Keď v roku 2003 Inštitút pre verejné otázky hľadal najproblémovejšie oblasti v podnikateľskom prostredí na Slovensku, z prieskumu medzi topmanažérmi a podnikateľmi z významných firiem na prvom mieste so 61 percentami skončila vymožiteľnosť práva a na druhom so 47 percentami korupcia v justícii.
Keď v roku 2010 pripravoval TREND Analyses pre Podnikateľskú alianciu Slovenska Správu o stave podnikateľského prostredia v SR, oslovil vyše 200 topmanažérov, ale aj majiteľov a konateľov stredne veľkých spoločností i malých podnikateľov a živnostníkov. Až 85 percent z nich vnímalo korupciu a vymožiteľnosť práva cez súdy za rozhodujúce problémy.
S putami na rukách
Tieto čísla sú samy osebe dostatočne vypovedajúce. Ale až ich ilustrácia v praxi, na prípade z Prešova, ukazuje zúfalú hĺbku suterénu, do ktorého sa vymožiteľnosť práva prepadla.
Kompit bola eseročka s lukratívnou nehnuteľnosťou v centre Prešova. Prenájom budovy veľmi slušne vynášal, ale medzi spoločníkmi na rozhraní tisícročí začala viaznuť komunikácia. Jedným zo spolumajiteľov bol Alexander Ducár. Pred dvanástimi rokmi absolvoval silný adrenalínový zážitok. V auguste, v čase obeda, mu pred colným úradom v Prešove policajti v kuklách nasadili putá, s použitím donucovacích prostriedkov ho posadili do auta a so zapnutým majákom ho cez celé mesto viezli na policajnú stanicu vo Veľkom Šariši. Vyzeralo to ako záťah na mafiána najväčšieho kalibru.
Keď adrenalín klesol a A. Ducár analyzoval súvislosti, dospel k presvedčeniu, že ide o odvetu spoločníkov z firmy. Túto verziu mu nepriamo potvrdilo aj policajné zdôvodnenie zákroku. Vraj mali operatívne informácie, že nedávny útok na jedného zo spoločníkov Kompitu (na ulici dostal úder do tváre od neznámeho páchateľa) si mal objednať práve A. Ducár, čo sa však nikdy nepreukázalo.
Nasadenie kukláčov na A. Ducára, ktoré inicioval príslušník Úradu boja proti organizovanej kriminalite (ÚBOK) Jaroslav D., bolo nezákonné. Následné vyšetrovanie preukázalo, že neexistoval dôvod na zadržanie, predvedenie či použitie donucovacích prostriedkov voči podnikateľovi.
Obžaloba pred ôsmimi rokmi
A. Ducár nikdy predtým ani potom nemal problém so zákonom. Jaroslava D. niekoľko mesiacov stíhali aj väzobne, pretože mal pri nasadzovaní kukláčov zneužiť právomoc verejného činiteľa vo viacerých prípadoch.
V roku 2005 podal prokurátor obžalobu. No čo sa potom dialo ďalších osem rokov na Okresnom súde v Prešove, to by mohlo kandidovať na jednu z kapitol Hellerovej Hlavy XXII. „Od začiatku to bola hra smerovaná dostratena,“ stručne dnes rekapituluje A. Ducár.
Štyri roky mal spis na stole sudca Bohuslav Toporcer. Počas tohto obdobia zvládol podať námietku voči sebe samému. Ale tak nešikovne, že krajský súd, ktorý možnú zaujatosť posudzoval, ho z konania nevylúčil s takmer urážlivou poznámkou, že „sudca nemá ujasnené, ku ktorým z obvinených by mal mať taký pomer, ktorý by mu zakladal dôvod na jeho vylúčenie“.
Niekto mu musel vysvetliť...
Keď sa bez jediného pojednávania v tejto veci B. Toporcer sťahoval na iný súd, spis prevzal sudca Marián Polaček. Mal ho tri roky. Takisto bez jediného pojednávania. Vlastne jedno vytýčil, po sťažnosti A. Ducára na ministerstve spravodlivosti, ale bolo hneď odročené. M. Polaček zaujal tým, že po dva a pol roku oznámil, že sa cíti zaujatý, lebo s jedným účastníkom konania, poškodeným Jozefom K., je „v bližšom priateľskom vzťahu“.
Podľa A. Ducára, pokiaľ by sudca Polaček naozaj študoval spis, už po prečítaní obžaloby by mu muselo byť jasné, že niektoré osoby pozná, a mal okamžite vzniesť námietku zaujatosti voči sebe. „ Alebo mu niekto musel vysvetliť, nech dá od toho ruky preč,“ dopĺňa A. Ducár.
Samozaujatosť
Hovorca prešovského súdu Michal Drimák však argumentuje, že sudca vždy nezistí zaujatosť už pri zhliadnutí mena konkrétnej osoby: „Výnimočne sa stane, že si túto osobu stotožní až pri vizuálnom kontakte.“ Dalo by sa to akceptovať, ak by nešlo o osobu, ktorá je v bližšom priateľskom vzťahu so sudcom a ktorá pochádza z rovnakej obce. Ako v tomto prípade.
