Prečo sa Slováci hrnú do kina

Dlho platilo, že návšteva kina je forma zábavy, ktorá bude v lepšom prípade prežívať a v horšom zanikne. Postupne rástla legálna i nelegálna dostupnosť filmov na webe, k tomu sa pridali streamingové služby, silný fenomén seriálov a obývačky sa začali meniť na súkromné kinosály. Všetko bolo zrazu na vzdialenosť jedného kliku, bez narušiteľov chrúmajúcich popkorn a v pohodlí domácej sedačky. Kino začalo byť „old school“, obsah na dosah bol „in“.

Všetky krivky hore

Čísla hovoria presný opak: minulý rok narástla návštevnosť slovenských kín medziročne o zhruba 23 percent. Nejde o ojedinelý výstrelok, ale o kontinuálny trend posledných piatich rokov. Minuloročných 5,7 milióna divákov tromfli v ére samostatného Slovenska len roky 1993 a 1994, keď kinu konkurovala len slabá televízia. Medzi týmito obdobiami sa krivka zrútila do priepasti chabých dvoch miliónov. Je teda z čoho rásť. V súčasnosti čiary grafov mieria hore, a to aj finančne – minulý rok mali kiná hrubé tržby 29 miliónov eur, čo je medziročný nárast o 22 percent.

Rovnako dlho ako téza o ústupe kín platilo, že slovenský film Slovákov nezaujíma. Nehovoril totiž ich jazykom, bol zahľadený do seba a v ponuke sociálnych drám si nebolo z čoho vybrať. Návštevnosť v pár tisíckach či dokonca v stovkách divákov za celé premietanie filmu nebola výnimka. V najslabších časoch podiel domácej tvorby na návštevnosti kín netvoril ani percento. Dnes máme v kinách dva slovenské filmy, ktoré prepisujú štatistiky. Komédia Všetko alebo nič a politický triler Únos sa katapultovali na tretie a štvrté miesto rebríčka najúspešnejších domácich snímok v ére samostatnosti. V treťom marcovom týždni tvorili tieto dva filmy takmer 40 percent celkovej návštevnosti filmovej ponuky.

Pri fenoméne rastúcej návštevnosti tak domáca tvorba prestáva byť zanedbateľný prvok. A aby pozitívnych tendencií nebolo málo – rastie aj objem slovenskej filmovej produkcie. Ak ešte v roku 2006 nevznikol žiadny majoritný slovenský hraný film a len dva dokumentárne, tak minulý rok prešlo kinami až 29 domácich celovečerných filmov vrátane koprodukcií.

Film Únos urobil rekord v prvom víkende a Všetko alebo nič je trojka v úspešnosti vôbec. Zdroj: Continental Film

Nová doba filmu

„Ten nezáujem bol naozaj tristný,“ spomína na zlé roky Miroslav Ulman zo Slovenského filmového ústavu (SFÚ). „Vtedy som žartoval, že môžeme zistiť, ktorých dvetisíc ľudí na Slovensku zaujíma slovenský film a že sa nemusí ani nakrúcať. Pozveme ich na nejaký amfiteáter, tam sa im scenár zinscenuje, kto chce, si to natočí na videokameru, a ušetríme ťažké milióny.“ Dlho po revolúcii vládol stav marazmu, keď sa jednak nenakrúcalo, a aj to málo, čo vzniklo, takmer nikoho nezaujímalo. Slovenský film ako keby neexistoval.

Dnešné čísla filmov Všetko alebo nič (doteraz 332-tisíc divákov) a Únos (236-tisíc) preto znejú ako zázrak. Romantická komédia už predbehla animák Hľadá sa Dory, ktorý bol najúspešnejším filmom minulého roka. Únos si zase pripísal rekord s najsilnejším otváracím víkendom slovenského či českého titulu. Obidve snímky si priniesli silné dôvody na divácky záujem.

