Tento text čítate buď v tlačenom časopise, alebo na internetovej stránke, ktorých vizáž v oboch prípadoch vytvorili grafickí dizajnéri. Smartfón, tablet či laptop vo vašich rukách ste si do výraznej miery vybrali podľa ich vzhľadu. Pri čítaní sedíte na stoličke, gauči alebo sedadle dopravného prostriedku. Všetky tieto veci majú precízne navrhnutú formu. Dnes už takmer neexistuje predmet dennej potreby, ktorý by nebol výsledkom rozmýšľania dizajnéra.
Napriek absolútnej hegemónii dizajnu v každodennom živote je všeobecné povedomie o tejto sfére veľmi slabé. Priemerný Slovák zrejme vymenuje svoje obľúbené globálne značky šiat či elektroniky, no vôbec netuší, že mu cez ruky prechádzajú aj produkty domáceho kreatívneho pôvodu.
Ako jedinečná možnosť na získanie prehľadu o slovenskej dizajnérskej tvorbe sa javí Národná cena za dizajn (NCD), ktorá má dvadsaťročnú tradíciu a udeľuje sa každé dva roky. Sprevádza ju výstava ocenených prác i množstva ďalších prihlásených produktov. Práve aktuálne udeľovanie cien, ktoré sa uskutočnilo minulý piatok, ukázalo možné dôvody, prečo slovenský dizajn doma až tak nevidno.
Martina Rozinajová
Ondrej Eliáš
Braňo Matis a Matúš Lelovský
Neznámy export
Pri ankete k otázke, čo je kráľovská disciplína slovenského dizajnu, by zrejme málokomu napadli zubárske kreslá. Pohľad do výsledkov doterajších ročníkov NCD však hovorí, že stomatologická technika je jasný favorit domácej dizajnérskej tvorby. Pretrvávajúca tradícia pramení z diela dizajnéra Ferdinanda Chrenku, ktorý za stomatologické kreslá pre výrobcu Chirana Medical získal od roku 1999 hneď tri národné ceny a v roku 2007 získala cenu ministra hospodárstva samotná firma. Štafeta pokračovala pod hlavičkou Chirana Dental v roku 2011 čestným uznaním pre dizajnérov Jaroslava Tomaščíka, Romana Kobelára a Jaroslava Kmenta a minulý týždeň si Cenu za dizajn za stomatologickú súpravu Vizio od spoločnosti Chiradent odniesli dizajnéri Rastislav Turek a Peter Mesiarik.
Keďže zubárske kreslo nemá len tak niekto v obývačke, nižšie povedomie o slovenskej kvalite sa zdá pochopiteľné. K tomu treba prirátať fakt, že väčšina ľudí si so zubárom nespája dizajn, ale strach. No práve ten sa dizajnéri snažia eliminovať vytváraním príjemného a ergonomicky dokonalého prostredia. Najzásadnejší vplyv na limitovanú známosť slovenského dentálneho dizajnu má však jednoduchá skutočnosť, že výrobky pod značkou Chiradent smerujú z 99 percent na export.
Veľmi podobná situácia je aj pri druhom aktuálne ocenenom produktovom dizajne – wellness vani Aquadelícia IX od dizajnéra Martina Strussa pre firmu Medexim. Piešťanský výrobca vodoliečebných zariadení zachytil trend wellness relaxu a za pomoci dizajnérskeho vstupu produkuje okrem iného profesionálne masážne vane, ktoré vyváža do dvadsiatich krajín sveta.
Kombináciu vlastného dizajnu a zamerania na export možno vystopovať aj pri výrobcoch menej komplikovaných produktov. Výrobca svietidiel OMS, ktorého kolekcia získala Národnú cenu za dizajn v predchádzajúcom ročníku, vyváža do vyše 120 krajín. Väčšinu produkcie exportujú aj sklárne Rona, ktorých hlavný dizajnér Patrik Illo sa vo výsledkoch ceny za dizajn objavuje pravidelne od roku 2001.
