsa hospodársky blahobyt, spoľahlivú úroveň sociálneho zabezpečenia a vysokú životnú úroveň i kvalitu života.

Euroskepticizmus britského razenia je Rakúšanom cudzí a donedávna ho považovali za nepochopiteľný. Dnes už Britov chápu lepšie a očakávajú od nich, ako i od Bruselu viac porozumenia pre spôsob, akým sa vyrovnávajú s masovou migráciou.

Časy sa menia

Brusel je v druhej dekáde 21. storočia na výskyt a šírenie xenofóbie citlivejší než v poslednom desaťročí minulého storočia. Vojny v postjuhoslovanskom priestore vtedy vyvolali masovú utečeneckú vlnu, ktorá zasiahla Rakúsko nepripravené. Politicky na tom profitovala Slobodná strana Rakúska paušalizovaním trestnej činnosti utečencov z Balkánu a zveličovaním miery, do akej zneužívali sociálne dávky.

Výrečný vodca slobodných Jörg Haider využil objektívne chyby a nedostatky v oboch týchto oblastiach na šírenie populistického volania po poriadku na domácom dvore, keď Európska únia ostávala nečinnou. Haiderovci tiež stavili na výzvy za udržiavanie a obnovovanie národných tradícií a hodnôt na vyváženie kozmopolitizmu šíreného z Bruselu a spoza Atlantiku. Preferencie im rástli a po volebnom zisku 27 percent v roku 1999 vstúpili do vládnej koalície.

Nechutné pokusy slobodných s prehodnocovaním a očisťovaním čiastkových prvkov nacistickej éry vyvolali tvrdú medzinárodnú reakciu a diplomatické sankcie EÚ proti rakúskej vláde, kým v nej ostávala Strana slobodných. Tá sa zapísala do povedomia Európanov ako krajne pravicová, xenofóbna, euroskeptická až fašizoidná.

Od pranierovania Maďarska za hraničné ploty k budovaniu vlastných bariér a vlastným kvótam na utečencov Zdroj: Profimedia

Tohto biľagu sa nezbavila dodnes. Ukazujú to aj novinové titulky článkov o prvenstve N. Hofera v prvom kole tohtoročných prezidentských volieb. Štyridsaťpäťročný rodák zo Štajerska, ktorý vyrástol a stranícku kariéru urobil v Burgenlande, pritom patrí k novej generácii funkcionárov, ktorí ju chceli zbaviť krajností, ale tak, aby ostala na politickej scéne na zastrešenie vlastenecky orientovaných voličov. Svetová finančná kríza 2008/2009 a jej následky v podobe dlhovej a menovej krízy v eurozóne nepostihli Rakúsko tragickým spôsobom, no posilnili právomoci Bruselu a Európskej centrálnej banky.

Skepsa v rakúskej verejnosti o zmysluplnosti a zachraňovaní južného stredomorského „krídla“ EÚ v rámci solidarity členských štátov únie roznietila pahrebu euroskepticizmu v zmysle odmietania ďalšej centralizácie EÚ. Strane slobodných padali bez väčšej námahy do lona hlasy nespokojných Rakúšanov.

Očakávali od nej rázne vystupovanie na obranu rakúskych národných záujmov a stranícke vedenie, do ktorého patrí aj N. Hofer, im vyhovelo. Zaostrilo hrot protisystémovej rétoriky na vďačnú tému