Nebolo vinou zažínačov pouličných lámp, že knôt nahradili elektrické žiarovky, ani vinou drotárov, že ľudia prestali opravovať rozbité džbány. Isté povolania chtiac či nechtiac skôr či neskôr na technologický pokrok doplatia a z každodenného života sa odoberú do príbehov a spomienok. Takých povolaní bude v nadchádzajúcej dekáde pribúdať a niet pochýb, že poštári budú medzi nimi.
Paradoxne, potreba doručovať zásielky je dnes vyššia ako kedykoľvek predtým. Vírus vytlačil zákazníkov z kamenných predajní a následná explózia online nakupovania div neupchala doručovateľské reťazce. Za ľahkosťou klikania na ikonku nákupného košíka ešte stále zaostáva rýchlosť dodania tovaru k dverám. Ideálne, keby sa nákup zhmotnil priamo v rukách ihneď po zaplatení. Hodnota každej minúty cesty tovaru zo skladu k zákazníkovi prudko rastie a logistickí vizionári sa predbiehajú v inováciách. Víťazom bude ten, kto dokáže doručiť viac a rýchlejšie. V týchto pretekoch už favoritom nie je človek, ale inteligentný, presný a najmä neúnavný robot.
Na ceste zásielky okolo sveta je najdlhšou míľou vždy tá posledná
Dôvodov, pre ktoré Slovenská pošta nemôže v tejto skúške času obstáť, je hneď niekoľko. Na technologické inovácie je nevyhnutný kapitál a ten stará dáma nemá. Mať ho ani nebude, pretože nezarába. Vyplácanie dôchodkov a sociálnych dávok robí pre štát za almužnu, ktorá jej nepokryje ani náklady. V doručovaní balíkov nevládze udržať krok s konkurenčnými súkromnými kuriérmi a za nižšiu cenu tak ponúka aj citeľne nižšiu kvalitu. Poštárom v rukách ostávali len listy – relikvia, ktorú v osobnej komunikácii dávno nahradili virtuálne správy, a nebyť premárnenej digitalizácie štátnej správy, nevyužívali by ich už zrejme ani úrady. Pošta sa zvíja v kríze identity kdesi medzi doručovateľskou službou, bankou a predajňou pokútneho zmiešaného tovaru. A tento vratký konár pod ňou už roky usilovne píli notoricky neefektívny manažér, štát.
Slovenská pošta je jedným z najväčších zamestnávateľov v krajine. V balíku však čosi podozrivo tiká a nie je dobré čakať, kým nám vybuchne v rukách. Počet zamestnancov štátnej pošty sa za posledných pätnásť rokov scvrkol takmer o štvrtinu, dnes prepúšťa opäť a nie je sama. Miesto človeka v ekonomike pritom nemizne, len sa presúva inam. Najpálčivejšou otázkou tak dnes je, ako nenechať prepustených ľudí bezprizorne blúdiť po trhu práce, ale naučiť ich nové zručnosti a pomôcť im nájsť uplatnenie v zamestnaniach digitálnej éry. Musíme konať rýchlo, pretože hneď za poštármi už teraz prešľapujú baníci a čoskoro sa začnú pridávať predavači, šoféri a ďalší.