Dana Kleinert
Puojd
Drahý prienik von
V diametrálne odlišnej situácii sa nachádza druhá skupina dizajnérskych produktov, ktoré v tomto ročníku reprezentuje víťazka hlavného ocenenia, módna návrhárka Dana Kleinert (rozhovor na strane 14) a výrobca sedacích vakov Tuli.sk. Obe značky sa vyprofilovali v domácom prostredí, no pri posune na vyššiu úroveň posilňovania mena a prieniku na nové teritóriá hlásia podobné problémy.
Štruktúru produkcie odevnej značky Dana Kleinert priamo ovplyvňujú možnosti slovenského trhu. Prípadný pokus o prekročenie týchto bariér a rozvinutie firmy by si vyžadovalo zásadnejšiu investíciu. Špecifikum odevných dizajnérov je navyše v tom, že často manažujú kompletný život výrobku od nápadu po expedíciu. Menšie dizajnérske značky si aj výrobu zabezpečujú samy, prípadne sa spájajú do produkčných kooperácií. V ideálnom prípade deleguje dizajnér finalizáciu materiálu či produktu na spoľahlivého výrobcu. Ak však pre zlé podnikateľské podmienky neskrachuje práve vtedy, keď návrhár preberá cenu za dizajn, čo sa stalo práve v prípade Dany Kleinert.
Výrobca sedacích vakov Tuli.sk sa v otázke možného rastu nachádza v podobnej situácii ako víťazná módna dizajnérka. Firma, ktorá sa pri doterajšom rozvoji opierala o vlastné financie, sa dostáva do štádia, keď slovenský a ani český trh nie sú schopné zabezpečiť predaje vo väčších množstvách. Firma by sa teda potrebovala posunúť do zahraničia. „Zafinancovať svetovú expanziu zo slovenských tržieb je dosť nereálna záležitosť. V rámci prechodu na zahraničné trhy by som privítal pomoc entít, ako je ministerstvo hospodárstva,“ povedal pre časopis Designum zakladateľ firmy Tuli.sk Martin Guttman.
Na slávnostnom odovzdávaní cien si majiteľ firmy prevzal práve cenu rezortu hospodárstva „za systematické uplatňovanie dizajnu vo firemnej stratégii“. O tom, že zo strany ministerstva zatiaľ ostane zrejme len pri potrasení rukou, svedčí vyjadrenie Kataríny Hubovej, riaditeľky Slovenského centra dizajnu, ktoré cenu organizuje: „Zatiaľ sa nám nedarí nadviazať spoluprácu s ministerstvom hospodárstva, pričom by sme im ako partneri mohli v niečom pomôcť a oni by zase mohli pomôcť v tom, že víťaz ceny by sa mohol napríklad zúčastniť nejakého svetového veľtrhu. Pretože pre každého výrobcu je dôležité dostať svoj produkt do sveta.“
Tuli.sk
Boris Klimek
Rastislav Turek, Peter Mesiarik, chiradent
(Ne)záujem štátu
Možnosti rezortov hospodárstva, kultúry či školstva v šírení dobrého mena slovenského dizajnu sa nevyčerpávajú finančnou podporou, posúvaním na zahraničné fóra či poskytnutím pomoci pri hľadaní obchodných partnerov. Niekedy by stačilo len počúvať. Bezprostredne sa to týka ďalších dvoch ocenených projektov v kategórii komunikačný dizajn.
Martina Rozinajová má problém s kvalitou učebníc pre základné školy. Preto sa rozhodla v rámci magisterskej práce jednu prerobiť. Keďže je grafická dizajnérka, vybrala si obsahovo príbuznú výtvarnú výchovu. Pod jej rukami vznikla didaktická pomôcka, nad ktorou deti nemajú šancu zívať. Dizajnérka kreatívne pracuje s formátom učebnice a súčasne podnecuje deti k tvorivému mysleniu. Svoj návrh si otestovala aj na reálnej vyučovacej hodine. Ako hovorí, deti sa nevedeli od prototypu učebnice odtrhnúť.
Projekt Nové učebnice je ideálny príklad, keď kreatívny absolventský dorast produkuje riešenia, z ktorých môže profitovať celá spoločnosť. Stačí ich zachytiť, doladiť a nebyrokraticky previesť schvaľovacím procesom. Inak ostane opäť len pri symbolickom ocenení ministerstvom školstva ako v prípade dizajnérky M. Rozinajovej.
