Prečo pod stromčekom nachádzame veci

Také jednoduché to s presunom k virtuálnosti však nebude, myslí si antropologička Soňa G. Lutherová. Veci nemôžeme len tak upratať preč, pretože nás robia tými, kým sme.

Vianoce sa spájajú s obrázkom deduška, ktorý má sane naložené balíčkami, čiže fyzickými vecami. Dnes vo vianočných reklamách počujeme, že máme darovať paušály a gigabajty prenosových dát. Presúvajú sa Vianoce do nehmotnej sféry?

Záleží na tom, aké obdobia porovnávate. Pred sto rokmi neboli Vianoce spájané s tým, že by sa ľudia vo veľkom obdarúvali materiálnymi predmetmi. Bolo to skôr o tom, aby sa rodina stretla pri špeciálnej príležitosti, najedli sa spolu, a keď prišlo na dary, tak to boli len drobné veci. Toto sa, samozrejme, zmenilo, keď nastúpilo zvyšovanie spotreby a zameranie sa na materiálne veci.

Išlo mi práve o porovnanie medzi obdobím, keď priemyselná výroba zahrnula ľudí výrobkami, a dneškom, keď sa veci – a teda aj darčeky – digitalizujú. Vnímate tento posun?

Nemyslím si, že odklon od materiálnych darov je až taký silný, ako sa zdá. A ako by si mobilní operátori možno želali. Navyše – aj keď dostanete do daru paušál či počítačovú hru, nie je to čisto digitálna záležitosť. Ide síce o digitálny obsah, ale ten je viazaný na matériu zariadenia – telefónu, počítača či konzoly. Nie je tu teda jasná línia, ktorá by našu materiálnu existenciu oddeľovala od novej digitálnej. Pre mňa ako antropologičku je digitálne a materiálne stále previazané. Okrem toho by som neoznačovala za „reálne“ len to, čo práve teraz zažívame v tejto kaviarni, a hru na počítači za niečo virtuálne, čiže nereálne. Jedno aj druhé môžeme prežívať rovnako autenticky. Tieto svety fungujú paralelne a navzájom sa ovplyvňujú.

Soňa G. Lutherová Zdroj: Miroslava Spodniaková

Náš vzťah k veciam určuje aj to, do akej miery sú kvalitné

Iný dnešný trend odklonu od fyzických vecí má súvisieť s uprednostňovaním zážitkov. Aj pod stromčekom dnes skôr nájdete pozvanie na výlet či lístok na koncert. Je to zmena?

K tomu mi napadajú dve veci. Po prvé je to možno do istej miery generačná záležitosť. Deti majú väčšiu kapacitu prijímať veci než dospelí, a preto aj ľahšie podľahnú túžbe po stále nových predmetoch. Dospelí môžu byť už vecami presýtení, a preto vyhľadávajú niečo iné. Môže to byť o hľadaní nejakej novej kvality. Po druhé to zrejme súvisí aj s tým, aké dnes veci sú. Často sú vyrobené nekvalitne, stavia sa na rýchloobrátkovosť v zmysle „kúp a odhoď“. Pocitová hodnota vecí takto v istom zmysle klesá.

Tam smeruje aj argument, že zážitky vytvárajú trvácnejšiu hodnotu v podobe spomienky, pričom veci uspokojujú krátkodobejšiu potrebu. Súhlasíte?

Súhlasím, a keďže mám dve malé deti, sama tlačím na to, aby darčekov bolo čím menej, a snažím sa ich obdarúvať aj zážitkami. Na druhej strane mi úplne nesedia takéto zovšeobecnenia. Nehádzala by som všetky veci do jedného vreca. Určite všetci vlastníme nejaké špeciálne predmety, ktoré pre nás veľa znamenajú. A ako antropologička dodávam, že zážitky, z ktorých sa stávajú spomienky, sú hodnotné, ale naša pamäť je prchavá. To znamená, že sa ju snažíme podporovať, a to napríklad fotografiami. Sú to istým spôsobom zachytené spomienky, ktoré si pri prezeraní nanovo vyvolávame. Dnes je však situácia taká, že v počítačoch máme gigabajty digitálnych fotiek, ku ktorým sa takmer vôbec nevraciame. Niektorí si ich však opäť dávajú vytlačiť a robia si fotografické knihy. To je príklad nášho špeciálneho vzťahu k matérii. Máme lepší pocit, keď fotografiu držíme v ruke.

