Mnoho Slovákov pozná Balkán len z okna lietadla, z výhľadu z hotelovej izby či z cesty na pláž a späť. Konzumujú štandardné reštauračné jedlá a neraz váhajú, či ochutnať alebo spoznať niečo nové. Juhovýchodná Európa však toho ponúka oveľa viac.
Na vlastnej koži
Naladení na balkánsku vlnu sme sa rozhodli pre výlet autom – vidieť a hlavne zažiť východný Balkán na vlastnej koži. Našli sme tu jedinečné historické miesta, krásnu prírodu, dobroprajných ľudí a kuchyňu presiaknutú miestnymi tradíciami.
Slováci majú pri ceste do Bulharska autom dve možnosti – ísť cez Srbsko alebo Rumunsko. Naša voľba bola jasná: jednou trasou tam, druhou späť. Žiadalo si to slušnú porciu voľna a hlavne neponáhľať sa. Nebáť sa kontaktu s miestnymi a „neodstrihnúť“ sa niekde v hotelovej izbe.
Zmes Východu a Západu
Vyrazili sme z Bratislavy a prešli sme hraničným priechodom v Rajke, kde nás napriek pohnutým pandemickým časom nikto nezastavil a nekontroloval. Problémy nenastali ani na stále preplnenej maďarskej diaľnici M1, zhruba dvaapolhodinové čakanie nás však zastihlo na obchvate Budapešti M0.
Všetko skomplikovala oprava mosta cez Dunaj. Ďalšie dvojhodinové zdržanie nastalo na maďarsko-srbskom hraničnom priechode Röszke – Horgoš, kde sme sa nevyhli dôkladnej kontrole pasov, keďže sme opúšťali územie EÚ. Potom to už išlo ako po masle.
Pri karanténe sme najpápežskejší v EÚ. Neočkovaných vláda trestá vlastným metrom
Hrboľatou, miestami opravovanou srbskou diaľnicou sme sa dostali do Belehradu, mesta silných emócií a pozitívnych zážitkov, zvláštnej zmesi Východu a Západu, prepychu a chudoby. Nie je možno krásny na prvý pohľad ako Viedeň alebo Praha, ale to nič nemení na jeho atraktívnosti.
Polovica čara srbského hlavného mesta sa skrýva v prepájaní kultúr, ktoré sa najočividnejšie odzrkadľuje v jeho architektúre, druhá polovica je v jeho obyvateľoch. Pod drsnosťou a priamočiarosťou miestnych ľudí sa skrýva zvláštny druh prívetivosti, srdečnosti a pohostinnosti.
Treba si zvyknúť na to, že na Balkáne veci nikdy nefungujú tak, ako by mali, ale nikoho to neznepokojuje, na rozdiel od severnejších či západnejších častí Európy. Všetci sa riadia heslom, ktoré si treba hneď po príchode osvojiť – „nema problema“.
Na skok k srbskej histórii
Nablýskaná hlavná Ulica kneza Mihailova nie je o nič zaujímavejšia než ktorýkoľvek viedenský bulvár. No v širšom centre srbskej metropoly možno objaviť doposiaľ neopravené budovy zničené bombardovaním NATO, ktoré slúžia ako memento.
Vedľa seba tu stoja moderné budovy z kovu a zo zeleného skla, paneláky z čias Titovej Juhoslávie, ale aj staveniská či malebné zákutia s chatkami na vode. Nasávame atmosféru mesta a zisťujeme, že to, čo sme v srbských filmoch pripisovali režisérovej bujnej fantázii, skutočne existuje.
Za návštevu rozhodne stoja dve miesta. Jedným je Katedrála svätého Sávu – druhý najväčší pravoslávny chrám na Balkáne. Druhým mohutná pevnosť Kalemegdan, ktorá je po stáročia symbolom Belehradu, jej základy stoja od 5. storočia.
Presúvame sa do susedného Bulharska, kde nám na hraniciach dôkladne kontrolujú nielen doklady, ale aj covidové pasy Európskej únii. Novinka, ktorú zažívame toto leto vďaka pandémii.
Sofia a jej tisíc tvárí
Bulharsko má pre našincov jednu obrovskú výhodu: ceny sú tu porovnateľné či nižšie než slovenské. Naša prvá zastávka je v hlavnom meste Sofia. Nikde nevidíme ani náznak ponáhľajúcich sa ľudí. Domáci s obľubou trávia dlhé hodiny v kaviarňach či reštauráciách, radi sa nim pridávame. Je zrejmé, že pandémia nič neubrala z družnosti a pohostinnosti tunajších obyvateľov.
