Prečo samovražedný terorista potrebuje poistenie

Adam Smith kedysi vyhlásil: „Nikto nikdy nevidel zviera, ktoré by inému zvieraťu dávalo najavo, toto je moje a toto tvoje a som ochotný vymeniť jedno za druhé.“ Možno v dávnych dobách zakladateľa modernej ekonómie. Profesor na Yale Keith Chen to šťastie mal. Respektíve jedného dňa mu napadlo, že naučí opice používať peniaze. Voľba padla na malpy kapucínske.

Tréning priniesol zaujímavé výsledky. Opice dokázali reagovať racionálne. Keď cena vzrástla, kupovali od výskumníkov menej jedla. Keď klesla, kupovali viac. V inom experimente zasa prejavovali iracionálnu averziu k stratám. Ale najhoršie len malo prísť. Profesor raz zbadal, že jedna malpa nepoužila mincu na kúpu jablka, ale dala ju inej. V predchádzajúcom výskume K. Chen objavil v správaní opíc i prvky altruizmu. Stal sa aj teraz svedkom spontánneho aktu opičej solidarity?

Potom to prišlo. Malpy sa pustili do sexu. Po ôsmich sekundách – sú to predsa opice – bolo po všetkom. A malpa obdarovaná mincou zamierila rovno k výskumníkovi, aby si kúpila hrozno. Nie. To, čo profesor Chen videl, nebol altruizmus. Ale prvý zaznamenaný prípad opičej prostitúcie v histórii vedy.

Sú späť

Keď pred štyrmi rokmi Steven Levitt a Stephen Dubner odovzdali rukopis knihy s čudným názvom, ktorá „nemala žiadnu zjednocujúcu tému“, urobili dve prezieravé rozhodnutia. Prvé bolo, že odolali návrhom, aby sa volala Nekonvenčná múdrosť, prípadne Nemusí to tak byť alebo E-Ray Vision. Druhé bolo, že vďaka chabým vyhliadkam na úspech nemuseli dlho presviedčať vydavateľstvo, že sa uspokoja s príjmom v podobe nižšieho preddavku a následného podielu na predaji.

Freakonomics predala štyri milióny kópií a stala sa jednou z najúspešnejších kníh popularizujúcich ekonómiu. Keď po štyroch rokoch dvojica prišla k vydavateľovi s pokračovaním, ktoré nazvali SuperFreakonomics, nikto už ani nemihol okom. Otázka je, ako druhá kniha obstojí v porovnaní s úspešnou prvotinou i s konkurenciou, ktorá na trh freaky ekonómie vtrhla.

So SuperFreakonomics je rovnaký problém ako s Freakonomics. Ak je človek profesor ekonómie bez zmyslu pre humor, bude pri čítaní šomrať o korelácii, kauzalite, robustnosti dát a ekonomických modelov. Pomyslí si, že by v živote nenašiel odvahu pripísať zvýšenie miery kriminality v Spojených štátoch rozširovaniu televízie v polovici minulého storočia. A tvrdiť, že v Indii televízor v obývačke, naopak, prispel k zlepšeniu katastrofálneho spoločenského postavenia žien.

Pravda je, že napríklad Tim Harford ponúka v popularizačnom žánri hĺbavejšiu verziu poučky „ľudia reagujú na motivácie“. O tlačenici na trhu svedčí, že Levitt a Dubner museli vypustiť časť knihy o vplyve talentu na kariéru. Tému im vyfúkol Malcolm Gladwell v Outliers. A i tak sa nevyhli opakovaniu. Vyrozprávali navlas rovnakú pointu príbehu viedenského lekára Ignatza Semmelweisa – ktorý presvedčil kolegov, aby si umývali ruky – ako ich spolubloger Ian Ayres nedávno v Super Crunchers.

Faktor X

Levitt a Dubner tentoraz netvrdia, že ich kniha nemá žiadnu zjednocujúcu tému. Zdôrazňujú, že spoločný prvok sú prekvapujúce dôsledky reakcií ľudí na motivácie. A ekonomický prístup k analýze problémov, kde by nikto ekonómiu nehľadal. Nechýba ani ich obľúbený hrdina Sudhir Venkatesh, sociológ, ktorého preslávil výskum v drogovom gangu pôsobiacom v chicagskom černošskom gete. Tentoraz vystupuje ako bystrý pozorovateľ života miestnych prostitútok.

Jazda sa môže začať. SuperFreakonomics skáče z konského trusu k indickým ženám. Od schopnosti chicagských prostitútok cenovo diskriminovať klientov po nepriaznivý vplyv Ramadánu na ugandské deti narodené v máji. Levitt a Dubner chrlia lacné riešenia problému globálneho otepľovania, ničivých hurikánov aj zvýšenia bezpečnosti detí počas jazdy autom. Vedeli ste, že je riskantnejšie ísť opitý domov pešo než autom? Vedeli ste, že akademický výskum doviedol ekonóma Leeata Yariva k rozhodnutiu zmeniť si priezvisko?