Brandy Young, učiteľka 2. ročníka základnej školy v americkom Texase, v roku 2016 oznámila rodičom detí svojej triedy, že deťom celý rok nebude zadávať povinné domáce úlohy. Namiesto toho ich požiadala, aby sa deti chodili hrať von s kamarátmi, išli skoro spať a s celou rodinou spoločne jedávali večeru. Jej krok ocenili rodičia naprieč celou krajinou. 

Táto informácia sa následne stala virálnou, predovšetkým preto, že v USA je zaužívané takzvané desaťminútové pravidlo. To odporúča stráviť žiakovi prvého stupňa nad úlohami 10 minút každý večer, druhákovi 20 minút atď. Skúsení stredoškoláci by tak mali stráviť nad úlohami dve hodiny. Národné asociácie PTA (National Parents-Teachers Association) a NEA (National Education Association) túto ideu podporujú.

Čo si ja pamätám, na prvom i druhom stupni bolo úloh veľa. Už v prvej triede sme si krúžkovali cvičenia v Mojich prvých čiarach, neskôr pribudli úlohy v prvouke a šlabikári. V piatom ročníku som dospela k názoru, že zakaždým, keď si na začiatku roka z vlastných zdrojov zafinancujeme pracovné zošity, rodičia nám vlastne zaplatia domáce úlohy na celý rok dopredu. Dostali sme ich totiž v oboch prípadoch: keď sme stihli všetko prebrať a na domácu úlohu sme si mali precvičovať alebo „keď sme sa flákali“, „boli leniví“, „veľa rozprávali“, a preto sme si museli prácu dokončiť.

Niektorí učitelia si možno mysleli, že nás pod hrozbou hŕby roboty navyše motivujú. Lenže opak bol pravda – každé zaškrtnuté cvičenie s písmenkami DÚ mi vytváralo nechuť k škole. Nehovorím iba o témach cvičení. Počas prezeraní starých zošitov bežne nájdem zaznačené celé strany v učebnici, dokonca dvojstrany v pracovnom zošite.

Prečo sa teda úlohy deťom dávajú? V spoločnosti kolujú názory, že majú žiakom pomôcť lepšie pochopiť látku a utvrdiť si vedomosti, vychovávajú ich k zodpovednosti a učia ich učiť sa. A je na tom niečo, úlohy ma veľakrát prinútili pozrieť sa na matematiku ešte raz napriek tomu, že ma vôbec nebavila.

Vedec Harris Cooper z Dukovej univerzity viac ako dvadsaťpäť rokov skúmal vplyv domácich úloh na študijné výsledky žiakov základných škôl. Závery jeho štúdie ukazujú, že na deti zo základných škôl (nie však stredoškolákov!) majú skôr negatívny vplyv.

Jedným z dôvodov je, že pre deti je škola vyčerpávajúca a zaberá veľkú čas dňa, počas ktorej boli zvyknuté sa hrať. Práca navyše školu predlžuje a deťom takpovediac uberá z detstva. Kedy majú behať, vymýšľať, loziť, smiať sa? Väčšinu dňa sedia v škole za lavicami a potom pri úlohách doma za stolom.

To sa týka aj budovania zodpovednosti. Štúdia ukázala, že budovanie zodpovednosti prostredníctvom domácich úloh je neefektívne. Povinná pravidelná činnosť má výsledky až u tínedžerov. Deťom by na podporu budovania zodpovednosti mali rodičia zadávať malé aktivitky a rutiny, ako napríklad ustlať si každé ráno posteľ, poumývať po sebe riad a podobne.

Navyše, deťom sa bežne úlohy robiť nechcú a ich zodpovednosť sa viaže na príkaz rodiča, ktorý sa mu vo väčšine prípadov musí venovať a supluje tak rolu učiteľa. To môže narušiť vzťah medzi ním a dieťaťom. Takéto chvíle sa končia plačom, krikom a strácaním nervov, pretože často je aj rodič po práci unavený a má menšiu trpezlivosť.

U tínedžerov a stredoškolákov má domáca úloha svoje opodstatnenie a dokáže prispieť k získavaniu sebadisciplíny. Treba sa však zamerať aj na množstvo úloh a kvalitu vzdelávania v škole samotnej. Vyučovanie je práve ten čas, keď sa mladí majú niečo naučiť – domáce úlohy im pomôžu len veľmi málo.

Fínske deti, ktoré v rámci krajín OECD dosahujú najlepšie výsledky, strávia nad úlohami v priemere menej ako tri hodiny za týždeň. Priemer OECD v roku 2015 bol päť hodín. Aj flexibilita a nastavenie školského systému zabraňujú tomu, aby boli úlohy trestom učiteľa za to, že nestihol prebrať všetko, čo mal v osnovách.

Čo teda s úlohami? Odpoveď nám opäť poskytuje H. Cooper, ktorý je zároveň človekom, čo celosvetovo rozprúdil debatu o problematike domácich úloh: „Dobrý spôsob, ako sa dívať na domáce úlohy, je brať ich ako dávkovanie liekov či výživových doplnkov. Ak si dáte primálo, nebude to mať žiadny efekt. Ak si dáte priveľa, môže vás to stáť život. Len keď si dáte primeranú dávku, budete sa cítiť lepšie.“

Je teda na zamyslenie, či a koľko úloh dávať. No treba si uvedomiť, že problémy nášho školstva nestoja a nepadajú na domácich úlohách – problém je ukrytý niekde omnoho hlbšie.