Ešte výraznejší vklad grafického myslenia priamo do štátu ponúka dizajnér Juraj Blaško, ktorý si tento rok odniesol špeciálnu cenu poroty. Vychádzajúc z pozorovania, že vizuálna identita slovenskej štátnej správy sa vyznačuje vysokou mierou nesúrodosti, ponúka vlastnú štúdiu, ktorá ukazuje, ako by to mohlo vyzerať, keby sa úrady a inštitúcie v grafickej prezencii zjednotili. J. Blaško si nenárokuje patent na ideálne riešenie, ale identifikuje problém a podnecuje k diskusii. Tá by mala byť o tom, ako môže jednotný úradný vizuál zjednodušiť život občanom, posunúť estetiku v štátnej správe na vyššiu úroveň a ešte aj ušetriť verejné peniaze na zbytočných zákazkách na logá či dokonca zabrániť otvorenému kradnutiu. Vedomosť o domácom dizajne v tomto prípade závisí aj od toho, či štát bude iniciatívnych autorov spoločensky prospešných projektov vnímať ako relevantných partnerov.
Martin Struss, Medexim
Patrik Illo, rona
Cena má svoje limity
Pri hľadaní odpovede na otázku, prečo slovenský dizajn veľmi nesvieti, nemožno obísť ani kontext samotnej Národnej ceny za dizajn, ktorá by mala slúžiť ako hlásna trúba tvorivej scény. „Zatiaľ čo dizajnérska obec túto súťaž raz za dva roky registruje a prežíva takmer ako ,súkromnú bohoslužbu‘, široká verejnosť o jej existencii najskôr ani netuší. To je dlhodobá slabina, ktorú musíme a chceme s pomocou médií napraviť,“ hovorí tohtoročný predseda poroty Pavel Masopust.
Problém mapovania slovenského dizajnu však netkvie len v nízkom povedomí širšej verejnosti o cene. Významný faktor je aj postoj samotných dizajnérov k súťaži a spôsob nastavenia oceňovania, ktoré je založené na samonominácii autorov.
Zatiaľ čo v oblasti produktového dizajnu sa vcelku darí zachytiť domácu tvorbu, pretože komerčné firmy sa rady pochvália šikovným dizajnérom a produktom, vo sfére grafického dizajnu je situácia úplne opačná. Národná cena dlhodobo bojuje s nedostatočným záujmom autorov o účasť v súťaži. Tento stav si uvedomujú aj samotní aktéri. Dizajnér Marcel Benčík preto medzi kolegami zbieral názory na to, prečo je cena pre nich málo atraktívna. V sumári sa objavujú dôvody ako nízka prestíž podujatia, slabá me- diálna prezencia, neschopnosť vyvolať diskusiu, malý alebo žiadny dosah na profesionálnu dráhu či absencia akéhokoľvek priameho stimulu pre víťazov.
Táto situácia priviedla porotu národnej ceny k radikálnemu kroku. Hlavnú cenu za komunikačný dizajn neudelila. V odôvodnení poroty sa hovorí, že „Národná cena za dizajn by nemala oceniť to najlepšie z malého množstva prihlásených prác, ale mala by adekvátne reprezentovať tvorbu daného obdobia“.
Tento precedens poukazuje na priam kafkovsky zacyklený paradox, kde sa verejnosť nedozvedá o dizajnéroch prostredníctvom najvýznamnejšej ceny, pretože autori ju ignorujú a tým ešte viac znižujú jej spoločenský kredit.
Symbolický krok k zlepšeniu situácie učinila dizajnérka Sylvia Jokelová, ktorá navrhla trofeje pre tohtoročných ocenených. Ide o prívesok, na ktorom sa nachádza USB kľúč s profilovým filmom laureáta a plátok zlata v rovnakej veľkosti. Toto nevšedné riešenie jednak vtipne oživuje kritizovanú cenu a podnikavejším dizajnérom ponúka kúsok komodity ako štartovný kapitál pre nový nápad. S ktorým sa o dva roky zasa môžu prihlásiť do súťaže.