Všetko alebo nič je adaptáciou románového bestsellera Evy Urbaníkovej, ktorý sa predával v desaťtisícoch. Na predstavenia Únosu ľudí určite ťahá aj prebiehajúca spoločenská i politická diskusia o Mečiarových amnestiách. A keď koncom apríla vstúpi do kín komédia Cuky Luky Film, potenciál na ďalší hit prinesie to, že publikum bude dostatočne predvarené televíznym formátom. Okrem týchto príkladov však existujú aj všeobecnejšie dôvody, prečo dnes slovenské filmy konečne ťahajú ľudí do kín.

Žánrovosť a známe tváre

„Slovenský film dlho znamenal sociálnu drámu, krásne zábery a zaváraniny. Teraz je to žánrovo oveľa pestrejšie. Divák má na výber komédiu, triler, road movie i rozprávku,“ vysvetľuje rastúci potenciál domácej tvorby M. Ulman. K žánrovej pestrosti prispieva nová generácia tvorcov, ktorá sa nechce nechať vtesnať do zažitých vzorcov a nálad.     

Pri rozhovore príde reč na film Záhrada, ktorý sa v polovici 90. rokov stal kultom. Bol to divácky atraktívny film, a preto sa s ním všetko ďalšie porovnávalo. „Od každého filmu sa očakával rovnaký zázrak. No ten sa nedostavil, tak sa pol roka čakalo na ďalší a tak ďalej. Takto sa postupne vytratila dôvera v domáci film. Trvalo dlho, kým ľudia zistili, že na slovenský film sa oplatí ísť,“ tvrdí M. Ulman.

Viac divákov ťahá do kín aj televízia. A to nielen RTVS ako inštitúcia, ktorá v posledných rokoch ako koproducent viac podporuje domáce projekty. Návštevnosť slovenských filmov dvíha fakt, že ľudia chcú vidieť známe tváre.

„Zoberte si Česko – vyšší podiel domácej tvorby na návštevnosti kín tam dlhodobo funguje aj preto, že majú herecké hviezdy, ktoré ľudia poznajú. Oni potom ani nejdú na film, ale na Polívku či Donutila. U nás okrem Kramára či Studenkovej nepoznali nikoho. Po revolúcii tu chýbala dramatická televízna tvorba. Dnes sú tu herci ako Pauhofová, Maštalír a ďalší, ktorí hrajú v seriáloch a ľudia ich chcú vidieť aj na plátne,“ objasňuje M. Ulman.

Zdroj: Continental Film

Prínosný fond

Na to, aby existovala žánrovo pestrejšia ponuka, musí vznikať viac filmov. K tomu, že sa tak dnes deje, prispel aj vznik Audiovizuálneho fondu ako samostatnej verejnoprávnej inštitúcie, ktorá podporuje slovenskú filmovú tvorbu od roku 2010. Až do prelomu milénia platilo, že domáce i koprodukčné celovečerné novinky sa dali spočítať na prstoch jednej ruky. Za posledných päť rokov sú to pravidelne vyše dve desiatky. Fond priniesol nový systém finančnej podpory, ktorá dovtedy prebiehala cez komplikované grantové schémy a dostatočne nepokrývala náklady na produkciu.

Minulý rok bol rozpočet fondu vo výške 7,5 milióna eur a v kapitole hraných celovečerných filmov podporu získalo takmer päťdesiat žiadateľov. Podľa riaditeľa fondu Martina Šmatláka to však neznamená, že v budúcnosti budeme zaplavení slovenskými filmami. „Trend extenzívneho rastu, ktorého sme dnes svedkami, zákonite čoskoro dosiahne vrchol a príde obdobie stabilizácie. Asi nie je normálne očakávať, aby krajina s takým limitovaným audiovizuálnym priestorom, aký má Slovensko, produkovala päťdesiat hraných filmov ročne,“ tvrdí.

V zozname fondom podporených filmov sú náročné tituly i komerčnejšia produkcia. M. Šmatlák však upozorňuje, že na Slovensku už vznikajú divácky úspešné filmy, ktoré nie sú výlučne závislé od podpory fondu. To platí napríklad práve o úspešnej komédii Všetko alebo nič alebo o novinke Cuky Luky Film. „Takéto produkty sú