Sme totiž svedkami doby, keď v spoločnosti významne absentuje porozumenie a pochopenie pre opačný demokratický názor. Chýba zároveň kritické posúdenie fašistických prejavov, ktoré nemožno zhodnotiť excelovskými tabuľkami a ktoré vedie dokonca až k istej predposratosti (prepáčte za výraz). A vidíme tiež nemohúcnosť a neschopnosť hodnotiť pozitívne kroky a opatrenia druhej strany. Toto je cesta do pekla.

Zúfalo potrebujeme hľadať a upozorňovať aj na pozitívne vzory a idey v tejto krajine. A nie sa dookola babrať len v špine. V tejto krajine je roboty nie ako na kostole, ale ako na katedrále. Aby sme dosiahli pre nás všetkých čo najlepší výsledok, musíme hľadať riešenia, ako veci meniť, a nie ich rovno rúcať.

Jednou takou ideou, ktorá má potenciál zásadným spôsobom pozitívne zmeniť nazeranie na robenie politiky, spôsob a úroveň verejnej debaty a v konečnom dôsledku aj životnú úroveň nás všetkých, je reforma o lepšom verejnom rozhodovaní, ktorá sa dostala do programového vyhlásenia vlády.

Projekt, za ktorým stoja nebohý Martin Filko, jeho kolega Štefan Kišš a člen Rady pre rozpočtovú zodpovednosť Ľudovít Ódor, si kladie za cieľ zrevidovať väčšinu verejných výdavkov v tejto krajine počas najbližších štyroch rokov, pripravovať komplexné analýzy súčasných aj budúcich opatrení vlády a vybudovať analytické jednotky na ministerstvách a pri vláde. Rozhodovať sa má hlavne na základe faktov a dát, a nie na základe dojmov alebo záujmov tretích strán. To všetko pod dohľadom verejnosti.

Prečo potrebujeme pozitívne vzory a idey

Že sa táto reforma do základného vládneho dokumentu dostala, je úspech, no zároveň len prvý krok. Kľúčové dnes je, aby minister financií Peter Kažimír hľadal a našiel dôstojnú náhradu po odbornej aj ľudskej stránke za Martina Filka, ktorý mal projekt zastrešovať.

Slovenský filozof Alexander Matuška v tridsiatych rokov minulého storočia vo svojich esejach tvrdo kritizoval charakter a malosť tohto národa (a hlavne jeho elít), pretože ctili prázdne hodnoty a oslavovali aj nekvalitnú prácu a tvorbu. Po vyše osemdesiatich rokoch vyzerá byť situácia podobná.

Povinnosťou elít, ale tiež bežných ľudí je, aby sme spoločnými silami zabránili jej rovnakému vyústeniu. Hnevom a zlobou to nepôjde.