Prečo Československo odmietlo Marshallov plán

Veď sféry vplyvu si veľmoci zadefinovali ešte pred koncom vojny na Jaltskej konferencii. Jedným z argumentov býva aj československé odmietnutie Marshallovho rozvojového plánu v roku 1947. Európsky program obnovy ponúkli USA vojnou zničenej Európe a hospodárstvo jej západnej časti pomohol postaviť na nohy. Československo najprv záujem na Parížskej konferencii potvrdilo, no po nátlaku Sovietskeho zväzu ho stiahlo.

Trumanova doktrína

Dôležitým faktorom rozhodovania politikov po roku 1945 bol rodiaci sa konflikt medzi bývalými spojencami protihitlerovskej koalície. Spojené štáty, Veľká Británia a Francúzsko na jednej strane a Sovietsky zväz na druhej strane sa po strate spoločného nepriateľa rozhádali v otázkach budúceho vývoja na starom kontinente. Bývalý britský premiér Winston Churchill už v marci 1946 prehovoril o Železnej opone rozdeľujúcej Európu od Baltu po Jadran.

Sovietsky zväz podporoval komunistické prevraty v strednej, východnej a južnej Európe. V marci 1947 bola preto vyhlásená Trumanova doktrína – americká zahraničná politika na podporu nekomunistov. Týkala sa najmä Grécka, ktoré podľa dohôd patrilo do západnej sféry vplyvu, a nestabilného Turecka. Bolo tiež v záujme USA posilniť dolárovú kúpnu silu európskych krajín, keďže Spojené štáty po návrate státisícov vojakov z frontov produkovali výrazný obchodný prebytok.

V kontexte pomoci spojencom vznikol aj americký plán ekonomickej obnovy, ktorý predstavil minister zahraničných vecí George Marshall 5. júna 1947 na Harvardovej univerzite. Dodávky potravín, tovarov, ale aj úverov ponúkli Američania všetkým európskym krajinám vrátane Sovietskeho zväzu a porazeného Nemecka. Americké požiadavky na kontrolu efektívneho využitia pomoci boli však pre Sovietov nepredstaviteľné.

Považovali ich za zasahovanie do svojej suverenity. Z prípravného britsko-francúzsko-sovietskeho výboru preto Moskva svoju stočlennú delegáciu na čele s ministrom Viačeslavom Molotovom, neslávne známym zmluvou s nacistickým Nemeckom, pomerne rýchlo stiahla.

Povojnovému Československu prišla ponuka finančnej a materiálnej pomoci vhod. Hospodárstvo sa stále len zviechavalo z vojnových škôd, úroda v roku 1947 bola veľmi slabá. Navyše, ekonomika krajiny bola nadviazaná na západné trhy, smerovalo na ne až 80 percent zahraničného obchodu. Krajina bola tiež dovozne závislá od surovín, no na nákupy zo zahraničia jej chýbali devízy.

Osudný deviaty júl

Len pár hodín, ako československá vláda potvrdila účasť na Parížskej konferencii, prišlo do Prahy zamietavé stanovisko ZSSR formou „návrhu“ – v diplomatickej nóte. Členovia vlády si ju ani nestihli prečítať a už delegácia 9. júla pod vedením premiéra Klementa Gottwalda, ministra zahraničných vecí Jana Masaryka a ministra spravodlivosti Prokopa Drtinu cestovala do Moskvy.

Komunista K. Gottwald sa s lídrom ZSSR stretol ešte pred oficiálnymi rokovaniami. Josif Vissarionovič Stalin označil československý postoj za „otázku vzájomného priateľstva“ a „prelomenie frontu“. Argumentoval aj tým, že účasť odvolali aj všetky ostatné krajiny tvoriaceho sa východného bloku. Vrátane Poľska, ktoré pozvánku tiež najprv potvrdilo.

Riaditeľ Historického ústavu SAV Slavomír Michálek pripomína, že v Stalinovom záujme o Československo hrala dôležitú úlohu aj takzvaná uránová dohoda.