Hoci Sofia nepatrí medzi európske top destinácie, rozhodne má čo ponúknuť. Bulharsko dlhé roky trpelo pod tureckou nadvládou a za oslobodenie vďačí vojakom ruského cára Alexandra II. Na ich pamiatku postavili v širšom centre Chrám svätého Alexandra Nevského. Ten je dnes jedným zo symbolov mesta.
Našu pozornosť upútal aj jediný fungujúci stredoveký kostol – Chrám svätej Petky Samardžijskej, fresky v ňom pochádzajú zo 14. storočia. Za prezidentským palácom je ďalší historický skvost – Rotunda svätého Juraja. Na periférii Sofie sme sa vyviezli sedačkovou lanovkou na pohorie Vitoša, ktoré je národným parkom. Pod jeho úpätím sa nachádza stredoveký kostol Bojana, ktorý patrí pod ochranu UNESCO.
- Fakty o bulharskom cestovnom ruchu
• Odvetvie sa ročne podieľa na HDP krajiny 12 percentami, pred pandémiou zamestnávalo 11 percent ľudí.
• Vláda zaviedla viaceré podporné opatrenia, napríklad dotáciu 35 eur na jedno turistické sedadlo v lietadle, 9-percentnú DPH na niektoré tovary, pomoc 1,5 milióna eur sprievodcom a horským vodcom.
• Väčšina zahraničných turistov vlani pochádzala z Rumunska (288-tisíc), Poľska (74-tisíc), Ukrajiny (58,3-tisíc), Česka (44-tisíc), Nemecka (43,8-tisíc) a Izraela (14 490).
• V roku 2021 v Bulharsku zatiaľ dovolenkovalo 11-tisíc Slovákov.
Prameň: bulgariatravel.org
V jednom z najstarších miest
Ak milujete históriu, mali by ste zamieriť do jedného z najstarších miest sveta, do Plovdivu. Bol obývaný už v praveku, svedčia o tom pozostatky neolitického osídlenia. Mesto bolo centrom starovekej Trácie. Prechádzala ním kultúra Grékov, Keltov, Rimanov, Hunov i Turkov.
Doterajší archeologický výskum odhalil pozostatky historických verejných budov z čias rímskej nadvlády. Obdivujeme zachovanú časť rímskeho amfiteátra, postaveného za čias cisára Trajána, ktorý je súčasťou pešej zóny v centre mesta. V jeho blízkosti vidno mešitu Džumaja so štíhlym minaretom, ktorá patrí k najväčším na Balkáne.
Vkĺzli sme do uličiek starého Plovdivu. Prechádzame sa po hrboľatých uliciach dláždených kameňmi, obdivujeme typické domčeky bulharskej architektúry – niekedy úzke a maličké, inokedy neobvykle veľkorysé. Sú zaujímavé kombináciou kameňa a dreva, často s rozšíreným poschodím. Obzeráme si archeologický komplex Nebet tepe, staroveké antické divadlo, kupecké domy z čias renesancie i jedinú zachovanú mestskú bránu s časťou mestského opevnenia Chisar kapija.
Neďaleko Plovdivu, na okraji pohoria Rodopy, sme navštívili jeden z najstarších pravoslávnych kláštorov v Európe – Bačkovský monastier. Predstavuje spojenie byzantskej, gruzínskej a bulharskej kultúry, ktoré zjednocovala spoločná viera.
Stihli sme absolvovať aj prehliadku pozostatkov Asenovej pevnosti na okraji mestečka Asenovgrad, ktorá pôvodne slúžila tráckym kmeňom. Okrem Kostola svätej Bohorodičky Petričskej v nej síce veľa neostalo, ale zachované úlomky keramiky, zbraní a mincí sú cenným dôkazom života, ktorý tu kedysi vrel.
Tajomný Beglik Taš
Presúvame sa do starobylého Sozopolu – jedného z najstarších miest na pobreží Čierneho mora. Jeho symbolom je kotva, predstavuje dôkaz aktívnej lodnej dopravy od stredoveku. Prostredie tohto malého bývalého rybárskeho prístavu nás očarilo. Jeho historická časť je od roku 1970 súčasťou svetového dedičstva UNESCO.
Najmä Česi a Slováci vyhľadávajú dve letoviská v jeho okolí – Primorsko a Pomorie. Ročne ich navštívia tisíce turistov, ktorí tu hľadajú relax a azda aj kus histórie. Neďaleko Primorska leží trácka svätyňa Beglik Taš, postavená v 16. storočí pred naším letopočtom, ktorá si stále zachováva svoje tajomstvo.
