Prečo sa treba báť zapojenia Ústavného súdu do amnestií

Či tak priamočiaro, ako navrhuje opozičný poslanec Ján Budaj, teda prijatím ústavného zákona, ktorým sa zruší „článok V a článok VI“ rozhodnutia zastupujúceho prezidenta Vladimíra Mečiara z marca a z júla 1998. Alebo tak, ako to navrhuje vládna koalícia. Teda prijatím ústavného zákona, ktorým si dá najskôr parlament oprávnenie, aby mohol zrušiť nielen Mečiarove amnestie, ale akékoľvek amnestie, ktoré odporujú „princípom demokratického a právneho štátu“.

Uznesenie o zrušení amnestií potom musí podporiť aspoň trojpätinová väčšina všetkých poslancov. A napokon bude musieť ešte Ústavný súd posúdiť, či Mečiarove amnestie naozaj odporovali princípom demokratického a právneho štátu a či ich zrušenie bolo v súlade s ústavou.

Inými slovami, spor je o to, či poslednou inštanciou rozhodujúcou o zrušení amnestií bude Národná rada SR alebo Ústavný súd SR. Paradoxné je, že Budajovo riešenie, ktoré presadzuje opozícia, nič tak neoslabuje ako argumenty, ktoré uvádzajú v jeho prospech niektorí opoziční politici.

Podstatné náležitosti

Po počiatočnom váhaní predseda strany Sme rodina dospel k jednoznačnému stanovisku. „Keď deväťdesiat ľudí utvorí ústavný zákon, nikto o tom nemá diskutovať,“ vyhlásil Boris Kollár. Možnosť, že o zrušení amnestií v konečnom dôsledku nerozhodnú poslanci, ale sudcovia Ústavného súdu, označil za „obludnosť“, pretože sudcovia neboli volení občanmi.

V podobnom duchu sa vyjadruje aj šéf strany Sloboda a solidarita (SaS). Podľa Richarda Sulíka ak poslanci „dopíšu“ do ústavy, že Mečiarove amnestie neplatia, tak neplatia a vec je vybavená. „Ak poslanci dopíšu do ústavy ..., že volebné obdobie poslanca sa predlžuje zo 4 na 20 rokov, tak to platí tiež. Teda platilo by to asi tri dni, kým by občania zmietli parlament z povrchu zemského.“

Sulíkovo tvrdenie, že nech už poslanci schvália čokoľvek, keď to schvália ústavnou väčšinou, tak je to najvyšší zákon, voči ktorému sa dá iba povstať, odhaľuje celkovú neudržateľnosť názoru, že postoj ústavnej väčšiny nesmie byť nikým a ničím korigovateľný. Predstava, že čo bolo schválené ústavnou väčšinou, je „z podstaty veci“ ústavné, je totiž scestná a môže viesť k likvidácii demokratického a právneho štátu. Z dejín totiž vieme, že nie všetky povstania sú úspešné a viaceré boli aj násilne potlačené.

Na rozdiel od slovenského základného zákona Ústava Českej republiky taký výklad ústavnosti, aký predviedli B. Kollár a R. Sulík, výslovne zakazuje, lebo priamo hovorí, že sú aj také ústavné zmeny, ktoré v demokratickom a právnom štáte nie je možné akceptovať: „Zmena podstatných náležitostí demokratického právneho štátu je neprípustná. Výkladom právnych noriem nie je možné oprávňovať odstránenie alebo ohrozenie základov demokratického štátu.“ Práve preto, že takéto ustanovenie v Ústave SR nemáme, je absolutizovanie vôle trojpätinovej väčšiny v parlamente veľmi nebezpečné.

Parlament nemôže všetko

Sudca Peter Šamko zverejnil štúdiu, v ktorej sa venuje aj otázke, či parlament môže naozaj všetko. V takom prípade by sa podľa neho „ad hoc ústavným zákonom mohol v budúcnosti zrušiť aj samotný ústavný zákon o zrušení rozhodnutia o amnestii“. A nielen to. Dalo by sa tak „zrušiť“ aj rozhodnutie prezidenta o vymenovaní sudcu alebo člena vlády. Jednoducho, dnes si asi ani nevieme predstaviť, čo všetko by sa potom „dalo“.

Podľa P. Šamka nebezpečenstvo ústavného zákona o zrušení amnestií „spočíva v tom, že vytvára precedens najvyššej právnej sily, precedens, ktorý hovorí o tom, že je možné z politických dôvodov meniť ústavný systém štátu. Pokiaľ je to možné raz, je to možné vždy.“

Ak by sme prijali argumentáciu B. Kollára a R. Sulíka, že ústavná väčšina parlamentu môže urobiť čokoľvek a všetko bude v súlade s ústavou, tak by to mohlo nadobudnúť aj takú podobu, že dostatočný počet poslancov raz „zruší“ aj Listinu základných práv a slobôd. Ak zvážime všetky riziká, ktoré z takého poňatia vyplývajú, je zrejmé, že zapojenie Ústavného súdu do rozhodovania o ústavnosti prípadného zrušenia Mečiarových amnestií nie je problém systémový a meritórny, ale situačný a faktický.

Keby Ústavný súd bol tým, čím by mal byť, teda nezávislým a nestranným orgánom ochrany ústavnosti, tak by zásadný odpor voči tomu, že bude konečnou inštanciou rozhodujúcou o zrušení amnestií, nemal opodstatnenie. Problém je, že na Ústavnom súde majú dlhé roky väčšinu sudcovia, o ktorých sa nedá povedať, že