Ukázalo sa totiž, že víťaz májových volieb v Belgicku, strana Nová flámska aliancia (N-VA) sa rozhodla nepokračovať v rámci liberálneho celoeurópskeho zoskupenia a vybrala si najskôr logickejších partnerov. Umiernene nacionalistická strana antverpského starostu Barta de Wevera s programom premeny Belgicka na voľnú konfederáciu si namiesto ALDE vybrala euroskeptickejšie orientovanú „rodinu“ Európskych konzervatívcov a reformistov (ECR).

Keď štyria flámski europoslanci rozšírili jej rady, stala sa ECR so 68 členmi trochu prekvapivo treťou najsilnejšou europarlamentnou frakciou. Je stále výrazne menej početná než obe najväčšie frakcie. Víťazná Európska ľudová strana (EPP) má teraz 221 hlasov, druhí socialisti (S&D) 198 z celkových 751 europoslancov.

Šéf ALDE, zhodou okolností tiež Belgičan Guy Verhovstadt poznamenal, že pre EÚ nie je dobré, keď najväčšia belgická politická strana spojí svoj osud s euroskeptickou či protieurópskou stranou.

Okolo obidvoch najväčších strán v europarlamente sa nič podobne prekvapivé nedeje. Pozornosť sústreďujú na vyjednávanie o personálnom obsadení funkcie predsedu novej Európskej komisie. Ľudovci nominovali bývalého luxemburského premiéra Jeana-Clauda Junckera. Teraz panuje napätie, či sa nemecká kancelárka Angela Merkelová rozhodne túto nomináciu presadiť aj na nastávajúcom samite proti zatiaľ nesúhlasiacemu Davidovi Cameronovi.

Druhí socialisti najprv pre svojho lídra Martina Schulza žiadali post podpredsedu komisie, teraz sa už ozývajú hlasy, že by táto výrazná socialistická tvár mohla pokračovať na čele Európskeho parlamentu.

J.-C. Juncker bude – po súhlase členských krajín – potrebovať aj nadpolovičnú podporu v europarlamente. Nik vážne neočakáva, že by sa obe najväčšie zoskupenia nedohodli, delenie v europarlamente nie je najvýraznejšie na ose ľavica-pravica, ale medzi stranami s proeurópsky orientovanou agendou a tými, ktorým sa súčasný projekt EÚ v rôznej miere nepáči.

A v tomto kontexte je potrebné podľa všetkého čítať správu o N-VA a jej prechode od k ECR. Víťaz belgických volieb sa z liberálneho tábora, s ktorým sa možno ľudovci a socialisti môžu dohodnúť na „trojkoaličnej“ podpore Junckerovho tímu, presunul k zoskupeniu, ktorého zástupcovia sa netaja skepsou voči celej „politizácii“ Európskej komisie.

Okrem B. de Vewera je však po tohtoročných voľbách zaujímavým príchodom do frakcie ECR predovšetkým vstup zástupcov Alternatívy pre Nemecko (AfD). Je ich sedem, čo z nich robí tretiu najväčšiu národnostnú skupinu po Britoch a Poliakoch, a boli prijatí napriek Cameronovmu odporu.

Ich vstup do ECR mu totiž skomplikoval vzťahy s A. Merkelovou práve vo chvíli, keď sa s ňou pre J.-C. Junckera a balíku súvisiacich tém potreboval dohovoriť. AfD sú voči kresťanským demokratom nemeckej kancelárky v tvrdej opozícii. D. Cameron preto napísal svojim europoslancom, aby v tajnej voľbe hlasovali proti. Nepomohlo to.

Presuny na pravici sú tiež výrazom relatívneho posilnenia strán s euroskeptickou či priamo nacionalistickou agendou. Marine le Penová a jej Národný front (FN) však po tom, čo vo Francúzsku vyhrala eurovoľby, zatiaľ ustanovenie vlastnej frakcie neoznámila.

Frakcia dáva stranám z prostriedkov europarlamentu platený aparát a zázemie a aj silnejšiu pozíciu pri vyjednávaní o obsadení postov na čele najrôznejších výborov. K vzniku skupiny stačí 25 europoslancov, orieškom je však druhé pravidlo – že musia byť najmenej zo siedmich rôznych krajín.

Práve tu predtým uspel britský víťaz volieb – Nigel Farage a jeho Strana nezávislosti Spojeného kráľovstva (UKIP). Jeho tvrdo euroskeptická frakcia Európa slobody a demokracie (EFD) má teraz 48 členov zo siedmich krajín. Členovia frakcie pritom čakajú, že by sa k nim mohli pridať ďalší zástupcovia – napríklad Richard Sulík (SaS).

Ako však bude nový europarlament skutočne vyzerať, nie je teraz definitívne zrejmé. Termín pre sformovanie frakcie tak, aby sa mohla zúčastniť na jeho prvom rokovaní, je utorok 24. júna.

Autor je spravodajca ČTK v Bruseli.