Zdá sa, že obrovské megality popierajú gravitáciu a zostávajú na svojom mieste. Mnohé majú v sebe vytesané drážky a obetné jamky, schody a slnečné symboly. Miesto je také úchvatné, že si ani nevšimnete, ako plynie čas.
Vďaka energii a mysticizmu, ktoré Beglik Taš vyžaruje, tam vraj mnoho ľudí chodí meditovať. Hovorí sa, že ich priania sa často vyplnia.
- Farby bulharskej kuchyne
- Bulharská kuchyňa je ako bulharská zástava, ktorú tvoria tri farebné pruhy – biely, zelený a červený. Biely znamená bulharský jogurt (kiselo mljako) a balkánsky syr (sirene). Zelený predstavujú bylinky, ktorými sa jedlá dochucujú. Červený zahŕňa paradajky a papriku. Po celej krajine je mnoho reštaurácií v tradičnom štýle. Výborne chutí všadeprítomný šopský šalát, rôzne druhy hlavne duseného a grilovaného mäsa a k tomu veľa zeleniny. Na prílohy zabudnite, dostanete nanajvýš pár kúskov opekaných zemiakov. Odporúčame vyskúšať chuťovky, napríklad hranolčeky so syrom alebo parlenku (slaný koláč) so syrom a s cesnakom – nikde inde ako v Bulharsku vám ich neponúknu.
Až na konci Európskej únie
Keďže sme na svojich potulkách zatúžili po absolútnom pokoji, zavítali sme po úzkych cestách-necestách do dedinky Rezovo. Leží takmer na bulharsko-tureckej hranici, na najjuhovýchodnejšom konci Európskej únie.
Cez bulharské hory sa presúvame do bývalého hlavného mesta Veliko Tarnovo, v ktorom dominuje stredoveká pevnosť Carevec. Preslávil ho v roku 1908 bulharský cár Ferdinand I., keď tu vyhlásil nezávislosť všetkých bulharských území. Strmé svahy, miestami dosahujúce až dvestometrovú výšku, ohromujú monumentálnosťou a ostro kontrastujú s domčekmi, ktoré pôsobia, akoby boli posadené jeden na druhom. V meste pulzuje čulý život najmä večer: reštaurácie sú plné, ťažko rozoznať turistov od miestnych.
Naša cesta sa pomaly blíži ku koncu. Ochutnali sme miestne špeciality, kúpili sme ružový olej, ktorý patrí k najvzácnejším na svete, a vybrali sme pár suvenírov. A objavili sme niečo úplne výnimočné.
Skalný zázrak
Cestou domov, zhruba 50 kilometrov od hraničného mesta Vidin, sme prišli k najzvláštnejšiemu prírodnému úkazu – k skalám Belogradčik. Dosahujú dĺžku zhruba 30 kilometrov a ich červenkastú farbu spôsobujú oxidy a hydroxidy železa. Príroda ich za milióny rokov vyformovala do útvarov pripomínajúcich kamenné sochy mýtických bytostí – ľudí, zvierat a vtákov.
Dokonca majú svoje mená, napríklad Jazdec, Mnísi, Školáčka, Lev, Medveď, Adam a Eva... Tieto skalné stĺpy tvoria prírodnú pevnosť, ktorej obranný potenciál využívali už od staroveku. Cítime sa ako v mystickom filme a obdivujeme divokú krásu skalných útvarov.
Na cestách po Balkáne sme strávili viac ako dva týždne, ostáva nám ešte presunúť sa cez Rumunsko domov. Zážitky sú čerstvé a ešte pár dní sa nedokážeme celkom vrátiť do reality. Balkán sa nám vryl do srdca.
- Bulharsko – krajina ruží. Nadchne morom aj históriou
Do zahraničia podľa dát Štatistického úradu (ŠÚ) SR vlani organizovane cez slovenské cestovné kancelárie vycestovalo 51-tisíc ľudí, v roku 2019 ich bolo 692-tisíc. Medziročne sa tak ich počet prepadol o 93 percent. Zdá sa, že turistický cestovný ruch sa pomaly prebúdza k životu. Najviac Slovákov minulý rok organizovane vycestovalo do Chorvátska, nasledovalo Grécko, Rakúsko a Taliansko. Bulharsko, ktoré sa v predcovidových rokoch umiestňovalo medzi piatimi top destináciami s najväčším počtom vycestovaných, sa vlani prepadlo na devätnáste miesto. Letná sezóna 2021 bude lepšia než tá minuloročná, keďže vlani žiadna nebola, povedal pre médiá prezident Slovenskej asociácie cestovných kancelárií a cestovných agentúr (SACKA) Roman Berkes. Trendy dovolenkárov sa výraznejšie menia, čo vidieť aj v obľúbenom Bulharsku.
