Prečo neznášame a milujeme byrokraciu

Ide o jasnú byrokratickú situáciu. Váš cieľ je fyzicky na dosah, no nejaká neosobná či priam mystická entita vás zdržuje a až po dodržaní stanovených pravidiel vám umožní, aby ste na konci časovo náročného cyklu vykonali nejaký banálny úkon.

Prečo sa ani na úsvite tretieho milénia nevieme byrokracie zbaviť? Prečo straší nielen vo verejnom, ale rovnako v privátnom sektore? A nie je to náhodou tak, že napriek všetkým nadávkam byrokraciu potrebujeme a máme ju vlastne radi? To sú otázky, ktoré zaujímavo zodpovedá antropológ David Graeber vo svojej knihe The Utopia of Rules (Utópia pravidiel).

Byrokrati 2.0

V našich zemepisných šírkach si s byrokraciou spájame hlavne predstavu papalášov v sivých oblekoch a obrovského aparátu ich poskokov. Čiže tých, ktorí pred revolúciou v drevotrieskových kanceláriách šušťali papiermi alebo sa rovno od nudy ožierali. Tento prístup k riadeniu spoločnosti sa nakoniec podpísal pod rozklad systému a podporil príchod zmeny.

Zdroj: Melville House

David Graeber: The Utopia of Rules: On Technology, Stupidity, and the Secret Joys of Bureaucracy. Melville House, 2015, 272 s.

David Graeber je americký antropológ, politický aktivista a autor. Pôsobí ako profesor na London School of Economics, predtým učil na americkej Yale University. Je napríklad autorom knihy Debt – The First 5000 Years (Dlh – Prvých 5 000 rokov).

Úsvit demokracie priniesol očakávania aj v oblasti strnulého byrokratického riadenia. Spoločenské uvoľnenie, zvrhnutie totalitných okovov a hlavne nástup voľného trhu – to všetko vytváralo prísľub logickejšieho a humánnejšieho riadenia vecí.

A čo dnes máme? Keď chcete X, stlačte dvojku, keď chcete Y, stačte trojku, neviete, čo stlačiť? Začnite odznova a vypočujte si pesničku. Prvá Graeberova téza znie, že privátny sektor v otázke byrokracie neznamená žiadnu záchranu. Čím väčšia firma, tým komplexnejšie procesy a na konci často čoraz zúfalejší zákazník. Na kvalitné rozčúlenie dnes nepotrebujeme demotivovaného úradníka. Môže to byť aj navoňaný korporátny hipster, ktorý k najnovšiemu paušálu s úsmevom priloží pol kila papierov na preštudovanie. Rozdiel je len v tom, že tomu nehovoríme byrokracia, ale „customer service“.

D. Graeber na začiatku knihy ukazuje, že podobný príbeh platí aj pre západné spoločnosti. Revolučné nálady konca šesťdesiatych rokov priniesli úsilie oslobodiť sa od skostnatených či kryptofašistických systémov správy vecí verejných. Ukázalo sa však, že emancipované a liberalizované spoločnosti nakoniec len presunuli ducha byrokracie na ďalšie miesto – do organizačných štruktúr privátneho sektora.

Zlyhali technológie?

Neexistuje sila, ktorá by sa byrokracii a šíreniu schematického myslenia postavila? Logicky tu prídu na um technológie, ktoré predstavujú najprogresívnejší civilizačný prúd posledného polstoročia. Všíma si ich aj D. Graeber a stavia na nich svoju druhú zásadnú tézu.

Keď človek pristál na Mesiaci, zdalo sa, že dokážeme hocičo. Predstavy o blízkej budúcnosti zaplnili lietajúce autá, komunikujúci humanoidi a vesmírna turistika. Dnes to však vyzerá tak, že sme sa príliš neposunuli. Podľa D. Graebera to má na svedomí studená vojna. Technologický súboj medzi USA a Ruskom vygradoval do cesty na Mesiac, no po uvoľnení politického napätia vedecké preteky utíchli. Technologický vývoj sa presunul do iných oblastí, vplyvom trhu hlavne k spotrebnej elektronike – do zákaznícky atraktívneho segmentu.

Nájde sa už konečne start-up, ktorý nás zbaví potupného pobytu v čakárni?

Súvisia s tým dve veci. Podľa Graebera sa tak zlomil skutočne dravý technologický esprit, ktorý mieril na zlepšovanie a posúvanie sveta. Progresívne myslenie zamerané na celok malo podľa neho potenciál prelomiť aj ľady schematickej správy vecí a byrokracie.

A je tu ešte druhá vec. Nástup internetu priniesol globálne presieťovanie a dostupnosť obrovského objemu dát. To vytvorilo priestor na dnes najväčšie digitálne služby a biznisy – filtrovanie údajov (Google) a prepájanie komunikujúcich (Facebook). Napriek jasným benefitom googlovania ide o sféru, kde sa neustále vrstvia prostredníci a do kanálu medzi komunikujúcimi ľuďmi sa snaží nanominovať čo najviac subjektov. Čo je to iné než ďalší bujnejúci byrokratický model? Nehovoriac o tom, že ak Facebook nepochopí iróniu vášho príspevku, dostanete sa do byrokratického kolotoča kafkovských rozmerov. To všetko pod logom firmy, ktorej šéf pôsobí ako stelesnenie neformálnosti.