Sme na ceste do nevoľníctva. Od dôležitého varovania uplynulo už 90 rokov

Socialistom všetkých krajín sa pred 90 rokmi prihovoril neskorší držiteľ Nobelovej ceny za ekonómiu Friedrich August von Hayek. Dosah knihy Cesta do nevoľníctva však zrejme prekvapil aj samotného autora. Publikácia zaujala nielen v Spojenom kráľovstve, kde pôsobil, veľký ohlas našla aj v USA. Jej skrátená verzia vyšla v náklade niekoľkých miliónov kusov v rámci magazínu Reader’s Digest. Vydavateľstvo Random House ju dokonca zaradilo na štvrté miesto v rebríčku najlepších faktografických kníh storočia. Hayek v prvom rade hľadal spôsob, ako sa vyhraniť proti tvrdeniu, že fašizmus je prejavom úpadku kapitalizmu, ako sa v tom čase tradovalo medzi marxistami. Paralely videl s iným totalitným režimom.

V roku 1944 vo svojej knihe varoval pred veľmi tenkou hranicou medzi nacizmom a socializmom a zdôrazňoval, že oba režimy spája centrálne ekonomické plánovanie a silný štát. Práve Česko a Slovensko, ktoré v 20. storočí zažili oba totalitné režimy, môžu potvrdiť, aké prázdne regály obchodov plánovanie prináša a koľko ľudí skončilo vo väzení či dokonca na popravisku len preto, že si dovolili upozorniť na nedokonalosti systému. 

Samotný Hayek pritom plánovanie rozhodne nespochybňuje. Podľa neho však ide o spor, „či sa má plánovať centrálne jedným ústredným orgánom pre celý systém alebo či sa táto činnosť má rozdeliť medzi veľký počet jednotlivcov“. Upozornil tiež, že keď štátne agentúry získajú donucovacie právomoci na dosiahnutie konkrétnych cieľov, takéto právomoci už nemožno demokraticky zvolenými zhromaždeniami účinne kontrolovať. Pripomína, že aj vo fašistickom Nemecku ľudia s dobrými úmyslami často pripravili tragickú cestu.

Problémom je podľa neho viera jedinca vo vlastnú dôležitosť. „Všetci si myslíme, že naša osobná hierarchia hodnôt nie je iba individuálna, ale že by sme v slobodnej diskusii medzi rozumnými ľuďmi ostatných presvedčili, že naša hierarchia je jediná správna,“ píše Hayek v Ceste do nevoľníctva a ponúka dva príklady. Na jednej strane ukazuje vášnivého ekológa, ktorý chce chrániť pôvodný ráz krajiny, verzus motoristu, ktorý túži po širokých cestách takmer všade. Od svätca a zanieteného idealistu k fanatikovi je často len krôčik, upozornil. 

Hayeka však rozhodne nemožno obviňovať, že je proti akejkoľvek regulácii. „Zakázať používanie určitých jedovatých látok alebo vyžadovať osobitné opatrenia pri ich používaní, obmedziť pracovný čas alebo vyžadovať určité hygienické opatrenia je plne zlučiteľné so zachovaním hospodárskej súťaže,“ píše. No dodáva, že je dôležité posudzovať, či sú získané výhody väčšie ako sociálne náklady. 

Silný štát prináša moc

Podľa známeho filozofa a ekonóma je pritom relatívne jednoduché pochopiť, prečo ľudia podľahnú droge, ktorou je moc. „Moji socialistickí kolegovia mi vždy hovoria, že ako ekonóm by som v onom type spoločnosti, proti ktorému sa staviam, mohol zaujať oveľa významnejšie postavenie.“ V politike je veľa ľudí, ktorí to nielen pochopili, ale hlavne aj využili. Tak vzniká silný štát. Ilustrovať sa to dá na ranných zápchach. V kolónach stoja tí, ktorí tvoria ekonomické hodnoty, a ešte sa musia uhýbať limuzínam s majákmi, ktoré vezú ľudí pripravených rozdeľovať cudzie peniaze. 

Zaujímavé pritom je, ako sa vyvíjal význam Hayekovho posolstva. V roku 1956, keď pripravoval opätovné vydanie knihy pre americký trh, pripomenul, ako ešte v roku 1934 novovytvorená americká Národná plánovacia rada venovala značnú dávku pozornosti príkladom plánovania, ktoré poskytli štyri krajiny: Nemecko, Taliansko, Rusko a Japonsko. „O desať rokov neskôr sme sa naučili o týchto krajinách hovoriť ako o totalitných. Náhle sa stalo módou popierať, že inšpirácia na plánovanie prišla z Ruska,“ hovoril. Pripomínal tiež, že v USA nahradil slovo socializmus pojem sociálny štát.