V kurze je individuálny turizmus
Podľa predbežných údajov bulharského ministerstva turizmu tam doteraz strávilo dovolenku zhruba 2,5 milióna ľudí. Viac ako 1,5 milióna Bulharov dovolenkovalo doma, čo oproti vlaňajšku predstavuje nárast takmer o sto percent. Cestovný ruch sa podieľa na ročnom hrubom domácom produkte krajiny zhruba dvanástimi percentami, na Slovensku je to okolo 2,8 percenta. Pred pandémiou zamestnával asi jedenásť percent bulharskej pracovnej sily. Na túto letnú sezónu sa Bulhari pripravovali vopred. Stavili na to, aby si udržali status „zelenej“, teda bezpečnej destinácie, čo sa im doteraz darí. Aktualizovali súbor protiepidemických opatrení pre celý sektor cestovného ruchu od hotelierov až po prevádzkovateľov reštaurácií, pláží a súvisiacich služieb. Snažili sa plne zaočkovať hotelový personál v letoviskách. Dovolenkári štandardne po príchode do Bulharska buď musia byť zaočkovaní, alebo musia mať negatívny test či potvrdenie o prekonaní covidu. V tomto roku poklesol počet charterových letov, najviac organizovaných zájazdov prilieta z Rakúska, Belgicka, Dánska, Česka, Nemecka, Írska, Holandska a z Poľska. „Trendom je zámena masového turizmu za rodinné dovolenky, väčšina turistov prichádza autom. Veľkým problémom sa v bulharských čiernomorských letoviskách ukázal nedostatok parkovacích miest. Hotely všetkých kategórií sú plne obsadené,“ hovorí pre TREND veľvyslanec SR v Bulharsku Manuel Korček.Česi predbiehajú
Slovákov Darí sa malým poskytovateľom turistických služieb. „Služby, ktoré ponúkajú, sú žiadanejšie než služby veľkých hotelov. Vzhľadom na riziko infekcie boli rodinné hotely a penzióny rezervované mesiace vopred,“ dodáva veľvyslanec. Hoci podľa stanoviska ministerstva turizmu zahraniční návštevníci menej využívajú služby licenciovaných cestovných kancelárií, pandémia ukázala, že práva spotrebiteľov sú naplno zaručené iba vtedy, ak urobia rezerváciu práve cez ne. Podľa nariadenia EÚ klientovi financie vrátia do štrnástich dní alebo mu poskytnú voucher. Bulharská ministerka turizmu Stela Baltovová predpokladá, že ak sa podarí udržať pod kontrolou epidemickú situáciu v krajine aj počas augusta, bude to úspech. Ľudia tam dosiaľ strávili 2,2-krát viac dovoleniek než v roku 2020. Ich hlavným cieľom sú mestá Nesebar, Varna, Sofia a kúpeľný rezort vo Velingrade. Štatistiky ukazujú, že tento rok v Bulharsku dovolenkovalo vyše 11-tisíc Slovákov, najviac v oblasti Nesebar, kam patrí aj letovisko Slnečné pobrežie. Na porovnanie, počet dovolenkárov z Česka je asi štyrikrát vyšší.Široký mix možností láka
Po Islande je Bulharsko druhá najväčšia krajina so zdrojmi minerálnych prameňov, čo ponúka príležitosti na kúpeľnú turistiku. „Možno ju kombinovať s inými druhmi turizmu, napríklad kultúrnym, vinárskym či gurmánskym. Organizuje sa tu veľa festivalov, festival ruží alebo levandule, keďže Bulharsko je najväčším producentom ružového a levanduľového oleja na svete,“ dodáva M. Korček. Dôležitými zastávkami poznávacích ciest sú kultúrne pamiatky UNESCO. Pred pandémiou boli v obľube aj letecké predĺžené víkendy spojené s poznávaním krajiny z historickej, kultúrnej alebo gastronomickej stránky. Situáciu by mohlo zlepšiť obnovenie priameho leteckého spojenia medzi Sofiou a Bratislavou, ktoré chýba. V súčasnosti existuje len letecká linka Bratislava – Burgas.