Soňa G. Lutherová Zdroj: Miroslava Spodniaková

Hovoríte, že ľudia sú dnes zavalení vecami, s čím súvisí ďalší fenomén. Pred pár rokmi bola bestsellerom kniha Kúzelné upratovanie od Marie Kondo. Písala v nej o tom, ako sa zbaviť vecí v domácnosti. Všeobecne cítiť trend k minimalizmu a snahu vlastniť čo najmenej predmetov. O čom to svedčí?

Je evidentné, že v dnešnej dobe sme zahltení vecami. S tým súvisí fakt, že sa ich často nevieme zbaviť. No náš vzťah k veciam nie je jednosmerný. Nie je to len tak, že veci vlastníme a sme ich pánmi. Aj veci istým spôsobom ovládajú nás. Sme pohltení predmetmi a snažíme sa zbaviť balastu. Vlastníme veci, ktoré pre nás majú význam, ale aj veľa takých, ktoré sa len nejako na nás nabalili.

Jedna z téz vášho skúmania materiálnej kultúry znie, že hodnota vecí nie je v ich finančnom vyčíslení, ale vo vzťahoch a emóciách, ktoré si s nimi spájame. Čo to znamená?

Uvediem príklad. K téme vecí som sa dostala pred desiatimi rokmi skúmaním fenoménu bývania. Vtedy boli top témou hypotéky a mňa zaujímalo, či spôsob nadobudnutia bývania – hypotéka, dedičstvo, kúpa či prenájom – má vplyv na vzťah k domovu. Chcela som vedieť, či je to také priamočiare, že keď niečo vlastníme, tak k tomu máme užší vzťah. Ukázalo sa, že to nie je také jednoznačné. Vo svojom byte sa môže napríklad viac cítiť ako doma ten, kto ho má len na rok prenajatý, ako ten, kto bývanie zdedil, a teda ho priamo vlastní. Ten vzťah je oveľa komplexnejší a súvisí napríklad s tým, s kým bývame a ako si bývanie zariaďujeme. Špeciálna vlastnosť vecí je to, že pomocou nich si náš domov privlastňujeme. Predmety a ľudia žijú v domove spolu, sú vo vzťahoch a veci často nie sú len pasívnymi objektmi, ale v istom zmysle sú aktérmi. Pri hodnote vecí je však dôležitá ešte jedna vec.

Aká?

Niekedy si neuvedomujeme dôležitosť vecí, ktoré sú súčasťou každodenného života a vnímame ich ako banálne. Antropológia však skúma nielen to, na čom nám záleží, ale aj to, čo je pre nás dôležité. Hodnotu pre nás môžu mať aj predmety ako napríklad kancelársky papier, hoci by sme nikdy nepovedali, že ide o dôležitý predmet v našom živote. To, na ktorých veciach záleží, sa ukazuje aj v súvislosti s výskumom zameraným na utečencov. Ide o otázku, čo si títo ľudia berú so sebou. Okrem úžitkových vecí ako mobilný telefón či hygienické potreby sú to často práve fotografie alebo spomienkové predmety z detstva, čiže niečo, k čomu majú osobný vzťah. A potom sú to napríklad USB kľúče – ako nosiče s fotografiami a osobnými dátami.

Soňa G. Lutherová Zdroj: Miroslava Spodniaková

Antropológia tiež tvrdí, že veci sa podieľajú na tvorbe našej identity. Znamená to, že niekto sa obklopí drahými vecami, pretože chce, aby navonok reprezentovali jeho „osobnosť“?