Premiér povýšil Richtera do stavu nedotknuteľných. Odísť môžu iba spolu

Z KSS do SDĽ a ďalej

Po skončení strednej školy sa J. Richter zamestnal ako technicko-hospodársky pracovník v podniku na výrobu chladničiek. Pretože bol aktívnym predsedom podnikovej organizácie Socialistického zväzu mládeže, rýchlo sa stal členom Komunistickej strany Slovenska (KSS). Keď absolvoval Večernú univerzitu marxizmu-leninizmu, mohol začať pracovať v aparáte – najskôr na zväzáckej a potom aj na straníckej úrovni. Ako činovník Okresného výboru KSS v Nitre začal študovať na Vysokej škole politickej, ktorá bola zriadená pri Ústrednom výbore KSS, pričom školu nedokončil. Prišiel november 1989.

Po vzniku Strany demokratickej ľavice (SDĽ) sa stal predsedom okresnej organizácie a na úrovni kraja zastával funkciu podpredsedu. Do centrály partaje sa dostal až v roku 1998, keď ho povýšili na ústredného tajomníka. V čase, keď bola SDĽ súčasťou koalície, vďaka ktorej vládol prvý kabinet Mikuláša Dzurindu, J. Richter riadil aparát strany. V tejto funkcii prežil troch predsedov – Jozefa Migaša, Pavla Koncoša a Ľubomíra Petráka.

Premiér ministra už pred tromi rokmi bránil tak, že sa z toho stala tradícia

Pre migašovské obdobie SDĽ bolo príznačné, že záujmová skupina, ktorá podporila jeho zvolenie, si chcela rýchlo vybrať dividendy zo svojho „vkladu“. Ľudia z pozadia Devín banky sa snažili ovládnuť deblokácie s Ruskou federáciou, pretože ich nominant riadil Slovenské elektrárne. Lenže väčšina ich plánov stroskotala a po krachu Devín banky (za ktorý zaplatili daňoví poplatníci takmer 12 miliárd slovenských korún) sa z vedenia strany stiahol aj J. Migaš.

Funkciu po ňom prevzal P. Koncoš, ktorý chcel vrátiť strane charakter, aký malo pôvodne Ľuptákovo Združenie robotníkov Slovenska. Okrem toho, že bol „zdržanlivý“ k vstupu do NATO, v roku 2001 P. Koncoš vyhlasoval, že ani do Európskej únie sa netreba ponáhľať, lebo vraj Slovensko bude „pripravené na vstup do EÚ o 15 až 20 rokov“. Podľa Pavla Koncoša nie všetko pred novembrom 1989 bolo zlé, preto má SDĽ „otvorene deklarovať potrebu novej socialistickej alternatívy pre Slovensko“.

Migašov stranícky klientelizmus najhrubšieho zrna ani Koncošov prednovembrový resentiment nespôsobili, že by J. Richter čo i len uvažoval o odchode z postu šéfa straníckeho aparátu. Keď vo voľbách roku 2002 SDĽ totálne prepadla, zdalo sa, že jeho politická kariéra sa skončila. Ale vďaka Smeru dostal druhú šancu.

Smer pod Richterom

Voľby v roku 2002 nedopadli najlepšie ani pre stranu Roberta Fica. Hoci podľa bilbordov on osobne kandidoval na premiéra, jeho strana sa ocitla v opozícii. Po tomto neúspechu predseda prestal veriť svojej predstave, že Fedor Flašík dokáže premeniť vodu na kolu, a vrátil sa k tomu, s čím v politike začínal – k ľavicovej orientácii. Smer pohltil všetky významnejšie strany od stredu naľavo. V roku 2004 sa správal ako pytón, lebo zhltol väčšiu stranu, akú sám mal. Keď sa bývalí členovia SDĽ preregistrovali do Smeru, v novej strane mali väčšinu.

Hoci Robert Fico od funkcionárov SDĽ verejne žiadal, aby sa do Smeru ani neprihlasovali, vo viacerých prípadoch urobil výnimky – napríklad Dušan Maňka, Vladimír Faič a J. Richter sa ako osvedčení harcovníci druhého sledu rýchlo dostali aj do vedenia Ficovej strany. V roku 2005 sa z J. Richtera stal najskôr politický tajomník a vzápätí generálny manažér Smeru.

Keď o rok neskôr R. Fico prevzal prvý raz funkciu premiéra, tak sa občas zmienil aj o tom, že funkcie šéfa vlády a šéfa strany je potrebné rozdeliť, lebo ich kumulované vykonávanie presahuje možnosti jedného človeka. Lenže ako čas plynul, k rozdeleniu funkcií nielen nedošlo, ale premiér sa o ňom prestal čo i len zmieňovať. J. Richter ho totiž od straníckych povinností dokázal takmer úplne odbremeniť.

Presne takého šéfa straníckeho aparátu predseda potreboval, takže postavenie a vplyv generálneho manažéra narastali. A to až tak, že