Krajský súd však napokon vylúčil M. Polačeka z iného dôvodu. Pre námietku Jaroslava D., podľa ktorej mal sudca vlani po odročenom pojednávaní Jozefa K. priateľsky privítať, tykať mu a zotrvať s ním v pojednávacej miestnosti po odchode ostatných strán trestného konania len v prítomnosti zapisovateľky. Krajský súd skonštatoval, že takéto správanie sudcu hraničí s porušením jeho základných povinností. Pozoruhodné je, že M. Polaček sa proti tejto námietke Jaroslava D. nijako neohradil.
Súd nevykonal nič
Po vylúčení M. Polačeka spis putoval k sudcovi Mariánovi Mačurovi. Až ten konečne konal. Koncom júla 2013 zbavil obžaloby Jaroslava D. a ďalších troch expolicajtov. Dôvod – trestné stíhanie je premlčané. Päťročná premlčacia doba uplynula už v auguste 2010, pretože posledným úkonom, ktorý smeroval k trestnému stíhaniu obvinených, bolo podanie žaloby prokurátorom v auguste 2005. Po tomto dátume už súd nevykonal žiadny takýto úkon.
„To, že ústava garantuje právo na spravodlivý súdny proces, je len deklarované na papieri. Brutálne to pošliapali. Trestný čin spáchali policajti, teda štátni zamestnanci. A štát im prostredníctvom súdu zabezpečil beztrestnosť spôsobom, ktorý nemá obdobu. Súd úmyselne nekonal tak dlho, že dnes už konať ani nemusí a vlastne ani nemôže,“ vraví A. Ducár. Teda vec bola premlčaná už v rukách nečinného sudcu M. Polačeka. Ten akoby netušil, že paragraf o premlčaní vôbec existuje, len sa snažil zbaviť sa prípadu pre vlastnú zaujatosť. „Sudcovi M. Polačekovi bolo pre zastavenie trestnej veci Jaroslava D. uložené disciplinárne napomenutie,“ dodáva hovorca M. Drimák.
„Čisté“ ruky
A. Ducár si myslí, že sudcovia si touto kauzou nechceli špiniť ruky. „Jaroslava D. a spol. sa v Prešove každý bál, lebo keď boli policajti, ich metódy práce boli neštandardné. O tom svedčí aj samotné naše zadržanie.“
A. Ducár hovorí o „našom“ zadržaní, pretože pred dvanástimi rokmi kukláči zadržali a v putách predviedli aj jeho priateľa, ktorý ho vtedy ako splnomocnenec zastupoval na valných zhromaždeniach Kompitu.
Mimochodom, Jaroslav D. naozaj mohol vzbudzovať rešpekt. Ako jediný policajt v histórii Policajného zboru SR sa po osemmesačnej väzbe mohol vrátiť späť na pôvodné miesto do Úradu boja proti organizovanej kriminalite (ÚBOK), hoci bol naďalej stíhaný za viaceré zneužitia právomocí verejného činiteľa. Z polície musel odísť, až keď bol neskôr znova vo väzbe pre úplne iný skutok.
Navyše aj bývalý predseda Slovenskej národnej strany Ján Slota sa v médiách zmieňoval o Jaroslavovi D. V roku 2005 tvrdil, že bol naňho nasadený s úlohou získať kompromitujúce materiály.
Schránková firma
Na otázku, či jeho spoločníci môžu mať taký vplyv, že si dokážu „objednať“ políciu a potom aj paralyzovať súd, A. Ducár odpovedá, že tomu verí. „Jeden zo spoločníkov je synom bývalého okresného riaditeľa ŠtB v Prešove, jeho kontakty z minulosti fungujú dodnes.“ TREND získal dve čísla na mobily jedného zo spoločníkov A. Ducára. Jeden sa už nepoužíva, druhý bol vypnutý. Firmu Kompit medzičasom premenovali na KMPT, s.r.o., spoločnosť však na webe neuvádza žiadny telefonický či e-mailový kontakt.
Len o trochu svižnejšie tempo majú na súde civilné spory spoločníkov. „Sú si vedomí, že aj keby konali proti mojim záujmom a v rozpore so zákonom, mám jedinú možnosť – obrátiť sa na súd. Ak sa vôbec dovolám nápravy, trvá to nekonečné roky. Čo ma, samozrejme, vyčerpáva nielen finančne,“ hovorí A. Ducár a ako príklad uvádza fakt, že až po šiestich rokoch sa dopracoval zatiaľ len k prvostupňovému, ešte neprávoplatnému verdiktu, že bolo porušené jeho predkupné právo na obchodné podiely, ktoré predával jeden zo spoločníkov firmy.
Ako ďalší príklad uvádza rozrieďovanie jeho štvrtinového podielu. Tvrdí, že spoločníci neakceptovali jeho záujem zaplatiť a podieľať sa na zvýšení základného imania. A tak sa jeho podiel scvrkol na menej než desať percent. Práve beží proces ďalšieho zvyšovania imania... „Keď im hrozilo, že by sa mohlo na súde konať rýchlejšie, presunuli sídlo firmy do Bratislavy a spoločnosť je dnes akoby schránkovou firmou v istej advokátskej kancelárii,“ opisuje postup spoločníkov spred dvoch rokov A. Ducár. Len tak na okraj konštatuje, že k podielu na zisku za roky 1998 – 1999 sa jeho spoločníci dostali v reálnom čase, kým on až po jedenástich rokoch.
